,,Napi sa tohto čaju, ten ti pomôže. Je veľmi dobrý,“ povedala mi Kika, keď som otvorila oči. Bola som v mojej izbe a ležala som v posteli. Ale ako som sa sem dostala? Veď som bola v lese, kde pršalo a Katie sa splašila.
,,Ako som sa sem dostala? Veď som bola v lese.“
,,Keď začalo silno pršať začali sme sa o teba báť. Katie sa vrátila domov. Keď som zbadala, že bez teba, skoro som umrela. Pršalo veľmi husto a tak sme si vychystali kone a išli sme ťa hľadať. Našli sme ťa v lese ležať na zemi. Snažili sme sa ťa prebrať, ale nedarilo sa nám to. A tak som ťa prehodila cez Bertu a odcválala som s tebou domov.“ Vysypala zo seba Kika. Zdalo sa mi však, že to trošku zdramatizovala.
,,Á... ešte som počula, ako si zo sna hovorila, že si išla klusom, Katie sa splašila a ty si si poriadne buchla hlavu.“
Ach jaj! Prišlo sa na to, že som išla klusom. Ide sa vysvetľovať.
,,Máš pravdu. Chcela som vyskúšať ísť rýchlejšie a tak som išla klusom. Najprv som si myslela, že je po mne, ale potom som sa udržala. Neskôr začalo pršať, Katie sa splašila a ja som z nej spadla. Udrela som si hlavu a potom si už na nič nepamätám. Ja viem, nemala som ísť sama klusom. Nabudúce pôjdem klusom, keď bude niekto so mnou.“
,,Dobre. Ale za trest nedostaneš večeru!“ Čo? Som bez večere? To snáď nie. Som hladná ako vlk!
,,Čo si myslíš, že by som ťa nechala bez večere? Čo si šiši? Ty dostaneš najväčšiu palacinku!“ povedala a usmiala sa, keď zbadala môj zhrozený výraz tváre.
,,Poď, ideme na večeru.“
Keď sme sa najedli, všimla som si, že Colly je nejaká tučná. Pozrela na mňa a hneď odcupotala preč.
,,Ajéééje! Kika, zdá sa mi, že budeme mať šteniatka. Pozri na Colly.“
,,Máš pravdu Sára. Ja už o tom viem, chcela som len zistiť, či si to všimnete.“
,,Jupííí! Už sa teším,“ povedala Miloš. ,,To bude super, budeme mať malých Bernských salašníkov. Kika, budeš v noci pri Colly? Máme ti pomôcť?“ spýtal sa.
,,Martin bude so mnou hore. Kľudne môžete ísť spať. Dnes bol náročný deň.“
,,Dobre. Držíme palce! Tak zajtra. Dobrú.“
Tak sme sa pobrali hore. Ja rovno do kúpelne umyť si zuby. Už sa teším na malé šteniatka. Som zvedavá kto je tatino, asi Hanz, ten je s ňou už dlhšie.
Konečne som sa zvalila do postele. Bola som strašne unavená. Zavrela som oči a predstavovala som si ako sa budeme všetci spolu hrať s malilinkými šteniatkami.
,,Poď sem, malinké, poď! Ty si to najkrajšie šteniatko, aké som kedy videla. Poď, ideme za maminou do záhrady. Pozor! Nespadni,“ zakričala som na celú izbu a vtom mi došlo, že sa mi to snívalo.
Pozriem sa do okna a vidím, že už je deň. Pozriem sa vedľa mňa a vidím ako si Bruno leží na posteli a vytláča ma z nej. Potom vstanem z postele a ponaťahujem sa. A ihneď si spomeniem. Šteniatka! Okamžite sa rozbehnem do obývačky. Kútikom oka ešte stihnem zazrieť Bruna, snažiaceho sa dostať z postele. Zamotal sa totiž do periny. V obývačke nájdem košík a v ňom veľkú guču malých šteniatok. Kika zaspala na sedačke. Jemne ju zobudím a zatiaľ príde aj môj sex boh a Miloš.
,,Kika, sú úžasné! Ako sa vám darilo?“ spýtam sa.
,,Mali sme dlhú noc, však Colly?“ Colly spolu s Hanzom ležali pri košíku a strážili nerušene spiace šteniatka.
,,Dobrá Colly. Zvládla si to. Vaše šteniatka sú nádherné!“ pridal sa Miloš.
,,Je ich presne šesť. Tri fenky a traja psíkovia,“ oznámil nám Martin.
,,Dajme im mená. A keďže sú zo spoločného vrhu, tak by sme im mohli dať mená na rovnaké písmeno. Napríklad na.. D! Čo na to poviete?“ navrhla Kika.
