Som nasratý. Tento krát ale nie na celý svet, či na politiku, alebo vytreté zmýšľanie niektorých ľudí. Teraz som nasratý sám na seba, pretože ma vedia vytočiť také úplné malichernosti. Žerú mi vnútro. Niekedy sa cítim dokonca ukrivdený, ale mám na to vôbec právo? Dokáže ma nasrať aj to, že musím vypísať pár papierov.... dve blbé stránky, a pritom je vo svete ďaleko viac ľudí, ktorí majú oveľa ťažší život. Ja som zdravý, relatívne s financiami to tiež je okey, a aj spoločenský život sa dá, ale stále sa cítim, že si to nejako neviem užívať, alebo teda neviem využiť ten čas, ktorý mám, nejako produktívne.

Nepokladám sa za extra humánne zmýšľajúceho človeka, ale náhodou som šiel okolo televízie, keď rodičia pozerali Vila Rozborila s tým jeho programom o pomáhaní (dačo s nebom, neviem jak sa to volá keď si to tie televízie prehadzujú). Na chvíľu som sa pri tom zastavil a pozeral. Pripadal som si ako idiot, že tie moje problémy sú také malicherné, také bežné, také... také hovno oproti tomu, čo si niektorí ľudia prežívajú, až mám zo seba blbý pocit.
Na nete je aj plno krátkych filmov s podobnou tématikou, ak máte čas, pozrite si napríklad tento

» vimeo.com/106066742...

Ja teda neviem, či ma to serie samého, alebo sa nad tým ľudia nepozastavujú. Ale vždy keď si niečo takéto pozriem, cítim sa fakt tupo z toho, že si ten život v relatívnom blahobyte neviem užívať. Problém je aj v tom, že keď si niečo takéto smutno-motivačné pozriem, na druhý deň aj zabudnem, že som niečo také pozeral, a vzhliadnuť niečo také každý deň by vyústilo do toho, že budem ešte viac depresívny a ešte viac ponurý ako som. Nerozumiem ale, prečo tak na ľudí vôbec nepôsobím. Veľa krát som počul, že - "Á akú máš fajn náladu, by som to chcel/a vedieť tak ako ty. Sa furt smeješ a tak.... " Áno smejem sa, ale vo vnútri bublá láva a magma, ktorá sa pýta na povrch. Mám totiž veľa toho v hlave, plánov a nápadov, ktoré dychtia po realizácií, a ja? Miesto toho aby som riešil a vybavoval a kmital a tešil sa z toho ako všetko funguje, zapnem počítač a hlúpo hľadím do monitora, čekujem sociálne siete miesto toho aby som vyšiel do spoločnosti, ale čo robí spoločnosť? To isté... To ma zaráža ešte viac. A ak to náhodou nie sú sociálne siete, je to dota... Myslím, že na prekonanie "komfortnej zóny" je potrebná sila vôle. To, že ju mám som sa už presvedčil, ale potreboval som nejaký spúšťač. Rozmýšľam, koľko motivačných videí, filmov, príbehov si musím pozrieť, aby sa ten pomyselný spúšťač pre opustenie a odosobnenie sa od kompjútra konečne spustil.

Nuž, a teraz chcem začať žiť! Ako na to? Riešili ste niečo podobné? pomohlo Vám niečo? V čom ste našli spúšťač? Žijete vôbec? Hľadáte svoj spúšťač? Či žijete aj vy vo svojej "komfortnej zóne"? Viem, že toto nie je poradňa, ale taký sociálny prieskum si snáď môžem spraviť. Nedávno mi moja teta povedala - čo zažiješ a uvidíš, to ti nikto nevezme. A ja chcem, túžim a dúfam, že sa mi podarí ten svoj spúšťač objaviť a konečne sa odpútať od internetového kolotoča. Ja len teda... kľudne hoďťe odpoveď na moje otázky a fakt berte tento blog ako taký sociálny prieskum. Nie sú to básnické otázky
ENJOY LIFE!

 Je to možné?
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
omgporazima  8. 12. 2014 15:20
Ha, tiež dúfam, že nájdem spínač Sú lepšie a sú horšie dni, asi u každého. Jak si napísal nachvíľu to zafunguje tie motivačné videá a potom človek zabudne. Ja si myslím, že človek musí dačo (nepríjemné?) zažiť aby ho to nakoplo. Aby sa uvedomil. Buď že on sám padne na dno a odrazí sa, vzchopí sa alebo v okolí sa niekomu niečo stane čo človek a nakopne.
Napíš svoj komentár