Romana uvidela až po desiatich dňoch. Bola práve v parku, zvodná a nezáväzná, vyzývavo nalíčená, krásna a predsa nebezpečná, s niečím diabolským v inak nevinnom pohľade. Postávala bokom od ostatných, obklopená zeleňou, vrieskajúcimi deťmi a akýmsi tenkým pásom látky, ktorý odvážne nazývala sukňou.
Stála a jastrila uhrančivým hnedým kukučom po dave ľudí rozprestretých na nekonečnom zelenom koberci. Jastrila a číhala na vhodnú obeť, na najslabší článok stáda, ktorý by neprekukol jej masku zvodkyne a dobrovoľne by s ňou vliezol do postele. Vlastne, nie ani tak do postele, ako skôr na deku kdesi medzi bučinou.
A potom ho uvidela. Kráčal so sklonenou hlavou, krátke vlasy mal slabo prešedivené a zrazu vyzeral staro a bezmocne. Naozaj to bola bezmocnosť, ktorá sálala z jeho, inak hrdej a vysokej, postavy. Teraz však bol akýsi zhrbený, unavený a bez života. Prešiel pomedzi ľudí ako duch, bez jediného povšimnutia či potreby byť videný, vypočutý, vykúpený...
Prešiel aj okolo Lucie, zahĺbený do svojho najvnútornejšieho podvedomia. No všimol si ju. Zodvihol zrak zo zeme a okolo očí a úst sa mu vytvorili husté vejáriky vrások, tak úprimne a zo srdca sa usmial.
„Lucia, “ povedal tíško a pristavil sa pri nej.
Bol rád, že ju vidí. A hoci ako pacientka bola príšerná, ako žena ho veľmi priťahovala. Nebola v tom však iba jej neprehliadnuteľná sexualita, túžil skôr po jej zvláštnej detinskej naivite a hlavne chcel pomôcť s jej zložitým životným osudom. Ani sa veľmi nečudoval mužom, ktorý jej sadli na lep. Keby ju nepoznal aj z tej inej, temnejšej stránky, keby nebol oboznámený o jej tajomstve, tiež by s ňou šiel viac ako ochotne. A zvlášť teraz, keď tak veľmi túži po spoločnosti, teraz, keď tak veľmi chce odohnať chmáry samoty zo svojej mysle.
„Lucia, tak rád vás vidím.“
„Zasa si vykáme? “ spýtala sa ostro spod nadvihnutého obočia a všemožne sa snažila vyhýbať jeho ubolenému pohľadu, ktorý na okamih zmäkol. Jeho oči ju celkovo veľmi desili. Boli také...zvláštne. Mali akúsi neurčitú farbu, čosi medzi zeleňou plesňou na dvojtýždňovom chlebe a čerstvou modrinou špatiacou bledé lýtko.
„Tak prepáč, myslel som, že mimo ordinácie...“ jachtal prekvapený jej zlou náladou. Vlastne si aj myslel, že bude nahnevaná, no dúfal v pravý opak. Že bude vľúdna a milá a že sa naňho bude usmievať, raz ako pätnásťročná žabka škúliaca pred slnkom do hľadáčika fotoaparátu, raz ako čerstvá maturantka. Ako Lucia, ktorú videl na rodinných fotografiách, ako krásne mladé dievča plné snov a ideálov, o ktorom mu rozprávali jej rodičia. Vtedy ešte bola plná nádejí, no teraz...
Teraz už nemá vľúdnosti nazvyš. Nemá ju vlastne vôbec a ani po nej netúži.
„Mimo ordinácie sa nepoznáme! “ hlesla tvrdo a vykročila oproti opálenému pubertiakovi, ktorý sa, vyzlečený do pol pása, hlasno vystatoval pred svojimi rovesníčkami. Roman ju však zastavil.
„Nesmieš. Nedovolím ti to. Nie predo mnou, “ povedal pevným hlasom a chytil ju za rameno.
„Nehovor mi čo smiem a čo nie! “ zvreskla a snažila sa mu vymaniť, no držal ju pevne.
„Poď, “ zašepkal a snažil sa ju odtiahnuť, no stále sa bránila. „Poď a ničoho sa neboj.“
Nešla. Vytrhla sa mu a bežala preč vo vysokých ihličkách
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
whatsername8
21. 7.júla 2009 20:10
aky zlaty, že mu na nej zaleži. dufam že mu dá
Napíš svoj komentár