,,To je super! Takže na D. Každý z nás vymyslí jedno meno. Toto je fenka. Mohla by sa volať Deisi. Teraz ty, Kika,“ začala som ,,krstenie“.
,,Toto je psík, tak sa bude volať... Dingo. Miloš, ideš!“
,,Toto je tiež psík a bude sa volať Deny! Martin!“
,,Táto fenka sa bude volať Delly. Sára ideš.“
,,Tento pekný psík bude Doky! Kika, pomenuj posledného!“
,,Posledná je fenka a bude sa volať Dina!“
,,Poďme sa najesť, nechajme ich, nech si pospia a Colly ich môže aj nakŕmiť.
Išli sme sa najesť obložených chlebíkov a potom sme išli do záhrady. Chvíľu sme sa my decká naháňali. Potom sme si spravili menšiu vychádzku na koňoch. Išli sme popri rieke až do malej dedinky, ktorá sa rozprestierala pod kopcom na ktorom bývame. Cestou tam sme videli divé poníky pasúce sa na lúke. Keď sme prišli do dedinky, zastavili sme pri malom obchodíku. Kika zoskočila z Berty a išla doň. My sme zatiaľ ostali pred obchodom a dávali sme koňom vodu. Stáli sme pri studni uprostred námestia.
O chvíľu sa Kika vrátila. Kúpila asi 20 špekáčikov na zajtrajšiu opekačku. Chvíľu sme sa tam ešte poprechádzali a potom sme išli naspäť. Ja, Martin a Miloš sme išli skratkou. Kika chcela ísť popri potoku.
,,Takže. Chcete sa naučiť klusať?“ opýtal sa nás Martin.
,,Jasné!“ zvolali sme naraz.
,,Tak sa pozerajte. Pri kluse sa vlastne nechávate zdvíhať dopredu zo sedla. Preto netlačte boky koňa, ani sa nesnažte stavať v strmeňoch. Celú hmotnosť preneste do kolien a členkov. Potom to skúsite,“ povedal a začal pomaly klusať. Odklusal nižšie ku potôčiku a priklusal naspäť k nám.
,,Je to ľahké, nie?“ opýtal sa nás.
,,Dúfam,“ povedal Miloš.
,,Nedúfaj. Je to veľmi ľahké,“ povzbudila som ho.
,,Áno, keď si to už skúšala!“
,,Tiež som to nevedela!“ ten sa vie ale odvďačiť.
,,Dobre, dobre, nehádajte sa. Kto pôjde prvý?“ spýtal sa Martin.
,,Choď Miloš! Ja pôjdem po tebe,“ povedala som mu. Miloš popohnal Matadora a ten začal pomaly klusať. Braček najprv stratil rovnováhu ale potom sa udržal a normálne klusal. Išlo mu to veľmi dobre. Odklusal k potôčiku a potom sa vrátil naspäť.
,,Veľmi dobre Miloš,“ pochválil ho Martin.
,,Ďakujem!“ Povedal Miloš. Teraz som bola na rade ja.
,,Sára, môžeš ísť,“ popohnala som Katie a začala som klusať. Odklusala som ku potôčiku, otočila som sa okolo stromu a vrátila naspäť.
,,Výborne, Sára. Ide vám to obom veľmi dobre. Tak. Keď to už ako tak viete, môžeme domov odklusať. Kika sa bude veľmi čudovať. Poďte za mnou,“ povedal a začal klusať po chodníčku. Miloš išiel za ním a ja som išla posledná. Asi pätnásť minút nám trvalo, kým sme sa vrátili. Keď sme prišli, Kika práve čistila Bertu. Keď nás zbadala ako sme priklusali, vyvaľovala na nás oči.
,,To kto vás naučil tak dobre klusať?“ pýta sa celá prekvapená.
,,Ja!“ hrdo sa ozval Martin tak hlasno, až kone prestúpali z nohy na nohu.
,,Pssst! Zobudíš psy!“
,,Ony ešte spia?“ opýtal sa.
,,Áno. Ale, veľmi dobre si ich naučil klusať. Pochvaľujem ťa!“
,,Ďakujem, Kika! Poďme sa naobedovať. Som hladný ako vlk!“ zahlásil a bolo mu počuť škŕkať v bruchu. Tak sme sa všetci spolu pobrali naobedovať. Prišli sme do kuchyne a vtedy nám to došlo. My nemáme žiaden obed. Keď sme boli v dedine, nik neuvaril.
,,Bože! Ja hlupák. Načo som išiel s vami?! Teraz nie je obed. Idem ho rýchlo pripraviť. Prepáčte,“ povedal Martin.
,,To nevadí. My počkáme. Bež spraviť nejakú polievku a napríklad palacinky,“ povedala Kika.
,,Akú? Akú polievku?“ pýta sa Martin.
,,Je tam balík prebratej šošovice. Sprav šošovicovú polievku!“ napadlo ma. A tak sa Martin pobral do kuchyne spraviť polievku. Ja som išla za ním, pomôcť mu a Kika s Milošom išli do záhrady.
,,Sprav palacinky, ja sa pustím do polievky,“ navrhla som.
,,Si zlatá, že mi pomôžeš. Dúfam, že ma Kika nevyhodí.“
,,Ále, Kika ťa nevyhodí! Ona má dobré srdce. Teba by nikdy nevyhodila. Tak si zabudol navariť. No a čo.“
,,Myslíš?“ opýtal sa ma.
,,Jasné! Neboj. A keby áno, tak sa okamžite vraciame domov a ty ideš s nami. Bolo by super, keby si s nami býval!“ ojojoj, začínam sa cítiť divne...
,,Naozaj by som mohol ísť s vami? To by bolo úžasné. Veľmi rád by som išiel s vami a.... s tebou,“ bože... ... s akým nádherným úsmevom to povedal. Už mi je horúco...
,,Vieš. Hneď ako si sem prišla, strašne si sa mi páčila. Ale bál som sa ti to povedať. A chcem sa ťa opýtať, či by si nechcela... so mnou chodiť,“ on sa to opýtal! Chce so mnou chodiť! Super!!! Roztopila som sa...
,,Vážne? U mňa je to podobne. Si zlatý, môže byť,“ povedala som s najkrajším úsmevom na tvári aký som len dokázala spraviť. Dúfam, že som nevyzerala jak debil.
,,Som strašne šťastný!“ Povedal a pobozkal ma.
Aj ja som šťastná! Ja mám ale šťastie. Je to snáď najkrajší chalan na celom svete. Dlhovlasý blonďáčik s modrými očkami. Mňam. A dôležité je, že ho milujem. Potom sme si sľúbili, že to zatiaľ nikomu nepovieme. O chvíľu bol obed hotový. Tak sme sa pobrali odniesť ho na stôl. Celá natešená som išla ostatných zavolať. Nemohla som to vydržať, tak som sa išla pozrieť do obývačky, či sú šteniatka hore. Malé, roztomilé gučky už boli hore. Práve ich Colly kŕmila, tak som ich nechala radšej osamote. Môj žalúdok ma doviedol až do kuchyne, kde som si sadla vedľa Martina. Pod stolom mi chytil ruku, čo ma potešilo.

O 4 TÝŽDNE...
Mesiac prázdnin strávený u krstnej a po boku môjho chlapca Martina som si uvedomila, že život je nádherná vec. Nie je dobré, premárniť ho celkom zbytočne. Som rada, že som tu v Texase a užívam si prázdniny s úžasnými ľuďmi okolo mňa. Počas tohto mesiaca sme sa s Milošom zdokonalili v kluse a už chodíme aj sami dvaja na prechádzku. Za túto dobu Collynine a Hanzove šteniatka trochu povyrástli. V jeden krásny deň som dostala výborný nápad.
,,Po obede by sme mohli ísť kúpiť malým šteniatkam obojky s ich menami. Sú dosť veľké aby mali obojky. A zároveň môžeme kúpiť tiež obojky Brunovi, Hanzovi a Colly s menom. Kto pôjde so mnou?“
,,Je to veľmi dobrý nápad Sára! Ale ja nemôžem ísť. Musím sa pozrieť Berte na nohu. Niečo si tam zapichla,“ povedala Kika.
,,Sorry, ale mne sa fakt nechce. A sľúbil som Kubovi, že mu pošlem mail. Ostáva to na vás,“ povedal Miloš. Kubo je Milošov najlepší kamoš. Potom sme sa s Martinom na seba usmiali. Bolo jasné, že pôjdeme spolu.
,,Dobre. Keď sa najeme, môžeme ísť do obchodu,“ povedal.
,,Súhlasím!“ Pritakala som. Tak sme začali jesť. Aj šteniatka sa napili mlieka. Bruno ležal smutno vedľa Kiki.
,,Kika, nezdá sa ti, že Bruno je nejaký smutný odkedy máme šteniatka?“ Chudák. Je mi ho ľúto.
,,Naozaj je nejaký smutný,“ povedala.
,,Bruno! Poď ku mne. Čo ti je? Snáď ti nevadí, že má Colly šteniatka s Hanzom?“ opýtala som sa ho.
,,Hav!“ odpovedal.
