Autobus pomaly stúpal do kopca. Vonku bolo zvláštne ticho a tma, pomedzi husté konáre nepresvital ani jediný lúč slnečného svetla, hoci bolo už skoro poludnie. Dela unavene sedela na svojom sedadle, pozerala pred seba, naoko sústredená, no v skutočnosti unudená až do špiku kostí. A navyše si bola istá, že táto nuda ju neopustí celé nasledujúce prázdniny, celý nasledujúci čas, ktorý má stráviť sama, v tábore, navyše bez jediného chlapca. Pretože tábor sa špecializoval na mladé a bohaté slečinky, ktorých rodičia im chcú zabezpečiť tú najlepšiu výchovu. A tak sa stalo, že teraz Dela sedí asi s dvadsiatimi dievčatami približne v jej veku v peknom a klimatizovanom autobuse a pred sebou nemá žiadne vyhliadky, ktoré by boli podľa nej aspoň trochu uspokojujúce. Čaká ju len nuda a samota a tie ostatné dievčatá to čaká tiež. Všetky tam pokapú od ničnerobenia.
Dela vystúpila medzi poslednými. Sedela celkom vzadu, za ňou už len jedno dievča v slnečných okuliaroch a s MP3 prehrávačom na ušiach. Postavili sa vedľa seba a zrejme aj vďaka tomu ich umiestili na spoločnú izbu. Vlastne to nebola izba, skôr chatka, v ktorej mala každá vlastnú izbu a kúpeľňu. Nevyhnutný luxus pre mladé dámy, ako im vysvetlili ich inštruktori a táboroví animátori. Už o pol hodiny boli však tí istí inštruktori a táboroví animátori naliati až po uši v liehu a nevyzeralo to, že by sa v nasledujúcich hodinách, možno dňoch, malo niečo zmeniť. Tábor pre mladé dámy sa preto razom zmenil na neviazanú zábavu. Aspoň to Delu potešilo. Že nebude neustále pod drobnohľadom, že sa nebude učiť pliesť či variť, že nebude musieť hrať golf a rozprávať výlučne po francúzsky, ako jej sľubovali rodičia. Že sa to nakoniec predsa len bude dať vydržať.
Milo sa zobudil ako prvý. Bola práve jedna hodina poobede. Posadil sa na posteli, v ústach mal celú Saharskú púšť a v hlave akési zvláštne bzučanie. Snažil sa rozpamätať na celú včerajšiu noc. Vedel, že jazdil. Vedel, že vyhral. Vedel, že sa spil a zhúlil. No nevedel, ako sa vedľa neho ocitlo to dievča. Teda vlastne, vedel. Vedel si predstaviť, ako ju zbalil a dokonca mal pár tipov aj na to, čo spolu asi v noci robili. Bol tu však jeden problém. Nepoznal jej meno. Nepoznal ju celkovo. Bola síce pekná, blondínka a mala pekné prsia a pekne vyholený rozkrok, no nevedel si spomenúť či ju už videl aj niekedy predtým. Asi nie. To by ju totiž pretiahol skôr.
Zobudil ju, len čo sa trochu obliekol a prebral. Ešte trochu škúlil na ľavé oko, vedel, že mu Kasper jednu vrazil. Ten chalan by sa mal naučiť prehrávať. Myšlienky na pomstu mu však skalil pohľad do prekvapivo modrých ospalých očí. Bude ju musieť nejako vyhodiť. Keby sa aspoň netvárila tak nevinne a nechápavo. Keby sa naňho aspoň tak zamilovane neusmievala a keby sa už konečne obliekla. Pohľad na jej nahé telo ho mučil. Nebol schopný ďalšieho čísla, aspoň nie v takomto stave. Nebol však ani schopný odolať práve naservírovanému dezertu.
Vybehla z jeho izby s plačom a s tričkom oblečeným naopak. To na ženách nemal rád. Plač a neschopnosť pochopiť, že po premilovanej noci už o ne nemá nikto záujem. Že ich úloha začala a vlastne aj skončila v posteli. Tak ku ženám pristupoval už celé roky. Niektoré to pochopili a vcelku to aj tolerovali. Niektoré plakali, nazývali ho úbožiakom a buzerantom. A potom tu ešte bola Tara. Vyrastali spolu. Závodili spolu. Spávali spolu. Nazýval ju svojou, hoci v skutočnosti mu spolu s ňou patrila aj polovica dievčenského osadenstva v celom kraji. A Tara mu vždy odpustila. Neplakala, všetkému rozumela a hlavne, ráno vstávala ako prvá aby sa vyhli trapasu, podobnému tomu dnes ráno. Tara bola skvelá. Spomienka na ňu Mila vzrušila ešte viac ako vyholená blondínka len pred chvíľou. Musel ju vidieť. Musel ju okamžite pretiahnuť. Už bude hore, zrejme pri autách, celá upotená, fľakatá od oleja, v tesných šortkách a tričku bez podprsenky. Pripravená na jeho vtáka a na jeho dotyky. Tara. Jeho Tara.
Dela sa vybalila a prezliekla. Nevedela, čo bude nasledujúce dva mesiace robiť a čím si vyplní všetok voľný čas. Dúfala, že je niekde v dedine aspoň knižnica, bola totiž rozhodnutá, celú ju prečítať. Z izby spolubývajúcej sa však okamžite po príchode začali ozývať strašidelné zvuky, ktoré by si niekoľko ľudí dovolilo nazývať hudbou, no Dela určite nie.
„Nemôžeš to dať tichšie? Je to otrasné,“ zahlásila ešte vo dverách a škaredo sa na dievča pozrela.
„Aj ja ťa rada spoznávam. Volám sa Serena,“ odvetilo dievča a prvýkrát si dalo dolu okuliare.
Dela až zhíkla od prekvapenia. Na Sereninom oku sa totižto krásne vynímala čerstvá modrina, akoby ju niekto dosť škaredo a tvrdo udrel.
„Čo sa ti stalo?“ vyzvedala zhrozene a na otrasnú hudbu okamžite zabudla.
„To mám od frajera na rozlúčku,“ uškrnula sa Serena neurčito, „chalani strašne ťažko nesú odmietnutia.“
„On si ťa dovolil udrieť?“ nechápavo predniesla Dela. V správach a novinách vždy videla obrázky týraných žien, strhaných a ubolených, no nikdy by jej ani vo sne nenapadlo, že bité môžu byť aj osemnásťročné dievčatá. „A nebolí ťa to?“
„Iba trochu. A iba keď mrkám. Takže to nie je až také zlé,“ usmiala sa Serena a okamžite si sadla na posteľ so zrkadielkom v jednej a s mejkapom v druhej ruke. „Viac ma štve, že sa to takmer vôbec nedá zakryť. Maria skoro odpadla, keď to ráno zbadala. Skoro ma sem odmietla pustiť.“
„Ty svojej mame tykáš?“ začudovala sa Dela ešte viac.
Serena sa rozosmiala.
„Maria je moja guvernantka, tak ju aspoň nazýva otec. Mama ani nevie, že existujem. Práve je na asi na pláži v Acapulcu a snaží sa nájsť stratenú mladosť.“
Úprimnosť toho dievčaťa Delu úplne zaskočila. U nich v rodine nebola na čosi podobné nikdy zvyknutá. Nikdy si nehovorili, čo skutočne cítia a čo skutočne chcú. Bola od malička vedená k tomu, byť dámou a dáma si svoje najvnútornejšie pocity má vždy nechávať pre seba.
„A ty sa ako voláš?“ pokračovala Serena s trochu prekrytou modrinou, no stále dosť viditeľnou.
„Prepáč,“ potriasla Dela hlavou, keď sa už konečne nabažila pohľadu na ňu, „ja som Dela.“
„Dela? Zvláštne meno,“ nadvihla Serena obočie.
„Vlastne sa volám Adela. Ale všetci mi hovoria Dela,“ vysvetlila okamžite, ako už veľakrát predtým.
„Tak fajn, Dela, myslím, že spolu budeme nádherne vychádzať, uvidíš,“ usmiala sa Serena a vzápätí pustila otrasnú pesničku ešte hlasnejšie.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tinka246
12. 8.augusta 2010 21:41
zacina sa to dobre
Napíš svoj komentár