Mohli by ste hádať, čo ma zobudilo. Mohli by ste hádať dvakrát, trikrát, dokonca aj štyrikrát, no nikto, kto nežije s geneticky vyvinutým tigrom bengálskym by odpoveď nevedel. Zobudili ma totižto laby, veľké ako ľudská hlava, ktoré mi tvrdo dopadli na hruď a neľútostne ma zatlačili do vyležanej diery v machu. Inštinktívne som nechal oči zatvorené, pretože po tvári mi prešiel drsný jazyk, ktorý bežne strhával mäso z kostí. Naslepo som veľkú chlpatú hlavu odtisol a oprel som sa o lakte. Slnko už bolo pomerne vysoko, no stále nedosvietilo na dno úžľabiny. Nala ma ešte raz oblizla, potom veselo odbehla k najbližšej skale, s pohľadom úplnej odovzdanosti skrčila zadné nohy a vypustila zo seba všetko, čo ju trápilo. Odfrkol som si a postavil sa. Prehodil som si cez plecia plášť, na hlavu nasadil kapucňu. S krku som si vytiahol na tvár masku, ktorá sa malým háčikom prichytávala k spodnej strane kapucne, no po chvíli premýšľania som ju znova stiahol na krk. Kto by ma už len tu videl? Prehodil som si cez plecia batoh, pripevnil k jeho boku luk a mierne vytiahol konce šípov, aby som ich mohol rýchlo vytiahnuť, keby som potreboval. Potom som sme spolu s tigrom vykročili ďalej.
Do obeda vyzeral kaňon dosť jednotvárne. Začal som sa obávať, či sa niekedy skončí, či nebude lepšie vyšplhať hore. Keď sa však Slnko vyhuplo nad chladné skaly a zasvietilo mi do očí, úzka medzera medzi skalami sa začala rozširovať. Skaly postupne menili farbu, z tmavosivej na svetlú, oranžovú, až po červenú. Hlina a mach, ktorý pokrýval zem, sa zmenili na suché steblá trávy a červenkastý piesok, z ktorého ma pálili chodidlá. Chodil som naboso. Už je to pár rokov – ľudské chodidlá boli vyvinuté na to, aby sa prispôsobili terénu, nie aby sa terén prispôsobil podrážke bagandže. No teraz ma brušká prstom začali jemne páliť. Čo už, treba to vydržať. Nala bola tiež podráždená – sypký piesok jej zaliezal medzi prsty a pokožka ju svrbela. Tiež však vedela, že to musí vydržať. Po chvíli som sa začal potiť. Horúce slnko už na mňa nejakú dobu pražilo a pod kapucňou to bolo ako v teplovzdušnej rúre. Nakoniec som neodolal a čierny kus látky som si z holej hlavy stiahol. Odkryl som tým tri čierne pásy, ktoré sa hadili od vrchu hlavy až po temeno. Znak caela. Nala na mňa pozrela a zamraučala. „Ja viem.“ pohladil som ju medzi ušami a prikývol som. Nemal som si ju dávať dole. Caelovia boli považovaní za živé terče, za lovnú zver. No v tomto kaňone...
Odrazu sa kaňon rozšíril až príliš. Do veľkého kráteru, ktorý na konci končil. Žiadne bočné uličky, žiadna ďalšia cesta. Kaňon končil. No a v strede tejto diery bola drevené chata, taká stará chatrč s prepadnutou strechou, vedľa ktorej bola poničená ohrada. V nej bola veľká kostra kravy, alebo vola...alebo čoho. Myšlienky som mal úplne inde, jednoducho som vykročil k chate a zastal asi štyri metre pred ňou. Zodvihol som zo zeme kameň a hodil ho dnu. Ozvalo sa zadunenie, začal som rátať.
Jedna, dva, tri...
Bol to taký môj rituál. Ak sa do určitého času nič nestalo, vzduch bol čistý. ...deväť, desať, jedenásť...
