Mala som 7 rokov ked som nastupila na zakladnu skolu...vsetko bolo fajn...potom prislo leto, rodinna dovolenka a 2 rocnik... a vtedy to prislo....vkradla sa nam do zivota a prevratila ho naruby...nevedela som co znamena, ale vedela som, ze moze priniest smrt-RAKOVINA mojej maminy. Nebudem tvrdit, ze som bola na ten vek natolko uvedomela, ze som vedela, co znamena rakovina a smrt, ale ako asi kazde dieta vytusi, ze sa nieco deje, podarilo sa to aj mne. Rodicia pred nami nedavali nic najavo...v tomto boli ozaj ku mne a mojmu mladsiemu bratovi setrni, ale...aj oni boli iba ludia a tak v noci, kym my sme „spali“, oni v objati plakali a rozpravali sa o tom, co bude, ak sa mama pominie. Zrutil sa mi svet, velmi skoro som pochopila, co je to smrt a nevedela som si predstavit, ze by som mamu nikdy viac nevidela....Samozrejme...liecba priniesla mnohe zmeny v nasich zivotoch...a nie vsetko sa dalo utajit...napr. pamatam si, ako si nas/mna a brata/ mama posadila do kuchyne oznamila, ze je chora a je bude musiet zmenit uces. Na otazky preco sme nepoznali odpoved, ale ako nam povedali....“mamka berie specialne lieky a nesmie sa stresovat“.Ale tak ako predist stresom....spravim jej radost a ako? ? no predsa tym, ze sa budem dobre ucit.Tak aj bolo...ja som zbierala jednostky a posmesky deti...prezila som....a mamka tiez....Stale ale vravievala...“ak by som ochorela druhykrat, uz by som sa neliecila, bolo vy to len oddialovanie konca...vraj druhykrat na vyliecenie sanca nie je
Druhy stupen bol lepsi, ale stale som bola bifla, kt. je slusna, nikde nechodi, doma stale pomaha...nikomu som sa nesnazila vysvetlit, ze preco to robim, ze to robim pre mamu, pretoze recidiva je pri tychto diagnozach casta a pri kazdej dalsej chorobe je stale mensia sanca na vyliecenie-nadalej pre mna platilo-UC SA-spravis radost, POMAHAJ, BUD POSLUSNA-nesposobis stresy...a cas plynul...5., 6., 7., 8. 9. rocnik a stredna skola , na ktoru som sa dostala bez prijmacok a samozrejme s priemerom 1, 0.
Nastupila som na strednu a rovnako ako na zakladnej...jednotky a slusna.Nasla som si partiu a ta ma naucila aj trosku sa uvolnit , ale samozrejme s mierou:odtial-potial. Potom prisla moja dlha marodka.Pravidelne som totiz mavala problemy so zapalom prinosovych dutin a tak som si aj ten rok pomarodovala mesiac. Ked som uz mala nastupit do skoly, bol piatok-posledny den mojej marodky, mamka sa vratila z pravidelnej kontroly u onkologa. A na marodke sme sa vystriedali.Vysledky boli zle a ona musela okamzite nastupit na liecbu..17 chemoterapii.Tentokrat sme uz boli informovani o tom, co sa deje.Asi nemusim pisat co sme pocitovali-strach, hnev, bolest, nespravodlivost a mnoho dalsich pocitov, na ktore sme mali pravo, ale to bolo asi tak vsetko, lebo sme zacali bojovat. Mama sa nas snazila upokojit a vravela, ze to bude fajn a ze je to lahsia forma, ako bola ta prva, mne ale moje srdce hovorilo nieco ine a zanedlho to potvrdila aj mamkina reakcia na chemo. Kym pri prvej chorobe mamka parochnu vobec nenosila, lebo sa jej vlasy iba preriedili, teraz to nabralo podstatne rychlejsi spad. Ked som videla, ako moja stale upravena a skutocne krasna mama chradne, zlakla som sa...Kadze rano , kym ona vstala aby nas vyprevadila, ja som zbierala z jej vankusa vypadane vlasy, aby to nemusela robit ona. Potom si kupila parochnu. Bola ozaj pekna, ale uplne odlisna od ucesu, aky moja mama nosievala...a tak som jej navrhla, aby si dala svoje, sice uz biedne vlasy ostrihat a prefarbit. Predsa len je lepsie, ze najprv zmenu vyskusala na svojich vlastnych vlasoch a az potom presla na parochnu...
