Dve čiarky

Vybehla som z kostola. Z tepla sa mi točila hlava a z prenikavého pachu kadidla mi prišlo zle. Ešte som si stihla všimnúť Majov vystrašený pohľad, keď som celá zelená v tvári utekala von. Nemohol ísť za mnou a to ho zrejme zamrzelo. Ibaže dnes má iné povinnosti, než starať sa o mňa. Oprela som sa o strom a snažila sa zhlboka dýchať. Naplo ma, avšak nezvracala som.

Prišli za mnou akýsi dvaja svadobčania, chlapec a dievča. Ona mi podala fľašu minerálky. On sa len súcitne usmieval. Nepovedali sme si ani slovo, ale po chvíli som ich poslala späť do kostola. A oni aj šli. Zrejme nechceli prepásť zvučné „Áno“, ktoré sa Nika chystala vysloviť.

Sadla som si na lavičku obďaleč. Tvár som si skryla do dlaní. Nevedela som či mám plakať. Či mám zúriť. Či skutočne zvracať. Len som tam sedela v príliš odvážnych šatách, ktoré sa na svadbu ani trošku nehodili a rozmýšľala nad tým, čo bude teraz. Teraz som na rade ja, pomyslela som si skľúčene. Už aj Nika sa vydáva. A to sú spolu kratšie ako ja s Majom. A predsa to chcú risknúť.

Zvony sa rozozneli. A je to. Už sú svoji. Bože, ja to nezvládnem. A ešte k tomu tie dve čiarky. Nadýchla som sa, avšak nevstala som. Načo aj? Aby som im klamala? Neželám im nič dobré. Je to hlúposť, nemali sa brať. Obaja sú takí mladí. A sú spolu tak krátko. Nevedela som či žiarlim. Alebo mi bolo skrátka len naozaj zle. Začula som kroky. Majo za mnou takmer bežal.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ustarostene. Aj v očiach som mu videla strach.
„Áno, všetko je v poriadku,“ zaklamala som, „bolo tam teplo, zatočila sa mi hlava.“
„Dnes je hic, to áno. Ale ty si taká divná už pár dní. Nie si chorá?“ a priložil mi dlaň na čelo. Mala som chuť ho udrieť za to, že mi zrejme rozmaže mejkap, ale aj objať za to, že sa o mňa tak bojí. Neurobila som ale nič.

„Poď, musíme im ísť zablahoželať,“ povedal napokon a pomohol mi vstať. Zavesila som sa doňho. Voňal, krásne voňal, zmes jeho kolínskej, sprchového gélu, potu a zubnej pasty si ma úplne opantala. Alebo za to zasa mohli tie dve čiarky? Každopádne sa mi opäť podlomilo kolená. Ale držal ma pevne a ja som to zamaskovala ako zakopnutie o kamienok – opätky som na to mala.

Konečne sme sa premiestnili do sály. Ďalšia rana pod pás od Niky. Nielen, že si vybrala za svedka Maja, ale ešte ma aj posadila k úplne inému stolu – vraj svojho svedka potrebuje mať pri sebe a na svedkovu partnerku tam už nie je miesto. Sadla som si do rohu, k oknu. Nepripila som mladomanželom na zdravie. A takmer som nejedla. Bála som sa, že ma zasa napne a na toaletu to už nestihnem. Blbé dve čiarky! Tak by som sa teraz opila!

Majo ma statočne celý čas ignoroval. Stále kamsi behal, čosi vybavoval, nosil darčeky do auta, pomáhal roznášať zákusky a hlavne, stále bol pri Nike. Nežiarlila som. Nikdy som na ich zvláštne priateľstvo nežiarlila. Ale dnes je čudný deň. Horko ako na Sahare, malá Nika sa vydáva a ja mám dve čiarky.

Keď sa začalo tancovať, čakala som, že Majo príde. Aspoň jeden tanec. Možno by som sa už konečne vedela rozhodnúť. Ale nie. Zrejme sa rozhodol, že prvý tanec venuje neveste, hneď ako to bude možné. Dokonca ju schytil skôr ako jej otec.

Postavila som sa a vyšla pred hotel. Prešla som tesne pri ňom a predsa mu trvalo desať minút, kým za mnou prišiel. Spotený a strapatý.
„No tu si, všade ťa hľadám,“ povedal. Len som sa trpko usmiala. „Čo sa deje? Ty sa nebavíš?“ spýtal sa a pozrel sa mi do očí.
„Nie,“ zašepkala som cez stiahnuté zuby.
„Ale prečo?“
„Nikoho tam nepoznám,“ rozhodla som sa klamať. Vlastne to bola pravda, ale nie dôvod, prečo som sa tak správala.
„Niku predsa poznáš. Aj Doda. Aj mňa. Tak kde je problém?“ nechápal a trochu ma pohladkal po odhalenom chrbte.

„Majo, ja chcem ísť domov.“ Konečne som to povedala. Zasa mi prišlo trošku nevoľno, tak som si sadla na schod. V krátkej sukni to bolo dosť nepohodlné, ale hlava sa mi už prestala točiť.
„Čo ti je? Si celá zelená? Nedonesiem ti niečo tuhšie? Možno by ti to spravilo chuť. Videl som, že si nič nejedla,“ povedal zasa tak starostlivo a sadol si ku mne.
„Nechcem piť. Nechcem chľast ani vidieť,“ odvrkla som a snažila sa vstať. Opätky to celé dosť sťažili, tak som lodičky iba vyzula. Prešla som pár krokov. Hneď ma zastavil.
„Kam si sa vybrala, preboha?“

„No domov,“ zavrčala som, ale nezastavila sa. Ani som presne nevedela, ako sa dedina, v ktorej som sa práve nachádzala, nazýva.
„Domov? Ako k Nike a k Dodovi na byt? Alebo k nám domov?“
„Ku mne domov. Za mamou,“ zasa som zavrčala a už som vytáčala na mobile informácie. Potrebujem taxi, okamžite, kričala som v duchu. Majo my však mobil vytrhol z ruky. Prinútil ma zastať.

„Okamžite mi povedz, prečo sa správaš ako ťava na svadbe mojej najlepšej kamarátky!“ prikázal mi.
Nadýchla som sa. A vydýchla. Teraz mu to povedz! kričali hlasy v mojej hlave.

„Majo?“ preglgla som naprázdno.
„Áno?“
„Som tehotná.“

Stáli sme pred kostolom a dívali sa na seba. Zosmutnela som. Lebo som zrazu prišla na to, že si dve čiarky nenechám.

 Blog

37 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu