Zo začiatku sa mi tu páčilo, spoznávala som nových ľudí a verila som, že nepotrvá dlho a budem sa tu cítiť ako doma. To sa žiaľ nestalo. Chladnú internátnu izbu, v ktorej okrem mňa nikto iný nebýva nemožno považovať za domov. A o ten skutočný domov som prišla. Vytratila sa z neho láska, nahradili ju oddelené spálne mojich rodičov. Síce som tu spoznala obrovské množstvo ľudí, ale kamarátstvo sa predsa len nevytvorí zo dňa na deň... V meste, ktoré je počtom obyvateľov najväčšie na Slovensku, som mala dvoch skutočných kamarátov. Zvyšok boli len známi. Ešte som ich nepoznala dostatočne dlho a tak som sa pred nimi tvárila, že som v poriadku. Nedala som na sebe poznať, že prežívam nejakú osobnú krízu.
Či je to všetko? Kdeže. Celý rok som navyše strávila myslením na človeka, ktorý na mňa podľa všetkého nemyslel vôbec (ak ste čítali moje predošlé články, mám na mysli Zlého Chlapca). Ako som už povedala, človeka nespoznáte zo dňa na deň. Ja som jeho spoznala až nedávno, avšak cena za to spoznávanie bola príliš vysoká. Mnohokrát som išla ďaleko za hranice vlastnej dôstojnosti, za hranice férového správania sa voči mojim najlepším kamarátom. Ešte že prišiel zlom a ja som pochopila, koho som ľúbila. Človeka, ktorý si ma nezaslúži. Našťastie mi túto drahocennú životnú skúsenosť už nik nevezme. Konečne som túto životnú kapitolu ukončila a pohla som sa dopredu. Do budúcnosti, ktorú si zariadim podľa seba.
Prišiel jún a s ním aj koniec semestra. Rozhodla som sa, že letné prázdniny strávim doma a budem čeliť novej situácii. Dobre som spravila. Leto na nabilo energiou a ja som sa znova začala usmievať. Nezáleží na tom, kde na svete ste, ale s kým ste. A kým som ja so svojimi najlepšími kamarátmi, nemôžem byť nešťastná. Doma som trávila minimum času, väčšinu na festivaloch, opekačkách, kúpaliskách, výletoch alebo na letných terasách. S mamou som bola na víkend v Tatrách a s otcom na dovolenke v Chorvátsku. Všetci traja sme sa stretávali len ráno v kuchyni a tak som nejako výrazne nepociťovala, že žijem v domácnosti, v ktorej sa dvaja – pre mňa najbližší – ľudia nenávidia.
Som človek, ktorý sa potrebuje nejako realizovať. Mala som to šťastie, že som vychytala skvelú letnú brigádu, pri ktorej som sa navyše hýbala. Kvôli mojej neskutočnej lenivosti by som sa asi nikdy v živote sama od seba neprinútila k pravidelnému pohybu. Nuž ale kto by sa nehýbal, keď mu zato zaplatia? Zarobila som si a získala návyk, ktorého sa teraz už len tak ľahko nevzdám. Konečne ma nič nebolí, cítim sa vo svojom tele výborne a chcem, aby to tak zostalo.
Keď hovorím o sebarealizácii, spravila som vo svojom živote ešte ďalšie zmeny:
Znova som sa zapísala do ZUŠky na bicie, lebo hudbu milujem a hranie ma napĺňa.
Konečne sa mi podarilo predať knihu, vďaka ktorej som sa zoznámila so Zlým Chlapcom. Možno sa vám to bude zdať divné, ale ja to beriem ako znamenie. Dva roky som ju ponúkala na internete, po bazároch, ale nepodarilo sa mi ju predať. Dva roky som naňho myslela, bola som akoby v tranze. Hoci som medzičasom mala frajera, dokázala som myslieť len na Neho. Až teraz som skutočne voľná. Zbavila som sa toho, čo bolo v mojom živote nepotrebné. Knihy, Zlého Chlapca aj žltej farby na omietke mojej internátnej izby. Izbu som si vymaľovala, zrekonštruovala a odteraz sa v nej už budem cítiť dobre.
Minulý rok bol o lekciách. V tomto roku to bude inak, život si budem užívať. Samote nedám šancu. Verím, že už bude len a len dobre
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár