„...Mávam sny. Zlé sny. Príliš zlé na to, aby to boli len sny. Nesnívajú sa mi, oni len naskočia, ako keby som spustil 5VRS kedykoľvek, akonáhle zavriem oči. Vy to nechápete..., neviete to, čo ja..., neviete, čo bude nasledovať. Sú to spomienky... Zošaliem z toho... Bojím sa zaspať... Ja nemôžem, nedokážem, nie som dosť silný na to, aby som sa im ubránil...“
„...Počul si už o tom? Vraj hľadajú pešiakov do armády, dajakí vzbúrenci, hovoria si Spasitelia tmy.“
„Myslím, že som už o nich počul,“ šepkali si dvaja vysokí muži v nejakej tmavej nočnej uličke pri kamennej stene, akoby vedeli, že sa bavia o niečom nedovolenom, zakázanom, čo sa trestá.
„Takí čudáci, čo chodia v kapucniach a hamarkujú každého nejakým AIV spôsobom? Áno, o tých som už niekde počul.“
„Ale zaujímavé je, koho hľadajú; omi vlastne nehľadajú, oni nás len zbierajú, každý, kto sa o nich dopočuje, oni to zistia a prídu za ním. Potom ho nejako navírujú.“
„Podobá sa to na spôsob, aký sa jednou dobou nachádzal na I-čku.“
„Hej, ale Deynos, prosím ťa, pre všetko, čo ti je sväté, nechoď s nimi.“ Ten muž sa práve naklonil k tomu druhému a bolo mu vidieť do tváre. Bol mladý, mohol mať asi 28 rokov, viac nie. Vyzeral, akoby sa niečoho bál, oči mal vypúlené a aj na hlase mu bolo poznať strach.
„Ty tomu veríš? Pche...“ odfrkol mu muž, skrytý v tme nebojácne.
„Ty... ty, nevieš, čo ja...“ a odišiel.
„Ja som bol ten naivný, ten neveriaci...už však verím...“
Po ulici kráčal muž, starý asi ako ten predtým. Vykračoval si, keď vtom ho niečo prinútilo otočiť sa, akoby mal na chrbte čiesi pohľady. Vtom pri ňom pristavil Skyci a štiria v čiernom ho natlačili do vznášadla. Nikto na ulici si to nevšimol ...alebo nechcel všimnúť. Tomu mužovi niečo pichli do krku. Obraz sa zahaľoval až zmizol.
„...Deynos, pravým menom Dan Eylov Ymskij Nastros... otvor oči...“ Muž otvoril oči. Sedel na stoličke v nejakej miestnosti a niekto naňho hľadel. Nejaká postava sedela pred ním... čierna postava... postava s kapucňou...
Deynos hľadel a zreničky sa mu zužovali od strachu. Čierny prehovoril znova. Mal hrubý, tmavý hlas, zastretý niečim zlým: „Prichádzaš k nám, vitaj.“ Deynos ešte zobral zvyšky odvahy, aj keď sa celý triasol.
„Prepáčte, akože k nám, vitaj? “
„Nerozumieš? Prišiel si k nám, tvoja hlúposť ťa doviedla sem...“
„Vaši muži ma natlačili...!“
„Čuš!“ rozkázal Čierny a Deynosovi sa zauzľoval jazyk, nemohol prehovoriť slova.
„Dozvedel si sa o nás, o Spasiteľoch tmy. Vidím na tvojej biednej duši, že chceš odísť... HAHAHA, ty nemôžeš utiecť, už nemáš na výber, buď pôjdeš s nami, alebo ti niečo urobíme...“vstal a chladne ho pohladil po líci, „...čo by sa ti určite nepáčilo... Napojte ho!“ Prikázal niekomu za ním. Deynos sa mykal, kričal, ale nepohol sa, ani z neho nevyšiel výkrik. Spadol zo stoličky a viac si nepamätal.
„Už ma majú... oni sú všade... zabijú ma... ja...“
„ VSTAŇ, POVEDAL SOM, VSTAVAJ!...“
Lialo. Všetci sa brodili v blate v nejakom riedkom lesíku na čistine. Boli tam ľudia, veľa ľudí, okolo dvesto. Okolo nich tvorili kruh Čierni. Deynos kľačal v blate, celý ubolený a zničený vstal. Nechcel dostať ďalšiu elektrinu do tela- to by ho už asi zabilo.
„Do zástupu!“ vrieskal Čierny. Všetci sa dali do zástupu. Každý bol v biednom stave. Ustráchaní o vlastný život stáli v hustom lejaku len v tričkách, premočení ľadovými, bodavými kvapkami.
„Ak chceš mier, priprav sa na vojnu! To si zapamätá každý z vás, my sme im šancu dali, teraz je rad na vojnu...“
Obraz sa znovu zmenil. Bol tam Deynos a ďalší traja.
„Musíme utiecť... musíme sa odtiaľto dostať... nejako dostať...“
„Ale ako, nemôžeme, nevidel si, čo urobili Joshovi a Mavikovi, Terymu, Ludrovi?...“
„Práveže videl, ale s nami urobia to isté, tak či tak. Tá vojna sa im nepodarí, vymyká sa im to spod kontroly. Celá tá vojna je len ich výmysel! Buď nás rozprášia teraz alebo potom! Vyber si ideš s nami?“
„Pravdaže, ale kde, kedy a ako?...“
„...Ide...“ šepol niekto pri klietke a všetci stíchli.
„Oni sú všade... ja nemôžem...“
„Tak vy pochybujete. Chceš aby sa ti niečo stalo?“ Deynos mlčal.
„ODPOVEDZ!“ zvrieskol až ho myklo.
„N- nie pane.“
„Tak sa pozri von oknom, čo sa stane s takými, čo sa vzbúria proti nám...“Deynos sa ta nechcel pozrieť, vedel, čo uvidí.
„TAK SA TAM POZRI!“ Čierny mu chytil hlavu a natočil tým smerom. Za oknom bolo vidieť štyroch mužov na polenách, pribitých, zapálených a horeli obrovským červeným plameňom.
„Horia ako fakle, však?“ škrípal Čierny Deynosovi do ucha.
„DEZERTERI BUDU POTRESTANI...“
„....NIĚ...“
„...Nikdy nebudete armáda, nikdy...“ kričal Čierny a z každej strany do nich bodali elektrinu. Všetci kľačali a plakali.
A obraz sa zmenil... Každý stál so zbraňou v ruke a Deynos bol vpredu. Na niečo čakali. Napätie sa krájalo. Každý bol ubolený, no čakal. Vedeli, že toto už nie je výcvik, že sa blíži boj.
„Tak ako ste to cvičili...“ povedal Čierny, akoby psovi hovoril, aké ľahké je urobiť stojku na nose a časť z nich odišla dopredu. Avšak stále boli v obklúčení ako aj u Čiernych, tak na nich išli aj neznámi nepriatelia. Čakali, keď vtom z diaľky sa ozvali bojové pokriky nepriateľov.
„Každú chvíľu... každú...“ šepkal si Deynos a oči mu išli vypadnúť z jamiek.
„TERAZ...!“ zvrieskol Deynos a všetci, čo tam boli sa rozbehli do čiernych. Bodali ich a bili všetkou zlosťou, čo sa v nich nahromadila, ako len mohli. Niektorých chytili, ale ďalší ich zabili. Deynos zvalil jedného na zem a zabil ho údermi do hlavy a hrude. Potom bežal, čo mu sily stačili s tými, čo sa dostali cez čiernych do narastajúcej hmly.
„...Odvtedy sa schovávam...Toto je celý príbeh... Už len čakám... na nich...
Neverím tomu, že sme sa zachránili, lebo oni si po nás prídu a zabijú... rozdrvia na prach, tak, ako sľubovali, lebo sme zradili...
Hoci by tam pri tej bitke všetci zahynuli, prišli by si po nás, lebo ešte teraz verím, že mali moc... temnú moc. Ale nesmiem zaspať, to je hlavné, nesmiem zaspať, ale som taký ospalý, len zavrieť oči, to jediné... Nie! Nesmiem zaspať...nesmiem zaspať... nesmiem zaspať... nesmiem...“ Deynos zavrel oči a zaspal. Hneď sa mu začal vyjavovať nový živý sen. Kráčal... kráčal po tmavej ulici... Zastavil pred nejakou kamennou stenou. Hľadel na ňu, akoby ho tam niečo ťahalo, lákalo niečo nevysvetliteľné... Bola však tma, ťažko tam videl, ale vedel, že tam je niečo napísané, čo musí vidieť, niečo dôležité... Ale veď ja to tu poznám pomyslel si, keď vtom zasvietila lampa a on s hrôzou zistil, čo tam je napísané. Náhle sa zobudil celý spotený a bežal k tomu miestu v tom sne, k tej kamennej stene, pričom si šialene mrmlal: „ Nie, nie... už nie... “ až dobehol do tej ulice a bežal k tej stene. Z diaľky už videl, že naozaj je tam niečo napísané. Dobehol k stene, kde to všetko začalo a kde sa to aj skončí. S hrôzou padol na kolená a zvrieskol : „ NIÉÉ!“ Na kamennej stene bolo krvou napísané DEZERTÉR BUDE POTRESTANÝ! Znova zvrieskol, keď vtom mu krv začala tiecť z nosa, uší a očí. Ešte sa zmohol na posledný výkrik. No krv mu vytriskla z úst. Padol na studenú zem a v ukrutných mukách zomrel.
„ Deynosovo telo sa našlo v Bočnej uličke deň potom. Príčinu jeho smrti nevedeli určiť ako aj CLS, tak aj znalci a lekári. Rovnako to bolo presne a v priebehu toho roku s dvestodeväťdesiatymi ôsmymi ďalšími obeťami s rovnakými príznakmi. Či museli zomrieť? Ktovie, jediné dôkazové materiály sú tieto ISRS spisy premiestnené do formátu policajných 6VRS. Avšak zmienka o takzvaných Čiernych alebo o nejakej organizácii prezývajúcej sa Spasitelia tmy sa nikdy nenašla. Rovnako ako aj jediné z možných tiel týchto mužov v kapucniach. Po žiadnych bojoch sa taktež nenašli žiadne dôkazy a v tých časoch sa o nijakých ani nespomína. No však je tu...“
„ MÁTE NÁVŠTEVU“ ohlásil zvonček.
„ Kto je?“
„ No predsa ja, otvor, mrznem!“
„ Poď dnu. Tak ako sa máš?“
„ Á, ujde to, alebo, možno; vieš čo? Počul si niekedy o bande, čo si hovorí Spasitelia tmy?... Lebo ty tomu nerozumieš... ty nevieš, čo sa stane...............“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
husenicka23
19. 2.febuára 2008 21:22
riadny koniec.....bolo to dobre ale napis nieco o laske ked ti to tak ide
Napíš svoj komentár