Je to zvláštne. Medziľudské vzťahy. To, čo je medzi dvoma ľuďmi, to, čo k sebe navzájom cítia. Ako sa navzájom priatelia, nenávidia, rešpektujú, milujú, ohovárajú.... a tak ďalej a tak ďalej. A tieto "vzťahy", tieto vzájomné pocity sa neustále menia, neustále v nás konsolidujú, upevňujú sa, alebo sa postupne strácajú.

Ja sama som už neraz zažila stratu kamaráta - vzťahy ochladli, vzdialenosť medzi nami dvoma bola priveľká, nemali sme na seba čas - alebo sme jednoducho už o toho druhého stratili záujem. Stáva sa.

Zažila som, ako sa z najväčšej nepriateľky stala na čas moja najlepšia priateľka. Bola som pri tom, keď ma človek, ktorému som dôverovala, zradil a pred všetkými ohovoril. Poznám ten pocit, keď sa láska postupne vytráca - a, čo je najdôležitejšie, poznám aj pocit, keď sa rodí, keď ešte len vzniká, keď sa prehlbuje, rastie, rozvíja, silnie a celú si ma opantáva. Áno, milujem. Veľmi, verne, z celého srdca. Milujem a poviem to hoci aj stokrát, lebo je to pravda.

Ale je pravdou aj to, že som milovala aj pred tým, iného, možno aj iných, ale to skôr nie, zrejme len toho jedného. Ale láska sa vytratila, oslabla, ochladla. Nečakala som, že to, čo som cítila celé roky predtým, na čo som už postupne zabúdala, že to budem cítiť opäť, ale krajšie, silnejšie, intenzívnejšie. Nečakala som to a predsa je to tak. Nechcela som sa tomu brániť, načo aj? Veď niet krajšieho pocitu na svete, než milovať a byť milovaným. Kto by o to nestál?

A že je pre niekoho najväčším problémom len čas? Že som sa opäť zamilovala prirýchlo? Že mi ešte nevyschli slzy po rozchode a už som snívala o inom? A prečo by som sa za niečo také mala ospravedlňovať? Prečo by som sa mala trápiť za niečo, čo cítim a čo vlastne nijako neovplyvním? Prečo mi niekto stále niečo vyčíta? Veď je to môj život, moje srdce, moje telo, moje rozhodnutie. A ja sa budem rozhodovať IBA podľa seba, nikdy nie podľa druhých.

Preto odpovedám na položenú otázku - áno, milujem a veľmi, som šťastná, ako už dlho nie a som odhodlaná za svoje šťastie bojovať. Možno je to len môj vnútorný pocit, možno osud, možno to tak skrátka má byť - ale už si to nenechám nikým a ničím skaziť.

Lebo to, čo cítim, mi aj tak môžu všetci ostatní iba závidieť...

 Blog
Komentuj
 fotka
hajzelodkosti  9. 4. 2010 20:49
prepac, dal som jednu hviezdu. Nie preto, ze sa mi blog nepaci, ale preto ...



a zelam nech ti to dlho predlho vydrzi!
 fotka
emulienkaa  9. 4. 2010 20:52
držte sa..



- to je asi tak všetko.. viac už viete, len vy dvaja..
 fotka
johnysheek  9. 4. 2010 21:11
 fotka
kokinka  9. 4. 2010 23:15
každý môže lubiť
 fotka
2807  9. 4. 2010 23:32
Nikto ti nemá, čo vyčítať. Kto to robí nevie nič o živote alebo chce iba ublížiť. Život je matematicka rovnica? To určite nie! Kto určil pravidlá, či normy, kedy sa po rozchode treba zaľúbiť znova, či koľko smútiť, či niečo iné..? Blbosť! Tak ako sme každý iný, tak aj život k nám je iný,stretávame iných ľudí, nikdy neprežijeme rovnakú lásku, vždy je niečim iná. Prečo by si mala čakať?

Láska je zvláštna vec, niekto nájde hneď, niekto sa nahľadá...tak prečo a načo čakať, keď sme našli, čo sme hľadali?

Počúvaj iba svoje srdce a nedaj si kaziť šťastie závistlivcami

prajem vám obom veľa lásky
Napíš svoj komentár