Iná láska

Moje spomienky na strednú školu sú rôznorodé. Zažívala som tam každodenné radosti aj strasti, snažila sa niečo naučiť, no hlavne, spoznala som tam veľa nových ľudí. To bol vlastne aj môj prvoradý zámer, niečo, na čo som sa najväčšmi tešila. Spoznávanie ľudí bolo mojou vášňou už od detstva a postupom času som sa začala špecializovať hlavne na spoznávanie chlapcov. A práve v to som dúfala, že sa dostanem do triedy plnej manekýnov a krásavcov, ktorých by som mohla neskôr zbaliť.

Moje prvé veľké očakávanie sa vyplnilo. V triede bolo dosť chlapcov, dosť pekných chlapcov. Hor sa do spoznávania!

Už po prvých pár mesiacoch mi ale bolo jasné, že medzi nekonečnou drinou na hodinách si dokážem nájsť len veľmi málo času na to vysnívané „spoznávanie“. Ale náhoda je blbec a v mojom prípade to platí dvojnásobne.

Zamilovala som sa totiž. Skutočne, vášnivo a tak nekonečne nevinne, ako sa len môže zamilovať šestnásťročné dievča. Nemohla som svoj cit však dať najavo, čo ako som po tom túžila. Bol to predsa môj spolužiak, to by sa nesmelo...

Odišla som na prázdniny a dúfala, že po dvoch mesiacov sa to zlepší, ale opak bol pravdou. Tie dva mesiace v nekonečnej odlúčenosti od môjho milovaného boli pre mňa tými najväčšími mukami. Bola som pevne rozhodnutá, že mu to hneď prvého septembra poviem.

Nepovedala som. Ďalší rok som sa nečinne prizerala, ako sa dáva dokopy a rozchádza s novými a novými partnermi, potichu umierajúc a mysliac jedine na to, ako veľmi ho ľúbim.

Vlastne, JU ľúbim. Pretože to nebol spolužiak, ale spolužiačka, ku komu som zahorela citom. Nepripadalo mi to zvláštne, zvláštnejšie pre mňa bolo stráviť čo i len jeden deň bez nej. Bez jej sviežej vône a krásneho úsmevu, dlhých vlasov a velikých modrých očí.

Ona ma brala ako kamarátku, aj mi to neraz povedala. Že som tá najlepšia kamoška, akú si len môže človek priať.

Vo vzájomnom kamarátstve teda prešiel druhý rok...a zase nasledovali tie nekonečne bolestivé dva mesiace odlúčenia. A keď sme sa po prázdninách znovu stretli, prvá vec, čo mi povedala bolo, že prišla o panenstvo s nejakým Talianom. Na dovolenke na ostrove Elba. V tom okamihu akoby sa mi zrútil celý svet. Akoby som si až vtedy uvedomila, že ona mi nikdy patriť nebude, že je to celé jedna veľká hlúposť. Moja hlúposť.

Bola som však veľmi tvrdohlavá. Ale aj prešibaná. Nechcela som sa jej vzdať. Veľmi opatrne a diplomaticky som jej vyhovárala každý jeden možný vzťah, ktorý sa naskytol...a ona ma na slovo počúvala. Dôverovala mi, verila, že to všetko robím len pre jej dobro. A ja som to pritom robila iba kvôli sebe. Už som ale bola rozhodnutá. Pripútať si ju k sebe, či bude chcieť alebo nie, to je jedno, a potom sa jej poľahky zmocniť. Ženy predsa zvádzajú inak ako muži, rafinovanejšie, s ľahkosťou. Ani si neuvedomí ako sa to stalo a bude moja. Bez námietok a začudovaných pohľadov. Žijeme predsa v dvadsiatom prvom storočí.

Tie hrozné prázdninové dva mesiace neboli až také hrozné, keďže sme ich prežili prakticky spolu. Chodievali sme na kúpalisko, do cukrárne, dokonca sme strávili týždeň s partiou v Chorvátsku pod stanom. Počas toho týždňa som v noci ani len oka nezažmúrila, práve naopak. Keďže sme boli v stane spolu, celý čas som ju sledovala, ako spí. Bola nádherná. Viem, možno to bolo trochu choré, ale ja som si nemohla pomôcť. Tak veľmi som ju milovala! Tak veľmi som chcela byť v jej blízkosti, dotýkať sa jej horúceho tela a cítiť tlkot jej srdca v mojej dlani. Túžila som spoznať chuť jej slín a počuť v ušiach jej vzrušený šepot. Hladkať jej chĺpky na predlaktí a nežne ju bozkávať na krku...

Poslednú noc som dúfala v zázrak. Všetci sme si dosť vypili, ona zrejme najviac, tak som jej to chcela povedať. Predbehol ma ale akýsi opálený Chorvát a ja, keďže som „tá najlepšia kamoška“, nechala som im voľný stan a celú noc preplakala na útesoch.

Nenávidela som ju a milovala zároveň. Nenávidela som ju vždy, keď sa ma dotkla, keď ma oslovila, keď sa na mňa s úsmevom zahľadela, keď mi telefonovala aj keď mi esemeskovala. A milovala som ju v presne tých istých situáciách.

Pred nami bol posledný rok. Predo mnou bol posledný rok. Vedela som, že obe máme úplne odlišné plány do budúcnosti a že po maturite sa zrejme budeme vídať len sporadicky, možno aj vôbec. Stále som však nevedela AKO jej to mám povedať. Či stačí jednoduché MILUJEM ŤA, alebo to všetka treba najskôr obaliť do cukrovej vaty. A takisto som sa rozhodla, že sa musí najskôr naskytnúť nejaká vhodná príležitosť. A potom si ju nedať vziať.

Príležitosť sa naskytla a to dosť skoro. Vianočné prázdniny sme prežívali opäť spolu, opäť s partiou, na zasnežených kopcoch Tatier. Mali sme celú chatu skoro len pre seba a samozrejme, zasa sme boli na izbe spolu. Nevyzeralo však, že jej to prekáža. Mala ma rada. VIEM, že ma mala rada. Viem aj, že nie dosť a nie tak, ako ja ju. No vedela som, že jej to musím povedať, že sa toho bremena už konečne musím zbaviť. Žila som v celibáte iba kvôli nej, iba kvôli tomu neuveriteľne silnému citu, čo ma tak neuvážene posadol. Veď ja som ju ľúbila. Potrebovala som ju. Chcela som ju a túžila po nej. Musela byť len moja, jedine moja.

Na Silvestra sa zasa pilo. Veľa a nekontrolovateľne. Vedela som, že večer mi ju už nijaký cudzinec neodvedie preč, jedinými cudzincami tam totiž boli obstarožný Poliaci a dvaja homosexuálni Nemci. Vedela som, že v noci bude patriť iba mne.

S nastupujúcou polnocou som bola stále nervóznejšia. Možno si to všimla, no bola akási iná. Pila viac, ako obyčajne, stále ma objímala, bozkávala na líca. Bola prítulná. Páčilo sa mi to, veľmi sa mi to páčilo, no bola to zmena, oproti minulosti. Nepripúšťala som si to tak. Naivne som verila tomu, že mám zasa raz šťastie.

Desať, deväť, osem, sedem, šesť, päť, štyri, tri, dva, jedna....

A potom ma pobozkala. Trochu hanblivo a nežne. Od prekvapenia som ani nedýchala. Zrejme to je len novoročný žart, zrejme sa teraz odtiahne a bude sa škeriť ako vždy a vybozkáva polovicu osadenstva chaty, bez rozdielu pohlavia. Nič z toho sa však nestalo. Iba ma chytila za ruku a odviedla do našej izby.

Pobozkala ma znovu, potom ešte raz a ešte. Bozkávala ma hádam aj večnosť, objímali sme sa, hladkali... Neverila som, keď sme sa zosypali na posteľ obe trochu roztrasené, no vzrušené, a roztúžene sa vyzliekali. Za oknami vybuchovali ohňostroje, krášlili atramentovo modrú oblohu a vrhali na stenu v našej izbe impozantné tiene. My sme však nič z toho nevnímali.

Milovali sme sa. Vlastne, aby som pravdu povedala, nebolo to ani tak milovanie, skôr úžasné maznanie, plné bozkov, láskyplných dotykov a tichých vzdychov. Ona bola dosť opitá, no ja skoro vôbec. Aj tak som ale nevedela, čo mám robiť. Cítila som sa hlúpo a trápne a ona to zrejme pochopila, pretože po chvíli už plne prebrala iniciatívu. A ja som ju hanblivo napodobňovala.

Zaborila mi ruku do vlasov, zaborila som moju ruku do jej. Jazykom mi poláskala prsia, poláskala som ja ju. Dotkla sa mojej vagíny....ach Bože! Až keď som spotená a vlhká od sĺz klesla naspäť na vankúš opovážila som sa jej tam tiež dotknúť. Snažila som robiť to isté, čo robila ona mne, no po chvíli som si aj tak už nepamätala. Zachránil ma inštinkt. Jej vzdychy mi boli kompasom a jej telo, to bolo pre mňa mapou nového, neobjaveného územia. Hrala som sa s ňou, dotýkala sa jej a konečne si splnila všetky sny, ktoré sa mi s ňou snívali. Radostný výkrik do ticha, ktorý sa jej na konci vydral z hrdla, bol pre mňa zadosťučinením a tou najsladšou hudbou. Zaspali sme vedľa seba, nahé, spotené, strapaté.

