Som zlá, uvedomila v tú noc po zvyčajnej dávke liekov, zlá a nezaslúžim si ho. A on si zasa nezaslúži takú zlú ženskú, ako som ja. Nepotrebuje ma, on má vlastný život, vlastné zázemie aj vlastné problémy. On už ženu má, mladú, krásnu, no najmä, zdravú ženu. Čo by robil so mnou, keď môj osud je už viac menej jasný? Nikdy by so mnou nebol šťastný, skutočne šťastný. Nie, takto je to lepšie. Má svoju nádhernú a zdravú manželku, pred sebou šťastnú budúcnosť po jej boku, ktorá nikdy neskončí, bude stále žiť v ich potomkoch. A ja, ja som už dopredu odsúdená na bolestivý koniec a večné zatratenie. Nikto v mojej blízkosti to nechce akceptovať. Ja však poznám pravdu. Zomriem. Zomriem a to skoro a žiadne lieky, žiadne pravidelné lekárske prehliadky a dokonca ani žiadna nádej ma nemôžu od toho uchrániť. Nikto mi nemôže pomôcť. Pre mňa už niet záchrany.
A zrazu si to všetko uvedomila. Všetko pochopila. Bola zmierená so svojím osudom a pripravená umrieť hoci aj v tej danej chvíli. S pokojom na duši, so smútkom v srdci, no s vedomím, že ten smútok je potrebný, že ho pociťuje jedine ona a ostatní ľudia v jej okolí sa s tým už dajako zmieria, pretože každý z nich má niekoho, kto mu to pomôže prekonať. Veď to len ona je sama, len ona nikoho nemá. Nebude jej veľká škoda.
Dusila samú seba podobnými myšlienkami a bolo jej stále ľahšie. Opantávala si ju stále pokojnejšia a hlavne pohrebnejšia nálada, no už nepociťovala ani strach, ani zlobu. Všetko bolo akési jasnejšie, jednoduchšie.
Keď vytáčala Romanove číslo, chcela sa len rozlúčiť. Len mu povedať, že ho ľúbi a že jej bude chýbať. Nestihla však. Ihneď ju prekvapil vlastnou verziou stretnutia s manželkou, ktorému dnes bola svedkom. Povedal jej, že ju musí okamžite vidieť a všetko jej to podrobne vysvetliť. Že ... Nemusel dlho hovoriť. A hoci už bola zmierená so svojou budúcnosťou, povedala mu, aby prišiel. Aby sa o tom všetkom v kľude porozprávali.
Nečakala, že príde okamžite. Bola strapatá a bledá, celkovo neupravená a neschopná vítať v danej chvíli akúkoľvek návštevu. Prijala ho však, s rovnakým nevinným úsmevom, akým vždy lákala mužov do svojej postele. Roman okamžite prehliadol bledé líca aj kruhy pod očami, nevidel strapaté vlasy ani fľakaté tričko. Videl len ju. Nádhernú a majestátnu, videl ten nádherný úsmev a jasné hviezdičky v jej očiach. Zrazu o nej vedel viac než za celé roky ich spoločnej terapie. A pritom to bolo také jednoduché. Stačilo sa len lepšie prizrieť.
„Nebolo to, ako si myslíš, “ spustil ihneď, keď sa usadili v kuchyni.
„Nechcem sa o tom rozprávať, “ zastavila ho pohotovo a keď zbadala jeho prekvapený pohľad, pokračovala. „Chcela som ti len poďakovať. Za všetko. Za to že si bol môj lekár aj môj priateľ, za tvoju nekonečnú starostlivosť a dobrotu.“
„Ja...robil som to rád, “ vyjachtal konečne po niekoľkých sekundách.
„Viem. Aj to svedčí o tvojej bezhraničnej láskavosti.“
Párkrát sa nadýchla, odhodlanosť v jej očiach sa vak nikam nevytratila. Roman to postrehol. Všimol si, že je akási iná, zvláštna. Istejšia. Už žiadna troska, už žiadna ustráchaná a utiahnutá mlčanlivosť. Teraz sa to všetko konečne dozvie.
Lucia pokračovala: „Keď som mala pätnásť, znásilnili ma. Nikomu som to nepovedala, pretože som sa veľmi bála.“ V jej očiach sa na okamih mihol strach. Roman sa ku nej pomkol bližšie a pevne ju chytil za ruku.
„Postupom času strach nahradilo čosi iné: hanba. Hanbila som sa zato. A mlčala som ešte zarytejšie, hoci som toho chlapa poznala, vedela som kde býva. Často som ho stretávala a vždy som sa jeho pohľadu len bezmocne uhýbala. Bolo to pre mňa prvýkrát, vôbec som si neuvedomovala následky, proste som to len nemohla nikomu povedať. Až neskôr mi došlo, že som mala veľké šťastie, keď som neotehotnela. Pretože to by som rodičom len veľmi ťažko vysvetľovala, “ usmiala sa mierne. Bol to však chabý úsmev a ani Romana nepresvedčil. Stále napäto počúval.
„Netušila som, že na mňa môže číhať aj iné nebezpečenstvo. Bola som ešte dieťa o pohlavných chorobách som ešte nikdy predtým nepočula. Bývala som však často chorá, väčšinou bez akejkoľvek príčiny, ľahko som prechladla a z obyčajnej chrípky sa okamžite vykľul niekoľkotýždňový zápal pľúc. Mala som nanič imunitný systém, no všetci to dávali za vinu mame, ktorá počas tehotenstva neobmedzila fajčenie.“ A zasa ten úsmev, akoby Romana prosila, nech sa zasmeje tak, až mu slzy potečú. Ten mal však v ústach sucho a v hlave mu neprirodzene hučal jej hlas. Každé jej slovo ho bodalo priamo do srdca. Až teraz si uvedomoval, čo sa odohrávalo v jej vnútri a ako veľmi asi trpela.
„Moje absencie v škole boli stále častejšie a tak ma poslali do nemocnice na rôzne vyšetrenia. Jednými z nich boli aj krvné testy na pohlavné choroby, mala som predsa už devätnásť rokov, nikto by sa nečudoval, keby... Ibaže to nebolo také obyčajné keby. Bol to AIDS.“ Hlas sa jej zlomil, oči zaliala potopa sĺz, tvár jej očervenela. Roman bol okamžite pri nej, objímal ju a tisol bojazlivo k sebe, aby jej neublížil ešte viac, aby jej už nikdy nespôsobil žiadnu bolesť.
„Nemusíš mi to všetko vravieť, naozaj, “ utešoval ju pozorne, no ona bojovne pokrútila hlavou.
„Nie, “ osušila si slané líca, „nemusím. Ale chcem.“ Jej pohľad bol neoblomný a tak si Roman zasa sadol na svoje predošlé miesto.
„Nikto nevedel, odkiaľ to mám. Rodičia ihneď zahlásili, že som často absolvovala rôzne odbery a určite som sa infikovala nesterilnou ihlou. Nikto nevedel, a vlastne dodnes nevie, celú pravdu. Každý mal svoju verziu, ktorej veril a nič iné nepotreboval. Ja som sa medzitým začala liečiť. Môže ti to pripadať zvláštne, no zo začiatku som aj ja bola plná optimizmu a nádeje. Verila som všetkým tým lekárskym rečiam o najmodernejších liekoch a o neustále sa vyvíjajúcej medicíne. Každé ďalšie testy však boli menej a menej priaznivé, lekári stále viac skeptický. Nakoniec som to nevydržala. Pokúsila som si vziať život. Trikrát. A keď nepomohla ani to, rozhodla som sa s tým skoncovať. Zrazu som prerušila liečbu a bez toho, aby som rodičom povedala čo i len jediné slovo som sa odsťahovala. A rozhodla som sa pomstiť. Všetkým chlapom. Tak veľmi som ich znenávidela, pretože v každom som automaticky videla toho jediného. Toho, ktorý by mal za to všetko pykať. Rozširovala som medzi nimi smrť bez jedinej výčitky svedomia. Tak veľmi som túžila zostať už navždy sama. Znenávidená. Prekliata.“
Striaslo ju, keď zrazu nevedela, ako ďalej. Roman mal ústa otvorené od prekvapenia, možno aj hrôzy, rýchlo ich však zatvoril a spamätal sa. Uvedomil si svoje celkom ľadové ruky, o to viac ho upokojovala jemná a teplá Luciina dlaň.
