Karanténa - Deň 5

Deň 5. 

Včerajší highlight dňa bol zvrhnutý z pedestálu krátko po zverejnení môjho včerajšieho denníka. Nutela sa nechytá na oznam, ktorý Veľký Brat vyhlásil do rozhlasu - dvakrát. Pre istotu, keby niektorí z nás boli mimo izby v čase, keď to hlásil prvýkrát. Oznam bol výnimočne žoviálny a znel nasledovne: "Prosím vás, zajtra, z dôvodu vykonania testov na prítomnosť vírusu Covid 19 vás dôrazne žiadame, aby ste si ráno neumývali zuby. Tak si nezabudnite umyť zúbky dnes večer a dobrú noc." Následnie tiež vyhlásil, že raňajky sa posúvajú na 7:30 a testovanie začne o deviatej. 

Keďže som šla spať o tretej ráno, cítila som obrovskú potrebu sebapremáhania, keď mi ráno zazvonil budík. Budík?! Čo to je vôbec budík? Už tri týždne som nemusela nikam vstávať a na nič sa chystať. Ešte pred testom som mala raňajky a potom sa klopanie na dvere izieb ozývalo už bližšie a bližšie k tej našej. Mali sme ísť všetky ľudia z bunky naraz. Takže som konečne stretla aj tú babu, čo býva v druhej izbe mojej bunky. Šokujúco je to tá istá baba, s ktorou som sedela v autobuse. 

Prišla najočakávanejšia udalosť dňa. Azda i týždňa. Testovanie. Celé to netrvalo ani nie dve minúty. Musím však povedať, že po tom ako som nevidela vôbec nikoho 5 dní, tak vidieť hasičov v bielych oblekoch bolo... vlastne neviem či to bolo výnimočne vzrušujce alebo mierne ma to sklamalo. Dúfala som, že táto priepustka z izby bude trvať dlhšie alebo že pôjdeme aspoň do inej budovy. Dokonca som si obula topánky, bol to podivný pocit po piatich dňoch. 

Výsledky budeme mať do 72 hodín. Veľký Brat povedal, že možno nás v stredu prepustia. Viac informácií zatiaľ nemám. Včera som si uvedomila niečo celkom zvláštne. Ten level rešpektu a autority. Všetky dvere sú odomknuté, mohla by som kedykoľvek odísť, ale ja to neurobím. Všetci robíme vedomé dobrovoľné rozhodnutie zostať tu, i keď fyzicky nás tu nikto nedrží. To je celkom zaujímavý fenomén. A to nie je strach z pokuty, ktorý ma drží predtým, aby som vyšla z tých dverí. A nie je to ani to, že tu veľmi chcem byť, je to skrátka rešpektovanie autority, ktorá mi prikázala, že tu mám zostať. Pripomína mi to projekt, ktorý sme museli podstúpiť v prvom ročníku štúdia herectva. Každý ročník sa na dva týždne prenesie do historického konfliktu, ktorý potom musia žiť. Volá sa to living history a je to čisté šialenstvo. Rovnako ako toto. Podobne desivé. Akurát, že tu nemusím byť Tatiana, ktorú zavreli do Gulagu kvôli tomu, že viedla čierny trh v Petrohrade s protistalinským materiálom. To som to ja a len ja a nikto na konci dňa nezapíska na píšťalku a nepustí ma domov. 

Druhý objav prišiel vo forme toho, ako málo nám stačí, aby sme viedli relatívne plnohodnotný život. Minimalizmus. Mám tu iba oblečenie, zopár kníh, laptop, posteľ a nosia mi jedlo a dokážem sa zabaviť na celý deň. Otázkou je na ako dlho by mi to stačilo. Čoraz viac sa utiekam k fyzickej aktivite - kráčanie po izbe, drepovanie alebo kvázi baletná rozcvička. Musím si kompletne natiahnuť telo aspoň trikrát denne, inak ma všetko bolí a z toľkého sedenia mi tŕpnu nohy. A potom je tu ďalší veľký faktor - nuda. Hovorila som si, že by som sa nikdy nemohla nudiť, veď mám internet! A na internete je všetko! Ale aj video hry aj streamy divadelných hier aj Netflix po istom čase omrzí. A ja už nerobím nič iné takmer tri týždne. 

Dnes som sa aspoň dala do hlbšieho štúdia mojej knihy o herectve a chcela som si nájsť aj čas na poobedný spánok, ale nakoniec to nebolo potrebné a zvládla som celý deň bez spánkového deficitu. 

Uvidíme, čo prinesie kritický šiesty deň. 

 Denník

4 1 0 0 1

Komentuj

2 komenty k blogu