Ak chcem napísať blog, nemusím predtým zažiť niečo výnimočné
Naozaj nemusím. Nemusím stáť v prvej rade na koncerte Robbieho Williamsa, aby som o sebe mohla povedať, že ho zbožňujem. Nemusím vydať dvadsať románov v priebehu roka, aby som vedela, že chcem písať. Nemusím si na Facebooku pridávať každého jedného človeka, ktorého poznám, medzi priateľov, aby som vedela, že MÁM priateľov. Nemusím každý deň prežívať drámy ako z hollywoodskeho trháku, aby som o sebe mohla povedať, že žijem.
A tak som sa dnes zobudila už o ôsmej, na nezvyčajne plný mechúr. Celá ulepená od slín a karpín, hovorím si, že sa vycikám, trochu prepláchnem tvár a ešte si na hodinku ľahnem. Prvé dve predsavzatia som splnila. To tretie, bohužiaľ, nie, lebo som sa zobudila o pol dvanástej, nasraná na brata, že čo tak hlasno búcha do klávesnice (máme s bratom izbu spolu).
Umyla som sa, trocha rozobrala, naobedovala a nič nerobila. Naozaj nič. Len som vylihovala, odvisnuté na nete, medzi paralelnými svetmi kreslených farmárov a Veronicou Mars. Prečítala som poslednú Evitovku a vynadala bratovi, že nič nerobí, len sa fláka.
Krátko pred štvrtou som umyla riady. Dva tanieriky od obeda, lebo ocovi sa z Jari robí vyrážka, nechcem ho provokovať. Pred hodinou som ho zaviezla na tréning. A večer ho pôjdem zaviesť domov. A medzitým nič. Veľké nič.
Obyčajný deň, obyčajný piatok, vo väčšine prípadov sú všetky moje piatky práve takéto. Cítim sa síce ako mŕtva, lebo mám trochu pocit, že mi niečo uniká, že mladá baba sa už správa ako senilná babizňa, čo nič nemusí a nič sa jej vlastne ani nechce. Akoby som hnila zvnútra. A o všetkom pochybujem...
O Williamsovi, o mojom talente, o priateľoch aj o tom či vlastne žijem.
nabudúce ťa vezmem na hon na mikrovlnku, ok? Viezli sme ju s Mirkou od Tesca, cez farskú, k Bagarovi, až na intrák. A celý deň nešiel výťah zasa, takže sme boli celé posraté od strachu, že ju budeme musieť vláčiť na ôsme! Keby si vedela, jak sa mi trasie ruka!
A nemaj blbú náladu, toto je chvíľkové, vôbec sa nesprávaš senilne, ok? Prečítaj si nejakú erot. poviedku, ak sa Mirko nečiní a buď v pohode
senilna budes az ked si to budes mysliet o sebe... a to ze si neni kdesik vonku alebo tak ... ked nechces byt tak si neni... kaslat na to co robia ostatni a co sa teraz ma alebo nema
poznam take dni, ja im hovorim "živočišne", lebo sa doslova spravam ako zviera, to jest že naplňam svoje biologicke potreby, aj to len vtedy, ak je niečo uvarene
to s tou jarou a vyražkou bola metafora? (tu poslednu
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
Ešte stále.
Ešte stále.
Zavrel som ústa.
Tú poslednú vetu beriem ako metaforu. Či?