Bol to 15 maj tohto roku a ja som opat raz siel do skoly na nultu. Vstal som o pol siestej rano, vonku bola tma a po tichu som sa vytratil z domu. Prisiel som na zastavku, v usiach mi uz hrala nova epizoda global dj broadcastu. Cakal som na autobus cislo 19, som z Kosic a 19 bol vzdy autobus typu Solaris. Taky dlhy zeleny. Tentoraz prisiel ale zlty plynovy, volam ho banan. Len v kosiciach uvidite banany s harmonikou (tak volam zlte dvojite plynove autobusy s klbom).
Nastupil som dnu a sadol som si do stvorky, svoje viecka som nechal klesat a vedomie bolo sustredene len na melodie najuzasnejsej hudby, ktoru poznam. Po styroch zastavkach moje vedomie bolo vyrusene. Sedel som pri okne a vedla mna si sadla zena. Toto vam poviem. Taku tlustu zenu v autobuse som este nevidel. Respektive viac necitil, ako nevidel. Volajme ju napriklad Rozalia. Na hudbu som sa uz ani nedokazal sustredit, mal som pocit, ze ma bude treba vyprostit von. Pocas jazdy ma napadalo plno veci, napriklad vynadat jej na cely autobus, alebo popytat ju o papier, kde ma napisane, ze sa moze prevazat v mhd a nemusi platit zvlast za seba a zvlast za brucho ako batozinu. Alebo nech si vybavi papier pre dve sedadla. Autobus zacal zatacat a niekolko desiatok kil ma pripucilo o sklo. Prvykrat v zivote som mal pocit, ze moj hrudny kos praskne a oci sa mi roztecu po podlahe, ze moje vedomosti vytriestia von z mojej lebky a obohatia cely autobus o znalosti z cisco sietovych technologii, co bola zaroven moja nulta hodina.
Ako tupy flegmatik, ktory nestoji o hadku som sa ale neozval. Autobus zatocil na opacnu stranu a Rozalia sa mocne chytila tycky, az sa jej ruka triasla. Len tak tak, ze neokusila chut dlazky. Prisli sme na stanicu a ja som si bol isty, ze nechcem pokracovat v takejto jazde, vystupil som a presiel som na vedlajsie nastupiste. Zatial co sa moj zaludok naspat rozpinal do povodnych rozmerov, chcel som si zachovat pohlad na Rozaliu v autobuse a tak som sa otocil, aby som sa pozrel na odchadzajucu 19. No aby ma neporazilo, slecna nadvahova stala hned za mnou, presla na rovnake nastupiste. Netreba ani spominat, ze som sa trochu zlakol hned po tom, ako som sa otocil. V mojich ociach sa dali citat vsetky mozne nadavky. Cakanie na dalsi autobus trvalo asi 5 minut, avsak Rozalia sa po troch minutach rozhodla odgulat na najblizsiu elektricku.
Prisiel som do skoly a nechal som svoje viecka nadalej klesat. V pamati mi zostal vyraz tvare Rozalie, a nebol to vesely pohlad. Bol to smutny pohlad. Pride mi jej luto.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Inak nič proti pribratým, blbci sú odetí v rôznych kožiach.