Bola som tou najšťastnejšou osobou pod Slnkom. Opantala si má taká neuveriteľná radosť, také neuveriteľné šťastie. Už to tak muselo zostať navždy. Aj zostalo. Skoro.

Po celý zvyšok prázdnin sme tvorili pár. Presne dva dni. Dva nádherné, krásne dni, kedy sme sa bozkávali, maznali a milovali, objímali a hladkali, znova bozkávali, spolu sme sa smiali, držali za ruky, večer sme spolu zaspávali a ráno, ráno sme sa vedľa seba prebúdzali.

Ako som už spomínala, trvalo to len krátko, no predsa až mimoriadne dlho. Vo vlaku naspäť domov som vedela, že odteraz to už nikdy nebude také, ako predtým. NIKDY. Za tie dva rajské dni som mala až pridraho zaplatiť. Tušila som to už toho novoročného rána, keď sme sa obe zobudili s opuchnutými perami, rozmazaným mejkapom, celé ubolené a zničené. Tak úžasne zničené. Už vtedy mi bolo jasné, že to celé zrejme nemá budúcnosť. Aj som sa jej chcela spýtať či to bol len úlet, no nemala som odvahu. A samozrejme, veľmi som sa potešila, keď to ako úlet nebrala. Celé dva dni.

Vystúpili sme na konečnej stanici. Jej tvár aj výraz boli priehľadné, dalo sa v nich čítať ako v otvorenej knihe. Tušila som to, vedela som to, no neverila som tomu. Ani keď mi to povedala. Ani keď mi to zopakovala. A keď prišla osudová veta o najlepších kamarátkach, nevydržala som to už. A všetko som jej povedala. Všetko o tom, ako ju ľúbim už od prvej triedy, ako ju zbožňujem, ako veľmi, veľmi ju chcem a ako veľmi ju potrebujem. Že tie dva dni pre mňa tak veľa znamenali. Že som o tom snívala, že som po tom veľmi túžila. Že som celý ten čas túžila jedine po nej.

Čakala som, že bude reagovať unáhlene, impulzívne a zrejme dosť negatívne, no prekonala všetky moje očakávania. Malo mi byť jasné, že ona ma nikdy nemilovala a že ma ani nikdy milovať nebude. Nemala pochopenie pre moje city. Myslela si, ako by si asi myslel každý normálny človek, že to celé bola len sranda, len niečo nové a nezvyčajné, niečo, čo môže človek zažiť a spraviť len v prítomnosti priateľa, niekoho, koho má rád a váži si ho. S láskou z mojej strany teda vonkoncom nepočítala. Vraj nie je lesbička, len to chcela skúsiť. Aspoň raz.

Nastúpila do bratovho auta a už jej nebolo. Bolo mi jasné, že keď príde domov, bude o tom celom ešte hodnú chvíľu premýšľať, no bolo mi tiež jasné, že svoj názor už nezmení.

Každému muselo byť jasné, že sa niečo stalo. Väčšina si myslela, že sme sa v Tatrách pohádali kvôli nejakému fešnému Čechovi a viac ich ani nezaujímalo.

Zvyšok školského roka som samozrejme strávila v jej blízkosti. Už sme ale neboli najlepšie kamarátky. Dokonca už ani kamarátky nie. Ako som už povedala, za tie nádherné dva dni, akoby vystrihnuté zo života niekoho iného, za ne som až pridraho zaplatila. Pretože som stratila nielen životnú lásku ale aj osobu, ktorú som si naozaj vážila. Pretože som stratila skutočnú priateľku.

Zmaturovali sme obe, no ona predsa len o trochu lepšie. A potom odišla, bez rozlúčky, bez jediného slova, zrejme na tú vysnívanú výšku do Prahy. To už neviem. Od toho okamihu, ako nastúpila do bratovho auta bola voči mne chladná a nevšímavá. Ja som sa jej veľmi nečudovala, no dúfať som neprestávala.

Nastúpila som tiež na vysokú školu, aj som ju po rokoch úspešne ukončila. Stále sama, bez akéhokoľvek partnera, reálneho či potencionálneho. Akoby všetci vycítili, že som tak trošku iná. Že zjavne nemám záujem.

Po prvých mesiacoch strávených v školstve mi prišla pozvánka na svadbu. Na jej svadbu. Vtedy som preplakala celú noc, pamätám si to presne, pretože na druhý deň sa ma akýsi žiak spýtal či niekto zomrel. Mal pravdu. Ja som zomrela.

S pozvánkou na svadbu mi prišiel aj list. List od nej. Napísala mi, že tie dva dni boli úžasné a nezabudnuteľné. Že aj ona to vždy chcela. Že ma skutočne ľúbila. No nehodilo sa to. Skrátka sme nemohli byť spolu. Nebolo by to správne. Že to všetko, hoci to bolo nádherné a krásne, nebolo to aj vhodné. Jednoducho, že sa nepatrilo, aby bolo medzi dvoma dievčatami čosi viac ako len priateľstvo. Toto všetko mi napísala. Bolo mi jasné, že tie bláboly nahádzala na papier len aby odľahčila svojmu svedomiu. Zrejme jej to poradil farár na sedeniach pre snúbencov, o ktorých mi tiež napísala. A písala aj o svojom snúbencovi, aký je úžasný, že ho musím spoznať, vraj budem milo prekvapená, a že on o všetkom vie, o všetkom medzi nami, a vôbec mu to neprekáža. Ale mne to prekážalo až-až.

Svadba to bola krásna. Vyrazilo mi dych pri pohľade na nevestu. Pretože ona bola...ona bola...bola proste nádherná. A dokonalá. Snúbenec a po polhodine aj manžel tiež ušiel. Boli krásny pár, svedčalo im to spolu a vo mne sa až vtedy konečne niečo pohlo a zlomilo. Možno až vtedy som to všetko pochopila. A hoci som sa chcela tváriť ako ohrdnutá milenka, a verte mi, za tie roky som na ten výraz získala patent, nedokázala som to. Ona tak žiarila, bola taká neuveriteľne šťastná. Nemohla som je to celé pokaziť. Stále som ju mala rada, možno už troška iným spôsobom aj s inou intenzitou, no stále to bol ten povestný ľúbezný cit.

Zostala som až do konca, aj na hádzanie kytice, ktorá dosť okato skončila v mojej ruke, aj na krájanie torty, mimochodom, mojej obľúbenej, čokoládovej, aj na zábavu a tanec. Rozprávať s ňou sa mi však podarilo až krátko pred polnocou. Objali sme sa. Nebolo to síce to vzrušené a nežné objatie, aké som si pri nej pamätala, no bola som aj tak veľmi šťastná. Ospravedlňovala sa mi za to, ako škaredo sa ku mne zachovala, že sme sa mali o tom všetkom porozprávať a ako priateľky to aj nejako prekonať. Rozprávala a rozprávala, o tom, že v Prahe spoznala veľa nových ľudí a väčšine nepripadalo nič zvláštne na láske medzi rovnakým pohlavím. Rozprávala a rozprávala a ja som si zrazu uvedomila, že ju skoro vôbec nepočúvam. Že sa na ňu pozerám ako omráčená. Pretože som skutočne omráčená bola, jej krásou, jej spotenou šijou, jej vlhkými perami, dlhými vlasmi a velikými očami.

Na chvíľku sa odmlčala a zahľadela sa na moje hodinky.

Desať, deväť, osem, sedem, šesť, päť, štyri, tri, dva, jedna...

A pobozkala ma. Bol to len letmý, plachý bozk, no ja som nebola schopná vydať zo seba ani hlások. Zrejme to mal byť bozk na rozlúčku. Bol to bozk na rozlúčku. Sledovala som obrúčku na jej ruke, videla som, ako jej na ňu s cinknutím dopadlo zopár sĺz, videla som jej uplakané oči a vtedy som sa už rozplakala aj ja. Objali sme sa a už v tom nebolo skutočne nič dvojzmyselné či vzrušené. Už to bolo len normálne
kamarátske objatie, akých sme odvtedy mali strašne, strašne veľa.

No TÁ svadba priniesla ešte aj čosi iné do môjho, dovtedy prázdneho a osamelého života. Pretože neušiel len niekoľkohodinový novomanžel ale aj jeho svedok, najlepší kamarát z Bratislavy. Veľmi mi to priala. A nie raz mi povedala, že sme krásny pár, krajší, ako by sme vytvorili my dve. A ktovie, možno už o pár mesiacov sa obe opäť stretneme na svadbe – ako dve najlepšie priateľky, aby sme sa navzájom podporili a popriali si len to najlepšie.

 Vymyslený príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu