Vzrušene dychčím. Prerývane, hrkotavo, sykotavo. Snažím sa byť čo najtichšie. No nejde to. Som príliš vzrušený. Pocity mnou lomcujú. Viem, čo chcem, viem, čo cítim. Viem, čo potrebujem. Pomaly sa plížim v tieni, v tme. Obzerám sa raz doľava, raz doprava. Dozadu. Či niekde niekoho..., no nikde nikoho. Nikto, koho by som zaujímal. Nikto, kto by si ma všimol. Nik.
Okrem nej. Bála sa. V tej tme priam v záchvate strachu. V tmavej uličke. Mierny úškrn na mojej tvári. Nevidela ma, zatiaľ. Vedel som sa dobre skrývať. Tmavé tiene ma pohltili. Bol som ich súčasťou a oni ma za odmenu skryli pod svoje rúško tmy.
Bolo počuť len pravidelné klopkanie podpätkov na ceste. Ako keby odkvapkávala voda z kohútika. Akoby iný zvuk ani len neexistoval. Sústredil som sa len na to. Na ňu.
Približoval som sa k nej rýchlejšie, ako sa ona vzďaľovala. Náročky som zakopol o starú plechovku.
Rachot.
Zastala. Zreničky sa jej zúžili od strachu. Otočila sa mojím smerom. Nevidela ma, nemohla ma vidieť. Ale došlo jej to. Vedela, že som tam a vedela aj prečo som tam. Hlúpo rozstrasene zvolala do prázdnej tmy:
„ J-je tam niekto? “
Jej mozog pracoval naplno, stotinu sekundy trvalo, kým sa otočila a urobila, čo som čakal a zároveň aj to, čo som chcel. Zrýchlila krok. Panika jej pretekala celým telom. Strácala kontrolu nad sebou. Bežala, ako len vládala na dlhých opätkoch. Kabelka v jej ruke poletovala zo strany na stranu. No bola prakticky bez šance. Dobehol som ju hneď, ale ešte som nevystúpil z tieňa. Vychutnával som si po dúškoch jej citeľný strach.
A vtedy som vystúpil. Zaregistrovala to, hoci mi bola otočená chrbtom. Mimovoľne zastala a otočila sa na mňa. Kabelka jej zošuchla z ruky a zostala ležať na zemi. V tej chvíli sa už rozbehla z posledných síl. Kričiac o pomoc som ju dobehol o ovalil ju po hlave. Spadla, no ešte bola pri vedomí. Po štvornožky sa ťahala dozadu, čo najďalej odo mňa. Z očí jej tiekli slzy.
„P-prosím, prosím, neubližujte m-mi.“, prosila o život.
Zablesla sa ostrá čepeľ noža, ktorá prenikla jej telom ako maslom. Zhíkla, akoby od prekvapenia.
Je to možné? Naozaj sa to deje? Zomieram?
Šaty jej nasiakli krvou. Inokedy biele, no teraz boli rudé, hýrili farbou nádherných červených ruží v rozpuku krásy. Červeň sa rozširovala až posiala celé jej šatstvo.
Cítil som jej dych na tvári. Zplytka dychtila, snažila sa nadýchnuť, dožadovala sa kyslíka. Všetky svaly v tele sa jej napínali. Pomaly z nej odchádzal život. Oči jej hľadeli v nedohľadne. Napoly snili, napoly žili. No vyhrával sen. Hľadel som do tých hlbokých očí, z ktorých sa postupne vytrácalo všetko živé. Naposledy sa nadýchla a všetky svaly jej stuhli. Zreničky zostali v nehybnej polohe. Ako socha v múzeu, ktorá nehľadí na okoloidúcich.
Nežne som ju pohladil po hebkej tvári. Skláňajúc sa nad svojou obeťou, som na ňu hľadel. So záujmom. So vzrušením.
Aký tenký je rozdiel medzi životom a smrťou? Aká krehká je škrupinka bytia? Aké vzrušujúce je to všetko cítiť, vidieť človeka umierať, naposledy ho vidieť vydýchnuť, byť pri tom. Fascinujúce vidieť človeka umierať..., alebo mu rovno vziať život. Pretečie pomedzi prsty. Ako piesok.
Jemne som zotrel krv z noža a schoval ho. Vstal som od svojej obete s blaženým pocitom. Zhlboka som sa nadýchol, akoby som už roky nedýchal zhlboka. Naplňovala ma sila, moc... a túžba. Naposledy som sa pozrel na svoju korisť ležiacu ladne na ceste( pomaly až tváriacu sa, akoby len spala ), a znova som sa zahalil do tieňov ulice.
Napínavý príbeh
Komentuj
8 komentov k blogu
1
mizuno16
11. 6.júna 2009 21:23
pokračovanie nabudúce
2
hneď názov ma zaujal, no po prvých 3 riadkoch som si uvedomil, že to bol naozaj len názov ...
Napíš svoj komentár