„Všetko ta však bolo aspoň na niečo dobré, “ povedala a trošku sa zapýrila.
„Ako mám tomu rozumieť? “ na Romanovej tvári sa objavila jemná vráska.
„Aspoň som spoznala teba.“ Pomaly vstala a odišla do spálne. Roman ju mlčky nasledoval, polichotený správou, ktorú si práve vypočul.
Lucia si opatrne sadla na posteľ a v ruke zvierala tenký konárik obsypaný uschnutými kvetmi. Roman si ho vzal do rúk a opatrne ho pozoroval. Spomínal si na deň, keď ho Lucii podaroval. Nečakal, že si ho odloží. Opäť však preniesol pozornosť na jej tvár. Mohol v nej čítať čosi...zvláštne. A nádherné. Kľakol si k jej nohám a dlane jej pevne zvieral vo svojich.
„Ľúbim ťa, Roman, “ zašepkala takmer nečujne.
Miestnosťou sa rozliehalo ticho, no už nie neprirodzené a prázdne. Vzdul bol zrazu nabitý čímsi, čo tam nikdy predtým nebolo. Láskou. Túžbou. Potrebou. A nežnosťou.
Lucia naprázdno preglgla a pokračovala rovnako potichu: „Uvedomujem si, že máš manželku a že si s ňou šťastný. Chcem však, aby si vedel, že ťa ľúbim a že to myslím vážne. Dlho som v sebe tento cit hľadala potom som zasa ešte dlhšie zháňala odvahu na jeho odhalenie pred svetom. A teraz...to už vieš.“
„Nie som s ňou šťastný, “ povedal pokojne a pohľad mu okamžite zmäkol. Vedel to. On to jednoducho vedel. Vedel, že ho ľúbi.
„Videla som vás, “ pokrútila hlavou presvedčená o svojej pravde.
„To, čo si videla a čo mylne považuješ za prejav lásky, bol náš rozchod. Podala žiadosť o rozvod. Chcela mi to oznámiť sama, chcela, aby sme sa rozišli v dobrom. Podarilo sa. Obaja teraz pôjdeme vlastnou cestou. A tá moja vedie rovno k tebe.“ V jeho hlase bolo možno čítať lásku aj odhodlanie. Lucii bolo jasné, že hovorí pravdu. Stále však tomu odmietala uveriť. Do očí sa jej tlačili ďalšie a ďalšie slzy.
„Ale pobozkal si ju. To akože na rozlúčku? “ vzlykala trucovito a Roman sa jednoducho musel usmievať. Vyzerá ako malé dieťa. A pritom je aj neuveriteľne zvodná. Príval vzrušenia si ho už celkom opantal.
„Tomu ty hovoríš bozk? “ spýtal sa jej potichu a ukazovákom jej nadvihol bradu.
V jedinom a krátkom okamihu, keď sa ich pery navzájom spojili, obaja roztúžene privreli oči a vzdali sa svojho dychu v prospech toho druhého. Trvalo to síce len pár sekúnd, no bolo to úžasné. Neopakovateľný moment, ktorý ostane už navždy vyrytý v ich srdciach.
„Ešte niečo ti chcem povedať, “ zašepkala tichučko v jeho mäkkom objatí.
„Počúvam.“
„Od života som nikdy nič nechcela, “ usmiala sa nevinne a keď zbadala, ako zdvihol obočie, usmiala sa ešte viac. „Naozaj. Vždy som túžila iba po jednom, no vlastne som si to neuvedomovala. Brala som to ako samozrejmosť. Chcela som len žiť. Naplno, aby mi nič neutieklo, aby som všade bola a všetko vyskúšala, “ dokončila skromne.
„Som s tebou, “ zašepkal jej do ucha, „a sľubujem, že dám pozor, aby sa ti to všetko vyplnilo.“
Jeho bozky a pohladenia ju v tom iba utvrdili.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
whatsername8
30. 7.júla 2009 17:12
konečne su spolu ale vyliečiť sa asi nevylieči, čo? aids a tak...
Napíš svoj komentár