Mal som relatívne mladých a aktívnych starých rodičov. Dedko, keďže bol vojak, mal možnosť ísť skôr do dôchodku, a kvôli zdravotným problémom išiel ešte skôr - do predčasného. Bol z neho 50-ročný dôchodca. Našťastie, na dôchodku sa dal zdravotne veľmi rýchlo dokopy.
Babka išla do dôchodku v období, z ktorého mám už prvé spomienky. Vlastne, moja úplne prvá spomienka je, že sme išli s mamou počkať babku keď skončí v práci. Mali tam v družine (či kde) také autíčko, do ktorého som si sadol a malo to pedále a volant, tak som sa vozil... Ja viem, je to banalita, ale je to moja úplne prvá spomienka z detstva
Ako malé decko som mal kamošov, ale môj najlepší kamoš bol môj dedo. Bol veľmi múdry a šikovný a vedel mi odpovedať na každú otázku. Stále som poskakoval okolo neho. Keď opravoval auto (a opravoval ho neraz, keďže spoľahlivosť vtedajších aut nebola nejak oslnivá), vždy s úžasom som sledoval celú procedúru. Vypytoval som sa ho: „A toto je čo? A toto je načo? A ako to funguje?“
A tak mi dedko povysvetľoval, čo je čo, ako funguje alternátor, na akom princípe funguje motor, karburátor, prevodovka... jednoducho všetko, na čo som sa ho pýtal. Myslím, že si to veľmi užíval. Kreslil mi obrázky, schémy a vysvetľoval.
Inokedy sme robili rôzne experimenty, zapájal jednoduché elektrické obvody napojené na 4,5V batériu, a ja som sa donekonečna vypytoval a on vysvetľoval. Keď sme mali neskôr v škole fyziku, veľa vecí som už poznal od neho.
Veľmi veľa majstroval, a ja som mu pomáhal.
Miloval prácu v záhrade, naučil ma napríklad, ako sa štepia stromy. Bolo pre mňa dychvyrážajúce, že keď odrežem vetvičku nejakej ušľachtilej odrody napr. jablone a správnym spôsobom ju napojím (naštepím) na divorastúcu jabloň, tak z jablone s podradnými plodmi sa stane neskôr strom, ktorý dáva kvalitné ovocie.
Dedko ma brával na rybačky. Rybačky s dedkom som miloval zo všetkého najradšej. Pri vode sme strááášne veľa filozofovali (samozrejme mojim detským rozumčekom a vnímaním sveta). Naučil ma chytať ryby, čistiť ryby (veď aj práve teraz, pred chvíľou bol môj nevlastný otec za mnou sa spýtať, či by som mu nezabil a nespracoval vianočného kapra ) viazať háčiky, kúpil mi udice. Keď ryby nebrali, rozprával mi tisíce príbehov z mladosti, z vojny, z armády, z rybačiek.. jednoducho z jeho života. Mal a doteraz má rozprávačský talent a počúvať ho, je niečo očarujúce. Inokedy, keď sa rybám nechcelo na háčik, strúhal z dreva figúrky, vyrábal píšťalky, plietol si košíky. Aj ja som chcel strúhať figúrky!
Nôž bol príliš ostrý a ja príliš neskúsený. Zarezal som si do stehna. Ale nejak som to časom rozchodil a bolo to v pohode.
Strašne veľa sme chodili na hríby. Naučil ma rozoznávať huby, stromy, robili sme herbáre, a poznal som stromy aj podľa listov/plodov. Poznal som ovos, pšenicu, raž, jačmeň dokonca podľa zŕn. Chodili sme na prechádzky, brával ma lyžovať, korčuľovať.
Keď bolo škaredo, naučil ma hrať sedmu, žolíka, kanastu a kopec ďalších kartových hier. Naučil ma hrať dámu a neskôr šach. Aj keď dnes nie som najhorší amatérsky šachista (v šachu v drvivej väčšine nad ľuďmi vyhrávam) nikdy som ho neporazil a to má už dnes 83 rokov.
Učil ma fotografovať a vyvolávať filmy a z nich fotografie. Stará praktica mala len expozimeter a manuálny režim, ale zvládol som to. Moja prvá fotka bola fotka letiacej čajky vedľa kolonádneho mostu v Piešťanoch. Možno som mal aj trochu šťastie, ale na to, že to bola prvá moja fotka, vyzerala fajn (čo mi pripomína, že keď budem uňho cez vianoce, musím tú fotku pohľadať kdesi v jeho archívoch).
Jediné, čo mi odmietol vysvetľovať, za čo som sa vtedy hneval, boli zbrane, veď to zaujíma každého chlapca (v armáde bol inžinier výzbroje, takže si myslím, že mal k tomu čo povedať ).
Mal veľmi rád ľudovú hudbu. Najmä hudbu z jeho rodiska. Dynamickú, technicky celkom náročnú podpoliansku muziku. Vďaka nemu poznám mnohonásobne viac ľudových piesní, než väčšina mojich rovesníkov.
(aj keď táto nie je zrovna dynamická, ale mám ju strašne rád:
Hral na husle a ústnu harmoniku.
Tie husle som "zdedil" po ňom. Od 6 rokov som navštevoval základnú umeleckú školu. Vydržalo mi to 10 rokov. Potom ma začal učiť taký nervák a odvtedy som s husľami nechcel mať nič spoločné. Ale to je iný príbeh...
Myslím, že si dôchodok so mnou užíval rovnako dobre, ako ja s ním moje rané detstvo. Popritom ma naučil strašne veľa praktických vecí. Myslím, že mi dal strašne veľa dobrého do života.
Keď sa tak na to pozerám, toto obdobie bolo asi najkrajšie v mojom živote. Možno, keby bývam v normálnej rodine s mamou a otcom, tak by som nemal také fajn detstvo, pretože by rodičia pracovali a nemali by na mňa toľko času. Dedo tu bol pre mňa vždy.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
meaning_fullness
19. 12.decembra 2015 11:21
aach jaj pri tomto si spomeniem na svojho deda, ktorý bol na vlas rovnaký ako ten tvoj, naučil ma strúhať píšťalky, poznávať stromy, huby, hral na ústnu harmoniku, pomáhal som mu opravovať autá, v záhrade a miliardu iných vecí od narodenia, nezmeškal ani jeden môj zápas, dokonca keď ležal na smrteľnej posteli nezabudol z nemocnice zavolať ako sme hrali, či som dal gól, nosil mi pred zápasom keď som bol malý žiačik mentolové cukríky a hovoril, že po tom budem lepšie behať a ja som to nebral ako placebo a naozaj som behal lepšie, dedo tu vždy pre mňa bol... až mi slza ukvapla ďakujem za tento článok !
2
3
@mojdedo Už aspoň vieme po kom máš rozprávačský talent ty. A len tak btw. myslím že budeš viac než schopným dedom.
6
Jeej, dedulo, čo to tu píšeš? Za polhodinu som "zhltla" všetky 4 časti a teším sa na ďalšiu
7
tak to po nom mas ten nick ale deduska mas takého az rozpravkveho, ideálneho, ako z citanky
Napíš svoj komentár