Sedela som si vo svojom rohu, vedľa pomýleného kríka bielej ruže. Vždy začala kvitnúť až koncom leta. Vždy, odkedy si pamätám, sa mi jeseň spája s bielou ružou.
Milujem jeseň. Všetko je farebné a krásne voňavé. Len vo svetri a teplákoch sa hodím do sadu za domom a pozorujem belasú oblohu. Slnko už nehreje. A zapadá skôr, o chvíľu je tma. Ale dozrievajú jablká a šípky. Len pri čaji sedieť v okne a počúvať bubnovanie dažďa na príjazdovej ceste. To všetko milujem. To všetko mi bude chýbať
Naši sa hádajú viac a viac, hlasnejšie a hlasnejšie. Nepamätám si, kedy presne to všetko začalo. Ale viem, že posledné roky môjho života mám v mysli zafixované v spojení s plačúcou mamou a otcom, ktorý od nás stále odchádzal.
Keď som nastúpila na strednú školu, zaumienila som si, že to zmením. Strach o mňa by ich mohol dať zasa dohromady. Znovu si k sebe nájdu cestu. Milujú ma predsa, obaja mi to odprisahali, so mnou ich partnerské problémy nesúvisia. A tak som sa zmenila z príkladnej jednotkárky na drzú, cigaretami napáchnutú stvoru so známkami zodpovedajúcimi mentálne retardovanému jedincovi. Moje problémy v škole ich síce znepokojili, ale v ich vzťahu sa nič výraznejšie nezmenilo. Len ma striedavo každý týždeň vozievali k psychológovi.
Pritvrdila som. K cigaretám a blbým známkam pribudli alkohol a divoké večierky. Zo začiatku mi to nešlo, ale veľmi rýchlo som si osvojila základy. Ku koncu prvého ročníka som už dokázala vypiť toľko, čo ruský kamionista a pritom ešte stále rovno stáť.
Ani to nezabralo. Poslali ma síce na liečenie, ale spoločne za mnou neprišli ani raz. Navštevovali ma len na stredačku, raz jeden, raz druhý. Prečo? Prečo je to tak? Veď sa milovali, splodili ma z lásky, navzájom sa zbožňovali. Prečo teraz spolu nevydržia v jednej miestnosti?
Až neskôr som pochopila, že oni sa už neudobria. Za čas, ktorý som strávila v liečebni sa jeden druhému už úplne odcudzili. Asi už nemá zmysel nútiť ich byť spolu.
-A rozvediete sa? - spýtala som sa otca, keď mi pomáhal vybaľovať oblečenie späť vo svojej izbe.
-Dokiaľ máme teba, tak nie.
Nebolo to fér. Mňa používať ako dôvod na udržiavanie už dávno nefungujúceho, vlastne mŕtveho manželstva.
Nedržím stranu ani jednému. Oboch ich milujem rovnako, aj som vždy milovala. Aj keď obaja majú svoje chyby, asi ako každý človek. Ale načo zotrvávať vo zväzku s človekom, ktorého nenávidíte? Kvôli mne?
-Netvrdím, že ho nenávidím, - povedala mi raz mama, -len ho už nemôžem ani cítiť.
-Tak sa rozveďte! Som už veľká, zvládnem to. Netrápte sa už navzájom, nedokážem sa už viac dívať na vaše nešťastie!
-Nebuď hlúpa. Pokiaľ máme teba, zostaneme spolu.
Tak je to teda. Rozvedú sa, až keď ja už tu nebudem. Až potom budú opäť šťastní. Tak čo si zvolím? Život, alebo ich šťastie?
Zrejme viete, čo som si zvolila.
Jeseň mi bude chýbať...
Napínavý príbeh
Komentuj
7 komentov k blogu
2
Mám niečo podobné doma, najlepšie riešenie by bolo pre nich rozvod, ale to úplne odmietajú, radšej sa budú neustále hádať :/
4
ja len dufam, že to nie je pribeh o tebe(v poslednu dobu som ťa tu nevidela)
5
smutný príbeh...dospelí občas bývajú zaťatí a hlúpejší ako malé deti...len dúfam, že ty tak neuvažuješ aj v skutočnosti,chýbala by si mi tu
Napíš svoj komentár
takto by to dopadlo aj so mnou
ale inak k jednej veci. jeseň už dávno nebýva voňavá a farebná... určite NIE farebná.