,,Nebuď smutný. Aj ty budeš mať takú dobrú frajerku. Neboj. Buď múdry pes!“ Keď sa najeme, pôjdeš s nami kupovať obojky. Jasné?“
,,Hav! Hav! Hav!“ okamžite sa postavil a začal veselo vrtieť chvostom.
,,Vidíš!“ Povedala som. Keď sme dojedli, išla som sa s Martinom prezliecť. O chvíľu sme boli hotoví a Bruno nás čakal pred domom. Tak sme sa pobrali. Počkali sme až kým nás nebolo vidieť a potom sme sa chytili za ruky. Cesta do dediny nebola veľmi dlhá. O chvíľu sme boli v obchode so zvieracími potrebami.
,,Dobrý deň,“ pozdravili sme. Bruno zaštekal. Predavačka sa zdala milá.
,,Dobrý. Prajete si?“ opýtala sa nás.
,,Áno. Chceli by sme 6 obojkov pre šteniatka bernského salašníckeho psa, s tými to menami,“ podala som predavačke papierik s menami: Dingo, Deny, Doky, Deisi, Delly a Dina.
,,A ešte tri obojky pre dospelých bernských salašníckych psov. S menami: Bruno, Hanz a Colly,“ podala som jej ďalší papierik s menami.
,,V poriadku. Ale bude to asi hodinku trvať. A spolu to bude .... 65 dolárov, plus tieto 3 kostičky na žuvanie. To dávame ku obojkom ako darček. Môžete zaplatiť aj potom,“ povedala.
,,Ďakujeme. Dovidenia!“
,,Môžeme sa ísť prejsť do parku a po hodine sa vrátime pre obojky,“ navrhol Martin.
,,Dobre,“ povedala som. A tak sme sa pobrali do parku. Držiac za ruky sme išli spolu s Brunom ku jazierku. Keď sme tam prišli, Bruno sa rozbehol a skočil do jazera. Najprv som ho chcela hneď zavolať na breh, ale potom som si to rozmyslela. Nemalo to cenu.
,,To je ale nezbedník, nie? Uvidíš. Keď vylezie z vody, budeme mokrí ako on.“ povedal Martin.
,,Keď sa bude otriasať poďme radšej nabok. Neviem ako by sa tvárila predavačka, keby sme prišli do obchodu všetci traja celí mokrí.“ Povedala som. Kým sa Bruno čľapkal vo vode a naháňal kačice, my sme sa zatiaľ prechádzali popri jazierku a rozprávali sme sa.
,,Je tu nádherne! Úplné ticho. Už sa teším ako budeme dávať šteniatkam obojky. Tie žuvacie kosti budú super, aspoň psy nebudú žuvať naše topánky, ako to majú radi,“ povedal Martin.
,,Máš pravdu. Pozri, Bruno skoro chytil kačicu,“ povedala som a ukazovala smerom na Bruna. Kačica, ktorú skoro chytil, odletela a spustila naňho spŕšku peria. Potom na ňu zaštekal a vybehol z jazera. Ako sme si to naplánovali rozbehli sme sa nabok, aby sme neboli veľmi mokrí. Ale Bruno je múdry pes. Vedel čo chceme urobiť a tak sa za nami rozbehol a keď nás dobehol, tak sa to začalo. Nestihli sme mu utiecť. Bruno sa otriasol a my sme boli celí mokrí.
,,Bruno. Ako teraz máme ísť do obchodu pre obojky? Vieš čo si bude predavačka o nás myslieť?“
A tak sme sa pobrali po tie obojky. Keď sme prišli ku obchodu, Bruno ostal pred ním, lebo bol priveľmi mokrý, aby vošiel do obchodu. My sme išli dnu.
,,Á. To ste vy! Vy tu máte objednané obojky, nie?“ opýtala sa nás predavačka.
,,Áno, to sme my. Trochu mokrí, ale to si nevšímajte. Keď nás pes vyšiel z jazierka, nestihli sme ujsť. A tak nás trochu zamokril,“ povedala som.
,,Trochu? ... počkajte, donesiem vám obojky.“
,,Dúfam, že si o nás nemyslí nič zlé,“ povedal Martin.
,,Kašli na to. Ticho! Už ide,“ povedala som.
,,Nech sa Vám páči. V tomto balíku 6 obojkov pre šteniatka a v tomto 3 pre psov. A tu sú tie kosti na žuvanie. Spolu to bude 65 dolárov,“ povedala predavačka.
,,Nech sa páči!“ Podala som jej 65 dolárov.
,,Ďakujem. Dovidenia. A pozdravujte šteniatka!“ Povedala. Pozdravili sme a odišli.
Ako sme išli po ulici, zopár ľudí sa na nás s údivom pozeralo, ale niektorí si ani nevšimli, že sme mokrí. Chvíľu trvalo kým sme prišli. Cestou sme si kúpili zmrzlinu.
,,Nech sa páči,“ povedal zmrzlinár.
,,Ja by som si prosila jednu vanilkovo-jahodovú,“ povedala som. Vanilková a jahodová sú moje najobľúbenejšie.
,,Ja čokoládovo- orieškovú,“ povedal Martin.
,,A ty, Bruno?“ Bruno vyskočil prednými nohami na pult so zmrzlinou a ňufákom ukázal na čučoriedkovú.
,,Takže jednu čučoriedkovú,“ povedal zmrzlinár. ,,A k tomu jeden kornútok naviac. Psi majú u nás špeciálnu akciu,“ dodal. ,,Spolu to bude 1 dolár ,“ povedal zmrzlinár. Martin zaplatil za zmrzlinu a potom sme išli. Keď sme prišli, Kika sa práve venovala Berte. Keď nás uvidela, bola celá zhrozená.
,,Panebože! Akí ste mokrí. Čo ste spadli do jazera?“
,,Nie. To nás len Bruno trochu osprchoval, keď vychádzal z jazera,“ povedala som.
,,Trochu?“ opýtala sa Kika.
,,Už si druhá, čo sa nás to opýtala. Tá prvá bola predavačka.“
,,Predavačka. A ozaj. Máte obojky? Aké sú?“
,,Pekné, nechaj sa prekvapiť. Poďme do obývačky. Kde sú šteniatka?“ opýtal sa Martin.
,,Sú v Milošovej izbe. Robia mu spoločnosť a psy sa naháňajú okolo bazéna. Bruno, choď ich zavolať a potom príďte do obývačky!“
Bruno je veľmi múdry pes, všetko pochopí.
O chvíľu sme sa všetci zišli v obývačke. Sadli sme si do kruhu. Vybrala som obojky z balíka. Obojky boli v nádherných čiernych škatuľkách olemovaných krásnymi vzorkami. V malom balíčku ich bolo 6. Vo veľkom 3 veľké škatuľky s obojkami pre psy.
,,Tak. Každý otvorí škatuľku a zavesí obojok určenému psovi,“ povedal Martin. ,,Začni ty, Sára,“ povedal a usmial sa. Tak som otvorila prvú škatuľku. V nej bol obojok s menom Dingo. Meno bolo krasopisne vyryté na pozlátenom štítku v tvare psej labky. Zavesený bol na koženom hnedom obojku. Na obojku boli tiež vyryté vzorky.
,,Dingo!“ Povedala som. Dingo, ktorý si práve naháňal chvostík, sa zatackal a dobehol ku mne. Dala som mu cez hlavu obojok. Trošku ma olízal a potom išiel zase naháňať svoj chvostík.
,,Delly!“ Povedala Kika. Delly poslušne pribehla ku Kike, aby jej nasadila obojok. Tá jej ho nasadila a ona zase poslušne odcupkala na svoje miesto.
,,Doky!“ Zavolal na psa Miloš. Najprv sme ho nezbadali. Kde je? Až potom sme počuli niečo kvapkať. Lepšie sme sa pozreli a našli sme Dokyho schovaného za kreslom stáť nad malou mláčkou. Už nám to bolo jasné. Vycikal sa! Potom pribehol a Miloš mu nasadil obojok.
,,Deisi!“ Zavolal na fenku Martin. Tá sa práve hrala s Delly. Potom pribehla a Martin jej nasadil obojok.
,,Dina!“ Zakričala som na fenku. Hneď si pribehla pre obojok.
,,Deny!“ Zavolala na posledné šteniatko Kika. Nasadila mu obojok. A teraz nasledujú psi.
,,Hanz!“ Zavolal na psa Martin. Ten pribehol a hodil sa naňho. Chvíľu ho olizoval, no potom prestal.
,,Hanz. Nechcem byť mokrý! Síce už som, ale to mi stačí,“ povedal mu.
,,Colly!“ Zavolal na fenku Miloš. Ako sa na fenku patrí, poslušne pribehla. Keď jej Miloš nasadil obojok, všetko bolo naopak. Rozbláznená odbehla k Hanzovi a začala sa s ním hrať.
,,A nakoniec, Bruno! No, poď ku mne!“ Zavolala som na svojho chlpáča. Presne ako Hanz skočil na Martina, tak na mňa skočil aj on a začala ma olizovať. Keď sme odovzdali obojky, všetci sme sa pobrali spať.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár