Nepochopiteľná

Pijem čaj zo šálky od Murky, čo má byť asi žirafa, ale vyzerá ako krava, ale ja sa hrám, že je to žirafa, lebo má fľaky ako žirafa a aj rohy má, tak to môže byť, čo chcem a čo sa mi páči, iste sa aj krave na šálke páči, že bude u mňa žirafou. Vravím si, že malé dieťa to bude vedieť najlepšie a spýtala som sa Lucky a Lucinka povedala, že je to krava. A ja som sa začala smiať, zdalo sa mi to všetko také vtipnokrásne. Dala mi ju k narodeninám, teraz, nedávno, jedno nám bolo, že som májová...


Akosi vo mne dozvučievajú minulotýždňové dozvuky a chce sa mi písať, tak budem a zajtra si Aristotela predstavím po svojom, presne ako keď vidím v krave žirafu. Lebo tak sa mi to páči...

Asi bolo dobre. Nie všetko, ale asi, asi väčšina vecí viac vyšla ako nie. Ako dnes, Barborka sa ma opýtala, že ako sa mám, nemám rada tú otázku, lebo nikdy nepoviem, ako sa mám naozaj a to ma potom mrzí, a ráno som jej povedala, že sa mám asi dobre, ale nie som si istá a dievčatko nechápalo, čo tým chcem povedať, je ešte príliš malá nemať sa bežne dobre.

Celú noc som sa snažila učiť sa báseň, vlastne báseň v próze, takú peknú, smiala som sa, keď ma ju chcel Jurko naučiť, nešlo mu to vtedy a ani inokedy, ale dobre sa mi ho počúvalo a vkuse som mu opakovala, že je blázon, ale on si stál za svojím, že ma ju naučí a že budem dobrá, dobrá, stále vravel a ja som sa usmievala a unavene sa o neho opierala, oči mi klipkali, ale ja som sa stále usmievala, lebo som si to vážila, že mi chce pomôcť...

Mrzí ma, že M. chcel vtedy niečo viac. Nikdy nerozbíjam priateľstvá. Ale jeho alhoholické vidiny, že ma bude obijímať a nielen obijímať celú noc boli prinajmenšom hlúpe. A chcem, aby mi prepáčil, ak som to NIE opakovala priveľmi často a jedno zvučné pridala na koniec môjho monológu. Nech si M. myslí, čo len chce o mne a o mojej povahe. Ale moju zásadovosť nezmení a nezmením...

A nakoniec som bola rada, že som na istý čas odišla, nechcelo sa mi pozerať sa naňho, určite s fľašou vínčiska v ruke, lebo tak si ho pamätám a tak som si ho odtiaľ odniesla. A potom som recitovala a zabúdala a napriek tomu som získala to 2. miesto, asi trošku nespravodlivé, ale vraj som to krásne vedela prežiť a ja som bola hrdá na seba, že sa to niekomu páčilo, že som sa niekomu páčila...

A potom Baška volala a vyzdvedala, koľké miesto a mne sa to zase zdalo také milé, že hneď povedala miesto a ja som už musela prezradiť a potom pili za mňa, lebo druhé miesto, to sa musí osláviť...

Juro číslo dva sa tešil, že má konečne zámienku a že musím s nimi už piť, musím oslavovať, lebo tak sa to má. A ja som vytrvalo odmietala, celé dva dni ma naháňal a mne pripadal taký strašne smiešny...

A večer sme sa šli zabávať. Už vtedy mi bolo akosi inak. Smutno mi bolo, niekedy človek ani nevie z čoho. Prázdny parket a zvláštny pocit, ale potom ma Jurko vzal za ruku a tancoval so mnou, lietali sme, s ním vždy lietam, aspoň ten ma vedel rozosmiať, aspoň ten. Sami dvaja na tom prázdnom parkete a predsa sa mi vtedy zdal taký plný. A potom nohy boleli, tak sme si šli sadnúť a konečne mi na chvíľku bolo veselo. A zabáva sa rozbehla, taká iná, dedinská, stužkovú mi to pripomínalo, tak som sa usmievala, lebo na stužkovej bolo dobre. Alebo skôr asi dobre.

Keby Lenočka nebola odišla, asi by všetko inak dopadlo. Lebo som ostala sama. Každý mal každého, len ja som uz akosi nemala sa s kým zabávať, lebo tí sa zoznámili s hentými, tej a tomu prišli kamaráti a ja sama pri stole, vlastne sama nie celkom, s fľašou, Jurko mi doniesol, že tu máš ten likér, to len pre teba. Ani som chuť nemala. Asi mi k tomu chýbali vianoce. Nikoho ale netrápilo, že asi som byľku smutná, že asi sa cítim tak trochu osamelá. Tak si vravím, že mám aspoň tú sprostú fľašu, nie som sama, nie som, viem, hlúpa útecha, hlúpa. Potom to tak vyzeralo, hlúpo som sa cítila, previnilo, keď som si ráno spomenula na noc... Pamätám si všetko, to hej, len ma trápi, že som si sama naštrbila tú moju zásadovosť.

Ale nik vtedy neprišiel, aby ma objal, postrapatil mi vlasy alebo dal pusu na líčko, len tak, ze nebuď smutná, ja som tu...

A Vilgis celú noc chodila a pýtala sa, že či a prečo sa na ňu hnevám. Ťažko jej bolo vysvetliť, že mi je tak akosi celkovo smutno... Vtedy som sa mala chuť rozprávať s mojou D., dievčatkom so slnkom v taške, alebo s M., lebo oni vedia, aké je byť nepochopeným a nepochopiteľným...

Tak sa chcem ospravedlniť, nemala som...


Pijem čaj zo šálky od Murky...
Ale už je studený.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu