Môj príbeh V.

Do základnej školy som chodil v Piešťanoch od prvého do piateho ročníka. Boli sme veľmi silná trieda. Vlastne to bola taká elitná, jazyková. Všetci sme sa veľmi snažili, mali sme veľmi dobrý prospech. Vládla tam taká kolektívna ctižiadosť, veľmi veľa spolužiakov bolo zaangažovaných do školského - spoločenského diania (školský časopis, rôzne akcie...). Dokonca aj výučba angličtiny bola na veľmi vysokej úrovni (to bola v 90 rokoch na prvom a druhom stupni základnej školy rarita). Angličtinárku sme mali takú staršiu pani, ktorá sa nápadne podobala na anglickú kráľovnú Alžbetu A bola veľmi milá a vedela veľmi dobre učiť a naučiť.

Neviem ako je na tom tá škola dnes, ale vtedy to bola veľmi dobrá škola.

V súčasnosti neudržiavam prakticky žiadne kontakty so spolužiakmi z Piešťan, ale viem, že drvivá väčšina z nich má vysokú školu (nie že by na tom záležalo, ale uvádzam to pre porovnanie vzhľadom na ďalší text, ktorý bude nasledovať).

Keď som mal 9 rokov, mama si našla priateľa, neskôr sa vzali a stal sa mojim nevlastným otcom. Príde mi ako dosť rozporuplný človek. Na jednej strane je veľmi sčítaný, znalý histórie, plný skúseností, no na druhej strane absentuje uňho logické a analytické myslenie a občas pôsobí trochu jednoduchšie. Čo je však podstatné, má veľmi dobré srdce a máme sa radi.... a nie je ficovolič ani komunista

Kvôli maminmu novému objavu sme sa presťahovali od starých rodičov z Piešťan do Topoľčian (mal som 10-11 rokov). Bývali sme na dosť pofidérnom sídlisku. Neskôr som spoznal ešte pofidérnejšie lokality. Prvý chlapec, Martin, ktorého som v Topoľčanoch spoznal, si pokiaľ viem, v súčasnosti odpykáva trest odňatia slobody v súvislosti s prechovávaním a distribúciou drog. Vďaka nemu som spoznal ďalších chalanov zo sídliska a akosi som tam po chvíli zapadol.

Po čase som si všimol na sídlisku jednu krásnu dievčinu v mojom veku, ako venčievala svojho psa. Bol to kríženec špica a neviem čoho. Pomerne hlúpy a bojazlivý pes. Simona mala na svoj nízky vek mimoriadne vyvinuté poprsie a vyzerala dosť vyspelo. Od prvého momentu, ako som ju uvidel, som sa do nej zaľúbil. Samozrejme, ako malí chlapci, sme dievčatám vyznávali svoju náklonnosť rôznymi šibalstvami, inými slovami, robili sme si stále zle Neskôr sme sa uzmierili a začalo také prvé „chodenie“, prvá pusa, samozrejme na líce... Stav uzmierenia bol ďaleko viac príjemný, než šibalstvá, ktoré sme si navzájom vyvádzali. Chodenie nám, teda jej, vydržalo mesiac, dva a potom sa so mnou z neviem akého dôvodu rozišla. Dosť ma to vzalo. Bol som vážne nešťastný. Po čase sme sa dali zas dokopy. Zas sa rozišli, zas dali dokopy... never-ending story. Rozchody som časom prestal počítať. Pomedzi vzťahy so mnou riešila iných chalanov. Dnes nechápem, ako som mohol byť do nej tak zaľúbený, a ako som mohol so sebou nechať tak zametať. Tá zaľúbenosť mi vydržala 7 rokov. Väčšinu času som bol však pri nej nešťastný.

V blízkosti nášho sídliska boli dve základné školy. Jedna obstojná a druhá hrozná, kam chodili decká z cigánskeho sídliska. Vraj, tá obstojná bola už plná (možno by vtedy pomohol úplatok, neviem), tak som začal chodiť do tej „cigánskej“.

Heroín. V Topoľčanoch (v 90 rokoch, neviem ako dnes) išiel herák cez cigáňov, tráva cez bielych. Rodiny mojich niektorých spolužiakov boli zapletené v distribúcii heráku a kradnutých handier a parfumov. Ďalej tam boli deti, synovci a netere rôznych pochybných podnikateľov a podnikateľov. Počuli ste niekedy v správach o Mišenkovi? Streľba? Výbuch v predajni? Ten je od nás

Začiatky na základke boli veľmi ťažké. Šikana na dennom poriadku. V siedmej triede som prišiel domov so zlomenou rukou. Inokedy to boli len modriny. Učitelia sa vždy od toho dištancovali. Vedeli o šikane, ale nemali gule to riešiť (dnes to aj trochu chápem. Kto by sa chcel naťahovať s asociálnymi rodičmi, narkomanmi, alkoholikmi, dealermi...?). Keď sa riešila moja zlomenina, reakcia matikára Lihana bola: „a čo ja s tým mám?“ Pár rokov po tom, ako som vychodil túto školu, tam jedného chlapca zabili. Prepichli mu pľúca štetcom. Prišli novinári a riaditeľka Dreveňáčka im povedala do kamery: „neotravujte ma s hlúposťami“ (to bolo tiež v správach). Zomrie jej chlapec v jej škole, a pre ňu sú to len hlúposti. Podľa môjho skromného názoru by takí ľudia ako je ona, mali hromadne odstupovať z funkcií. Riaditeľkou je dodnes.

Takže šikana na dennom poriadku, voda v topánkach, bitky... Najvac mojich frustrovaných spolužiakov sralo to, že ja som sa na základke nepozrel do knižky a stále som mal samé jednotky. Neskôr som sa oťukal, pár krát pobil, spolužiaci videli, že šikana bude príliš náročná, keď kladiem aktívny násilný odpor a mal som už pokoj... K tej zlomenej ruke som prišiel cca o 2 roky, ale to som ochraňoval jedného spolužiaka. Tak mi treba. Za dobrotu na žobrotu.

Keď som mal 11 rokov, prvý krát som fajčil cigaretu. Kamoš z hudobnej (ešte som chodil na tie nešťastné husle) mi dal ľahkú petru a bolo to v pohode. V škole som sa skamarátil s Andrejom. Andrejov otec bol podnikateľ, vlastnil nejaký obchod so značkovými handrami, nábytkársku firmu a ešte čosi. Andrejove mesačné vreckové takmer dosahovalo výšku výplaty mojej mamy. Rozdiel bol v tom, že Andrej nemal prakticky žiadne reálne výdavky. Moji rómski a sociálne slabší spolužiaci bežne fajčili od 6 rokov. Andrej fajčil tiež. Každé ráno kúpil pri našom činžiaku krabičku petier (mám pocit, že vtedy fajčil Petry asi každý). Za garážami sme si dali pred školou po dve, v škole sme zdrhli cez prestávku von, tam sme dali ďalšiu. Cestou zo školy sme si dali tiež dve a vždy mi nechal cigy na večer. Fajčieval som tak cca 7 denne už v jedenástich rokoch. Všetko to platil Andrej. Fajčiť som prestal, keď som mal 26 rokov a vážne zdravotné problémy.

Prvý krát som sa ožral tiež v jedenástich. Bola to akási oslava a starší kamoši mi kupovali. Pil som pivo s borovičkou. Na moje prekvapenie som vypil dosť veľa. Neskôr som bol vracať. 23 krát. Potom sme už chlastávali čučo za tescom s partou prakticky pravidelne. Strašne som sa trápil kvôli Simone a robil hrozné blbosti. Nevlastný otec chodil na týždňovky a sama mama ma nezvládala.

Andrej mal nejaké skúsenosti s trávou. Keď som mal 13, prvý krát som fajčil trávu s jeho partiou pod mostom (smerom na Solčany). Prvý krát mi z toho nebolo skoro nič. Neskôr som s ním fajčil znova a znova. Andrej mal kopec prachov, takže cíg, chlastu a trávy bolo vždy dostatok.

Už mi začalo byť všetko jedno. Všade okolo som počul nedá sa nedá sa, načo ti je škola, keď nemáš známosti, nikam sa nedostaneš... Depresívny negativistický prístup bol všade okolo mňa na každom kroku. Aj som tomu uveril. Keď prišla na rad stredná škola, vybral som si úplne tú najhoršiu a najľahšiu strednú. Bola to hnojarina a čo sa týka chlastu a trávy, bolo to ďaleko horšie, než základka. Spoznal som tam nových spolužiakov. Okrem alkáčov a trávičkárov sa tam objavili aj konzumenti toluénu a pervitínu, sem tam sa objavil hašiš. Hašiš bol super. A Toňo. Toňo bol mixér. Antibiotiká + antidepresíva +...čo prišlo pod ruku... + 2dcl ploskačka + tráva. On ma naučil chemickým večierkom. Keď to človek so všetkým prehnal a zmiešal dokopy, bola to dosť pecka. S políciou som si užil tiež svoje.

Keď to dnes tak celé bilancujem, tak takmer polovica spolužiakov zo základky už sedela v base a čo sa týka strednej, tam to bolo o trochu lepšie, tam ich bolo iba pár. Iných vyhodili rodičia z domu, niektorí skončili na psychiatrii.

Zo základky máme výšku iba dvaja, zo strednej možno štyria, aj to kadejaké podradné. Ako som písal v úvode, z Piešťanskej základky majú výšku skoro všetci.

Pred mesiacom som sa dozvedel, že zavreli jednu kamošku/známu zo sídliska za herák. Takmer kilečko v aute. Poznal som ju od jej 9 rokov. O panenstvo prišla v 11-tich.. Kuriev tu máme tiež dosť. Jej bývalý je vlastne môj bývalý spolužiak. Ten tiež sedel za drogy. Chúďa ich dcéra...

Už na základke som začal chodiť do Bar-baru. Bol a je to pajzel, kde sa chodia ožierať deti. Boh žehnaj Kolenovi a jeho biznisu!

Stal som sa, povedal by som, stredne ťažko závislý. Prekonal som pár otráv alkoholom. Na strednej som hulil trávu 5 krát denne a ak prišlo niečo iné (raritné) pod ruku, tak aj to. A chemické večierky! To bol sviatok. Kamošovej mame vybrali maternicu, a kvôli hormonálnym výkyvom brala (okrem iného) antidepresíva. Kradli sme jej ich. Dávka pre dospelého bola tabletka denne. Do chemického kokteilu išlo 6 tabliet na hlavu + všetko ostatné. Bol som totálne vygumovaný. Robil som problémy, výtržníctvo, prospech na strednej išiel rapídne dole. Mama mala zo mňa obrovskú radosť.

Keď prišla puberta, začal som sa učiť na gitare, mali sme aj takú metalovú kapelu. Gitara ma bavila. Keď som bol schopný, tak som cvičil dlhé hodiny a išlo mi to dosť dobre, veď som mal solídne základy z huslí. Avšak, na skúšobni sa zas len chlastalo a hulilo... 

Topoľčany bol pre mňa iný svet oproti Piešťanom, doteraz to nechápem, ako som mohol v jednom meste poznať jeden a v druhom úplne iný typ ľudí.

Keď si to tak vezmem, všetky tie blbosti som robil zrejme pre to, že som sa nejak nevedel vyrovnať s tým, že som so Simonou nemohol byť a že sa kurvila s kadekým.. A vlastne, ani ona to nemala ľahké. Jej foter bol cvok. Niekoľko krát sa ju pokúšal znásilniť. Inokedy jej kúpil psa/mačku.. a potom ho/ju pred jej očami zabil...

Dvakrát dokonca hodil mačku (samozrejme dve mačky, ani jedna neprežila) z balkóna zo 7. poschodia na výmenníkovú budovu. Hnili tam dosť dlho.

 Blog

4 1 2 0 2

Komentuj

31 komentov k blogu