Dnes som nezatiahla žalúzie, potrebovala som otvoriť oči po dlhej dobe. Áno môžem písať, konečne. Úprimne.
Očami som sledovala bloky rodinných domov oproti. Až príliš veľa zelene, na to, že je to mesto. Každý druhý človek tu má psa, keď nie normálnej veľkosti, tak aspoň naobliekaného ratlíka. Nechcú byť sami. Možno sa nájdu nejaké výnimky, ale ako sa hovorí, dobrého je málo.
Samota ma oslobodzuje. Písanie takisto. Nevravím, že to zo mňa robí lepšieho človeka, ale prečisťuje to môj úsudok, moje myšlienky.
Časť prvá. O ňom.
Neverila som, že ešte existujú čisté charaktery ľudí. Naozaj čisté a úprimné vo svojej podstate, neovplyvnené týmito komerčnými sračkami. Nehovorím o povrchu, tomu sa nevyhne nikto, ale hovorím o jadre. Až kým som nestretla jeho.
Očisťuje ma. Je moja spása. Moja cesta von.
Akoby žil na inej planéte, v inom svete.
Rozlepila som oči a rukou nahmatala hruď ležiacu vedľa mňa. Spokojne vydychoval. Opretá o lakte som ho sledovala. Spiaci princ. Pomaly som prikladala moje pery na tie jeho. Rozvášnila som sa aj bez jeho pomoci, až príliš ľahko. Musel sa zobudiť vždy keď ja.
...
Je tak čistý, až mám strach, že ho pokazím. A vtedy mi ukáže aj svoju druhú časť. Vie byť krutý a uzavretý. Veľakrát na to zabúdam, že jeho otvorenosť je len moje privilégium. Nikto ho nepozná takto, až príliš som si na to zvykla. Neviem si ani predstaviť, ako ho musia poznať, vnímať ostatný. Len ja smiem všetko. Bez opýtania, bez strachu, vidieť a pozerať sa priamo do jeho duše. Čítať v ňom, čítať s ním. Keď natrafím na riadky, ktoré neviem prečítať, s radosťou to urobí za mňa.
...
Nespoľahlivá, veľkooká, prsnatá blondína s nymfomanskými sklonmi. Ďalší spojenec. Lia.
...
Ponáhľala som sa domov z mesta. Už sa začínalo stmievať a ja som sa snažila presvedčiť samú seba, že je to takto správne. Nesmiem tomu podľahnúť.
...
Mala som, mám na neho slabosť. Odprevádzal ma domov a zas sme sa kamarátsky hádali a doťahovali. Objal ma, na rozlúčku. Bolo to ako za starých čias, ešte nejaké pozostatky iskrenia. Vtisol mi tri pusy na líce, pod vplyvom alkoholu sa nám otvárali emócie. Ja som len stála a vnímala čo robí. Rozlúčil sa a odkráčal.
...
Viezla som sa vo výťahu a nemyslela. Nevedela som, čo to znamená. To, čo sa tam vonku odohralo. Vždy sa snažím automaticky podvedome hľadať súvislosti, príčiny, odpovede. Konečne som to vypla. Nechcela som to vedieť. V šatoch som si ľahla spať. Na druhý deň mi napísal, že bolo dobre. Iba dobre. V sprche som zmývala zo seba špirálu a moju apatiu. Potrebovala som sa zobudiť. Vytrhnúť z tohto stereotypu. Štípali ma oči. Čakala som viac? Čo som vlastne čakala, ani tak by som to nenechala zájsť ďalej. Chcela som len vidieť, že sa pokúša?
...
Neskúsil. Bez chlapa som už takmer dva roky. Nie doslova, ale odhadom a v spojení s posteľou.
Príliš veľa zlomených sŕdc a prázdnych nocí. Nič nevyriešili.
...
Zavretí. Tam. Očistil ma. Zastavili sme čas a ja som bola sebecká. Doteraz žijem v strachu, že mi to bude vyčítať. Obdivoval moje telo. Moje ruky. Dušu. Dotýkal sa ma. Horela som. Zobudil ma, na chvíľu, avšak do ďalšej, po čase, nočnej mory.
Nevedela som to udržať. Padala som. Pocity ostávajú naďalej.
...
A nemám rada rozvité vety. Keď v tom prišiel on. Hurikán, ktorý sa po rokoch zmenil na vánok, stále mne blízky. Tentoraz navždy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
greenbunny
21. 10.októbra 2011 00:10
to hľadanie súvislostí, príčin, odpovedí poznám a niekedy je to obrovská príťaž =/
Napíš svoj komentár