S takymto ucesom chodila este asi 3 tyzdne. Vlasy uz mala poriadne riedke a tak poprosila ocka aby ju ostrihal...odmietol...a ja ho neodsudzjem...lubili sme ju vsetci a bolo to velmi tazke.Nechcela ist ku kadernicke a taktiez nechcela prosit svoju mamu, teda babku-nechcela ju este viac trapit a ani svoju sestru a moju tetu. Ked som ale videla, ako sa trapi a neustale zameta vypadane vlasy, povedala som si dost...vzala som holiaci strojcek, chytila som ju za ruku a odviedla do kupelne. A tak nam spolu s ostrihanymi vlasmi padali k zemi aj slzy obrovske, bolave, ...Ked sme sa o tom potom rozpravali, pytala som sa ako to, ze som taka silna....povedala som , ze neviem. Ale vedela som...tu silu som cerpala z velkej lasky, ale aj sucitu k nej.
Bolo to dlhe a tazke obdobie, nadislo horuce leto a mamka s „čapčou“ na hlave, ako sme parochnu nazvali to mala tazke.....mozno by niekto cakal, ze teraz poviem, ze mamka na koniec svoj boj prehrala....nestalo sa tak! ! ! dostali sme sa z toho...vyliecila sa, nastupila opat do prace a vyzera lepsie ako kedykolvek predtym...a to jej vravia skutocne vsetci...Neskor sa mi priznala, ze jej stav bol skutocne vazny.Minule sme sledovali v jedej relacii pani, ktora ma tiez onkologicky problem a je v 3. stadiu...vraj ma este par mesiacov, mozno rok zivota pred sebou... a mamka ma sokovala, ze aj jej davali rovnake vyhliadky. Ale co je uzastne? ? presli 4 roky a vysledky ma dobre . Ale co som tym chcela povedat, ake su zavery? ? ked sme sa o tom spatne rozpravali, nikdy sme sa neubranili slzam....naposledy to bolo asi pred mesiacom..ked sa vratila z kontroly a vravela, ze tam stratla jednu zdravotnu sestru, ktora sa o nu starala este pocas 1. choroby. Ked sa mamka opytala na svojich spolupacientov, sestricka so sklopenou hlavou povedala“mila pani, zo vsetkych tych ludi zijete iba vy! ! “ Sila...povedala som mamke a ona na mna vysla opat s otazkami preco.Povedala som jej, ze nam to dalo neskutocne vela...zadivala sa na mna a ja som jej vysvetlila, ako som to myslela....
Choroba nam totiz celej rodine otvorila oci. Ukazala nam, ze kde su ukryte skutocne hodnoty...zdravie, laska, porozumenie a pokora, vzajomna podpora a mozno akesi uvedomenie si toho, co stoji a naopak, co nestoji za stresy a hadky...
A co este? ? No predsa rakovina z nas/mna a mojho brata/ urobila takych ludi, akymi sme, vzornymi studentami, slusnymi ludmi. Netvrdim, ze sme nikdy nic nevyviedli a ze na nas nikdy nemusi pokricat...ved..donedavna nas este obcas prevychovali nejakou tou fackou
, ale stale to boli iba nase trapne pubertiacke nazory a odvravacky. A v com ma to ovplyvnilo asi najviac? ? studujem medinu.... Dostala som sa na tuto skolu bez prijamcok vdaka vybornym studijnym vysledkom...a chcem byt detskou onkologickou...
A ake je ponaucenie? ? Nikdy sa nevzdavaj, treba bojovat a verit....stale sa v nasich zivotoch striedaju zle a krasne obdobia. Teraz je zle? ? Nevadi, bude dobre, ale vydrz. Je smutne, ze mladi ludia riesia svoje problemy samovrazdami...ved dobrovolne prichadzaju o dar, po ktorom mnohi onkologicki pacienti tak tuzia a tak casto ho stracaju-ZIVOT. Taktiez si treba urcit skutocne priority. Lebo ak prideme o zdravie, lasku, rodinu...potom su nam na prd veci ako prachy a image...ja netvrdim...aj tie su k zivotu potrebne, ale tak maju byt zaradene podla spravneho poradia..
