Mala som pocit, že každú chvíľu odpadnem, bola som veľmi nahnevaná, bezdomovec smrdel a hlas z rozhlasu už asi piaty raz oznamoval, že môj rýchlik mešká a že pri treťom nástupišti je pristavený iný vlak, osobák, idúci na rovnaký smer. Značne zhnusená som vykročila smerom na nástupište.
Pozorovaná mnohými mužskými pohľadmi som si pripadala veľmi príťažlivo, no pritom som chcela ohúriť iba toho jediného. Všimla som si ho už asi pred hodinou, stále poškuľoval po svetelnej tabuli s časmi odchodov a popritom občas hodil očkom aj po mne.
Bol vysoký, plecnatý a pod zimnou bundou sa mu jasne črtali svaly. Mal krásne oči a zrejme aj ten jeho skúmavý pohľad dopomohol k tomu, že sa mi triasli pri chôdzi kolená a točila sa mi hlava. Buď to, alebo ten hnilobný bezdomovecký zápach.
Sedeli sme spolu v kupé a potichu sa rozprávali. Bol horolezcom. To mi mohlo byť hneď jasné, tvár mal krásne opálenú, telo vytrénované a na tom tele športové oblečenie. Pri jeho vyzývavých pohľadoch som sa celá červenala a cítila som sa ako malá školáčka, ktorá je po prvýkrát sama so svojím idolom.
Tak som sa teda stala nevernou, vďaka tomu osudnému „Pomiluj ma!“, ktoré trošku unáhlene vyšlo z mojich úst pred špinavou kulisou vlakovej toalety. Odovzdala som sa mu celá, úplne nechránená, nenormálne vlhká a vzrušene rozhorúčená. Odovzdala som sa mu rýchlo, iba na okamih, iba na jedinú minútku, opretá o dvere, s ústami zapchatými jeho jazykom a pridusená lačnými, vášnivými bozkami. Vedela som, že za dverami striehne sprievodca s uchom nalepeným na dverách, nedokázala som sa však kontrolovať či byť potichu. Zrejme celé kupé počulo naše milovanie, ak nie rovno celý vagón. Nedokázala som si pomôcť, no to neznáme a zakázané v jeho očiach a dotykoch pridalo môjmu orgazmu neuveriteľnú, korenistú príchuť zadosťučinenia. Domov som sa dovliekla spotená a strapatá a bez jedinej výčitky svedomia pripravila tomu môjmu kráľovskú večeru pozostávajúcu zo siedmych chodov, ak ešte nepočítam šľahačkový dezert servírovaný priamo z môjho nahého tela.
Snažila som sa zabudnúť, no nešlo to. Pred očami som už mala jedine jeho. Vlastne, iba kvôli nemu som ešte žila, dýchala a pohybovala sa, jedla a pila, spala a pracovala. S nádejou, že ho ešte niekedy stretnem, že ho ešte aspoň raz uvidím. Vlakom som chodievala častejšie ako obyčajne, hlavne tým neskorým, tým, ktorým chodieval aj on. Na stanici som ho vzrušene hľadala v dave, v obrovskej mase ľudí náhliacich sa z hlavného nádražia.
Dokonca aj ten môj nevšímavý si všimol, že niečo nie je v poriadku. Bola som totiž k nemu odmeraná, priam chladná, v posteli totálne pasívna s večnou bolesťou hlavy či únavou z práce. Bola som naňho odporná, náladová a precitlivená s ustavičnou chuťou robiť scény a nadávať mu do idiotov či chudákov. Akým zázrakom to so mnou vydržal, neviem doteraz. Faktom však zostáva, že keď som ho raz ráno pristihla pri masturbácií v sprche, vynadala som mu, že ma podvádza a iba v uteráku ho vykopla z bytu. Oblečenie a osobné veci som mu potom vyhádzala z balkóna.
Tak som teda zostala sama. Sama v posteli aj v živote, odkázaná na večné čakanie na nástupišti číslo tri. Ďalší mesiac som ho nestretla. Veľmi som chcela, hľadala som ho všade, v horolezeckých kluboch, v lanových a lezeckých centrách, na všetkých internetových stránkach s podobnou tematikou. Nenašla som ho. Zmizol. Akoby sa prepadol pod zem.
Až raz, keď som už prestávala dúfať, znovu značne omámená tým
podivným smradom nesúcim sa celou staničnou halou, moja ruka celkom nenápadne vkĺzla do drsnej, teplej dlane. A keď som sa otočila, bol tam. Nemali sme čas na dlhé vysvetľovanie, len sme s úsmevom nasadli do vlaku a zamierili rovno na toaletu. Jedno otočenie kľúčikom a znovu som bola v nebi.
„Myslela som, že ťa už neuvidím.“
„Zle si si myslela.“
„Keď sa budeš nabudúce chystať obliezť celé Pyreneje, ocenila by som, keby si mi to povedal.“
„Poviem.“
„Pritlač.“
„Chcem byť nežný.“
„Nesnívala som celé tri mesiace o nehe.“
„Ja som zasa celý ten čas sníval jedine o tom.“
Jeho byt na mňa nepôsobil útulne, zrejme aj preto som sa nedokázala uvoľniť. Nedokázala som si nájsť vhodnú polohu, nedokázala som vôbec nič. O tomto si celý ten čas snívala? pýtala som sa sama seba po predstieranom orgazme. On sa zatiaľ šiel osprchovať a ja som len smutne zatúžila po tom mojom. Pretože to bol pravý dôvod, prečo som celý ten čas trčala odvisnutá na treťom nástupišti. Nie preto, aby som sa nechala opäť pritlačiť na dvere v záchode a aby som sa nechala odviesť do pochybného bytu, kde to zvláštne zaváňalo trávou. Nie preto, aby som teraz sledovala ešte vlhkú horu svalov pohodlne si líhajúcu vedľa mňa. Nie preto, aby som teraz plakala ako malá. To, čo ma k tomuto chlapovi nebola túžba ani vášeň a láska už vôbec nie. Spájalo ma s ním len to tajomstvo. Naše tajomstvo, ktoré sme zrejme výkrikmi a stonmi vyzradili viacerým nič netušiacim ľuďom, ktorí už na to iste už dávno zabudli. Ibaže, prečo som na to nedokázala zabudnúť ja?
Keď som sa tomu môjmu po ďalšom týždni snažila dovolať, obišla som naprázdno. Zdvihla to jeho nadutá, povýšenecká sestra a taktne ma upozornila, že to ja som tá suka, ktorá jej brata vyhodila z bytu, že to ja som tá hlúpa hysterka a mala by som mu dať raz a navždy pokoj.
Hej, jej sa to povie, nechať ho na pokoji, no ona nemusí každý večer líhať do postele s Clifhangerom, zastonala som si zasa raz sama pre seba, vo chvíli, keď som vyhadzovala do koša plnú misu rizota, ktoré odmietol zjesť. Vraj je príliš mastné, mdlé a zle stráviteľné a naposledy ho z neho strašne bolel žalúdok. Klamár! Veď ani naposledy ho nejedol.
Takéto hádky bola u nás na dennom poriadku. Prečo som s ním zotrvávala v tak krehkej koexistencií neviem doteraz, pretože nič na svete nebolo jednoduchšie, ako zbaliť sa a niekam vypadnúť. Takým odvážnym predstavám som sa oddávala stále, skoro stále, no skoro stále aj so strachom nad budúcnosťou a nad možnou vinou za zlomené srdce.
On sa zatiaľ naozaj zbalil, nemysliac, ako obyčajne, na nič a nikoho.
„A budeš tam dlho?“
„Asi pol roka.“
„Andy sú nebezpečné, však?“
„Ako každé pohorie.“
„Dávaj si pozor.“
„Snáď sa len o mňa nebojíš.“
„Trochu.“
V skutočnosti som sa bála ešte o trochu viac, no nie preto, že by som k nemu skutočne niečo cítila. Skôr som sa bála, že by svet mohol prísť o takého krásneho chlapa ako bol tento, aj keď mal miesto mozgu svaly. Bola so si istá, že niekde v Himalájách naňho čaká rovnaká namakaná horolezkyňa, zrejme blondínka so stokilovým batohom na chrbte.
„Budeš tu, keď sa vrátim?“
„Budem.“
To bola posledná lož, ktorú som v živote vyslovila, zaprisahávala som samu seba, čo v podnapitom stave robievam dosť často.
Vymódená, profesionálne namaľovaná, s pohľadom roztúženej levice na love som vkročila do klubu, o ktorom som bola presvedčená, že tam ten môj bude. V hlave som si už konečne všetko vyjasnila. Clifhanger bol môj výpadok. Moja hlúpa chyba. Zahmlenie mozgu a strata súdnosti. Ten sex bol úžasný, ďalší po ňom tiež, no všetko ostatné bol horor aj s masovým vrahom skrytým v pivnici na záver. Ten môj bol predsa len lepší. Aspoň mu chutilo moje rizoto.
Zbadala som ho hneď. Tancoval na stole a oslavoval s partiou priateľov ďalší vyhraný súd. Začala som sa smiať a smiala som sa aj keď zišiel ku mne dole a pobozkal ma ako nikdy predtým.
Zistila a priznala som si teda hneď niekoľko vecí a síce, že vlak idúci z tretieho nástupišťa je pasé. Že tomu môjmu v skutočnosti tiež nikdy nechutilo moje rizoto, no vždy ho zjedol, pretože ma vždy ľúbil a ľúbi ma aj teraz. Ďalej, že pri bokovkách nie som schopná dosiahnuť vrchol v prípade absencie záchodovej misy v miestnosti. A nakoniec, horolezci sú zo všetkých najhorší...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
midnightlady
5. 3.marca 2009 21:30
dobre vymyslené, ak je to vymyslené
Napíš svoj komentár