Natiahnem si celé telo, aby sa každý môj sval napol, každá kostička pohla. Dvakrát zaklipkám očami, nech si zvyknú na svetlo, ale moc sa im to nepáči. Tak si ešte chvíľku poležím. V tom ale zistím, že každý môj sval sa neprebral. Jeden sval stále spí a je mu smutno.
Srdce.
Zisťujem, že čosi, ktosi mi chýba. Neviem kto. Asi niekto, kto chodí po tomto svete, ale ešte nevie o tom, že by mal byť vedľa mňa. Ani ja neviem, kto je to, ale chýba mi. Mal by tu byť. Mal by sa ku mne pritúliť. Mal by vkĺznuť pod moju perinu, pritlačiť sa k môjmu chrbtu a zohriať ma. Zozadu ma objať, silno stlačiť, aby som naplno cítila jeho prítomnosť. Mal by mi tíško dýchať do ucha, aby som ho počula a aj cítila jeho teplo. Ja by som sa mala k nemu potom otočiť a dať mu takú tú ospalú, zažmúrenú pusu, ten ranný bozk. Potom len tak chvíľku ležať a vstať do nového dňa s tým dobrým pocitom, že ten človek je tu. V mojom živote.
Tak kde si?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
9. 2.febuára 2012 16:56
toto si velmi pekne napisala
Napíš svoj komentár