Tento text je pisany s mnozstvom stylistickych , gramatickych chyb, bez interpunkcie. Sedim totiz v tureckom sede sama na intraku s chripkou. Som omamena antibiotikami, bolestou hlavy, vsade okolo mna su hygienicke vreckovky a som neskutocne nervozna, lebo ma cakaju tazke zapocty...poviete si, ze ja hlasam vas ucim o pohode a vyrovnanosti? ? asi trosku smiesne. Ano...v tomto mmt je mi mizerne ale viem, ze je to len momeantalny stav... za par dni bude po chripke, o niekolko tyzdou prejdu aj zapocty a ja budem presne o mesiac upratovat dom, na poslednu chvilu skupovat darceky a pomahat mame s pecenim vianocnych kolacov.ano...presne to su chvile, kvoli ktorym sa oplati bojovat s tazkymi chvilami...a potom bude ta idylka este opojnejsia a uzasnejsia
takze toto som vam chcela povedat....budem rada, ak mi po precitani napisete do komentu svoje nazory, ci uz su pozitivne alebo negativne a samozrejme...aj mate podobnu skusenost...napiste..mozeme si vymenit pocity a skusenosti dakujem a posielam pusu
Skutočný príbeh
Komentuj
8 komentov k blogu
1
mirusik1
23. 11.novembra 2009 18:37
ano mas uplnu pravdu vo vsetkom com pises...a viem o tom nieco aj ja aj ked som bola len mela dieta...a chcem ist za sestricku v dfnsp limbova ba...to su kramare na detstku onkologiu
2
Rakovina je krutá a je dobré, že si dokázala si z tejto skúsenosti, ktorá bola zlá a ovplyvnila tvoje detstvo niečo pozitívne do budúcnosti zobrať.
A držím palce na škole, lebo je málo takých lekárov, ktorí vyštudujú medicínu kvôli tomu , že chcú pomáhať chorému a jeho rodine v boji zo zákernou chorobou a vedia, že čo choroba naozaj znamená a čím prechádza pacient a jeho rodina.
Deti by boli pri tebe určite v správnych rukách a snažila by si sa im pomôcť najviac ako by sa to dalo
A držím palce na škole, lebo je málo takých lekárov, ktorí vyštudujú medicínu kvôli tomu , že chcú pomáhať chorému a jeho rodine v boji zo zákernou chorobou a vedia, že čo choroba naozaj znamená a čím prechádza pacient a jeho rodina.
Deti by boli pri tebe určite v správnych rukách a snažila by si sa im pomôcť najviac ako by sa to dalo
3
velmi dojimavy pribeh. drzim tvojej mamine palce aj nadalej, choroby celkovo su jedna velka pliaga ktoru z duse nenavidim. a tebe vela stastia pri studiu, obdivujem lekarov, ja by som nebola tak silna, aby som mohla liecit niekoho kto ma napr. rakovinu.
5
nastastie my sme take nieco nezazili, aaale môj velmi dobrý kamarát je teraz na tom tak podobne. On sám je tou obeťou. Ked som ho videla, až mi to srdce stislo. Bez vlasov, vychudntuý, ale plný elánu a to sa mi páčilo. Vôbec nevyzeral mizerne ani nič. Pýtala som sa ho ako sa má, takpovedal, že keby nebola nuda tak na jednotku s hviezdickou...to mu totižto uz 4 nadory nasli a dokonca este ma tie svoje uchylne stavy aj napriek tomu ze uz nemoze mat deticky je o rok mladsi od teba a dost je to krute..a este sme si my dvaja naplánovali ze pojdeme spolu na kupalisko..ale az v juli. tak som zvedava..bude tu? vylieci sa? pôjde so mnou? nebude uz na okraji smrti? dufam z enie lebo ja ho velmi lubenkam ale tou takou kamaratskou laskou aj napriek tomu ze sa mi velakrat vyhrazal, ze povie triednej ze som na ucitela povedala ze je kkt a take blbosti ale tak spomienky nanho su krasne..
stale ked si nnaho spomeniem naozaj nie jedna slzicka mi spadne a to nie je ani moja rodina iba byvaly spoluziak zo zakladky....
stale ked si nnaho spomeniem naozaj nie jedna slzicka mi spadne a to nie je ani moja rodina iba byvaly spoluziak zo zakladky....
6
budem opakovať to, čo tu napísali ostatní, ale obdivujem ťa, aj tvoju mamku
museli ste to mať skutočne ťažké, mne pred vyše rokom umrel na rakovinu krstný otec, taký môj druhý tatko, a šlo to tak rýchlo, že si to nik z rodiny ani nestihol uvedomiť...
tak držím palce, aby sa ti štúdium vydarilo, a aby sa tvojej mamke naďalej darilo
museli ste to mať skutočne ťažké, mne pred vyše rokom umrel na rakovinu krstný otec, taký môj druhý tatko, a šlo to tak rýchlo, že si to nik z rodiny ani nestihol uvedomiť...
tak držím palce, aby sa ti štúdium vydarilo, a aby sa tvojej mamke naďalej darilo
7
Je skvelé, že koniec bol pozitívny, nie veľa prípadov tak skončí, v mojej rodine také šťastie nebolo.
Je krásne akí ste boli silní, napriek tomu aké to bolo strašné. Dávam klobúk, nie, klobúky dole.
Je krásne akí ste boli silní, napriek tomu aké to bolo strašné. Dávam klobúk, nie, klobúky dole.
Napíš svoj komentár