Nikdy mi nenapadlo, že sa dá žiť aj inak. Že za múrmi nášho paláca beží život úplne odlišne, a neposúva sa len pomalými lenivými krokmi, ako to bolo v mojom prípade. Kým som bola menšia, vyhovoval mi všetok ten luxus, ktorý ma obklopoval. Bola som síce iba bábkou v rukách mojej matky, ktorá sa zrejme pozabudla v roku 1780, ale neprekážalo mi to. Netušila som, že v iných rodinách to vyzerá lepšie.
Dnes mám dvadsať rokov a chystám sa ujsť. Moja matka je už neznesiteľná. Nedá sa s ňou vydržať v jednej miestnosti. Stále si myslí, že som malé dieťa, že sa o mňa musí jednostaj starať a mať ma neustále pod dohľadom.
Som takmer tri mesiace vdovou. Môj manžel zomrel na zlyhanie srdca. Bol to plukovník, ktorý zdieľal názory mojej rodiny. Náš sobáš bol dohodnutý. Po prvýkrát sme sa stretli až na obrade v našej rodinnej kaplnke. Vedela som, že je odo mňa starší, no bola som absolútne zdesená, keď som zistila, že plukovník je dokonca starší od môjho otca! Triasla som sa hnusom a strachom, že odteraz budem patriť iba a iba jemu.
Svadba mala mať aj jednu svetlú stránku: mohli sme sa odsťahovať od mojich rodičov, keby to môj manžel chcel. Vedela som, že aj on je veľmi bohatý, že už bol ženatý niekoľkokrát, dúfala som preto, že ma z toho prekliateho domu vezme. Že už konečne budem slobodná. Nestalo sa tak. V predmanželskej zmluve jasne stálo, že počas prvých piatich rokov manželstva musíme žiť u mojich rodičov.
Neviem či som plakala viac po tomto zistení, alebo po svadobnej noci.
Práve dnes mám narodeniny. Oslava bola veľmi tichá, iba najbližšia rodina. Po prvýkrát nevolali všetky tetičky a strýkov, prasesternice či bratancov z dvanásteho kolena, ktorých som vídavala len párkrát do roka pri nejakej špeciálnej príležitosti. Na oslave som bola len ja, moji rodičia a stará mama. A aby som nezabudla, portrét zosnulého plukovníka. Bolo to odporné, morbídne, zvrátené. Asi vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Na „oslave“ som bola duchom neprítomná, takže som takmer prepočula, ako sa matka s otcom rozprávajú o ďalšom možnom ženíchovi pre mňa, keď prehrmí moje obdobie smútku.
Zavrela som sa v spálni a usedavo sa rozplakala. Tak veľmi som nenávidela svoj život! Tak veľmi som ho chcela zmeniť! Útek mi v tej chvíli prišiel ako jediné možné riešenie.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
titusik
3. 8.augusta 2009 20:50
vieš akého tam máš hodiť Vymakaného sexi tupca, čo jej na všetko povie "áno"
Napíš svoj komentár