Nala sa trocha zježila, cítil som, ako jej ostré chlpy na chrbte stvrdli a vztýčili sa. ...osemnásť, devätnásť, dvadsať. Spokojne som sa usmial a vykročil dopredu. Nala tiež trocha poľavila, no stále bola v strehu. Vošli sme do chatky a hneď sa aj otočili. Jednoizbová chata, strecha prepadnutá. Nedalo sa vnútri pohybovať, nič by som tam nenašiel. Vyšli sme von a prešli asi dva metre, keď vzduch preťalo tiché zasvišťanie a medzi Nalou a mnou piesok vybuchol v malom gejzíre. Nala sa strhla a vbehla späť do chaty, ja som sa hodil do kotúľu a oprel sa chrbtom o veľký kameň, za ktorý som doletel. Okamžite som si natiahol kapucňu a masku, luk som mal dávno v jednej ruke, šíp v druhej. Vrch kameňa sa rozprskol, no bol dosť hrubý na to, aby ma ochránil. Ten zvuk som poznal až príliš dobre. Bola to jediná automatická strelná zbraň na svete. Veľa ľudí ju volalo samostrel, ostatní ju volali jednoducho puška a tí, ktorí sa dostali k jej pôvodnému názvu, ju označovali winchestrovka. Bola, samozrejme, trocha modifikovaná. Medzi jednotlivými výstrelmi sa muselo prebíjať a na konci bol väčšinou bajonet. Strelivo tvorili olovené guľky naplnené šrapnelom, ktorý bol však skôr pre efekt. Problémy robil, až keď niekoho zasiahla guľka sama o sebe, šrapnel odrazený od zeme vás len štipol. Pozrel som k chate – Nala stále tesne za dverami, vrčala a prskala. Pazúry zadrapovala do prehnitého dreva, ktoré sa jej poddávalo. Za tie roky v divočine u mňa city dosť zdegenerovali. Cítil som radosť, zlosť a lásku. Radosť z úlovku, zlosť, ak sa mi niečo nepodarilo a lásku k tej chlpatej potvore, od ktorej ma teraz delila strelnica. Teraz sa však vo mne prebudilo niečo väčšie. Nie úplne zlosť, niečo ešte väčšie.
„Zasraný mutant!“ zreval odrazu hlas z vrcholu kaňonu. Samého ma to prekvapilo. Čo však bolo zvláštne bolo to, že hlas bol rovnako vystrašený ako ja alebo Nala. „Vylez odtiaľ, inak tej tvojej mačke odstrelím palicu!“ Myslel to vážne. Guľka by bez problémov prerazila drevo, možno by sa ani neroztrieštila. „Čo chceš?!“ skríkol som na plné hrdlo namiesto odpovede. „Dohodneme sa!“ „Necháš tu ten batoh a luk! Pomaly vyjdeš von, s rukami nad hlavou.“ „Dobre!“ prikývol som, aj keď to útočník nevidel. Do jednej ruky som vzal luk a šíp, do druhej batoh. Zodvihol som ruky nad hlavu a pomalým krokom som vyšiel spoza kameňa. Nala začal mraučať, no pohľadom som ju utíšil. Dopochodoval som presne doprostred medzery medzi kameňom a chatou. Pozrel som hore.
Na okraji skaly čupela postava s klobúkom na hlave. Mierila na mňa samostrelom, mala oblečené červené triko a svetlohnedé nohavice. „Polož to na zem – pomaly! – a ustúp o tri kroky!“ Spravil som to, čo útočník žiadal. Luk a šíp naľavo, batoh napravo. Potom tri kroky dozadu.
„Môžem ísť?“ spýtal som sa s falšovanou nádejou v hlase. „Dole kapucňu!“ rozkázal neznámy a ja som začul cvaknutie poistky. Chytil som kapucňu medzi dva prsty a stiahol som ju na temeno. Začul som, ako si bandita odpľul a zhnusene pokrútil hlavou.
„Zmutovaná beštia...skap!“ zrúkol odrazu a stlačil spúšť. Čakal som to. Vrhol som sa dopredu, znova do kotúľu. Guľka sa rozprskla za mnou a šrapnely sa mi zaryli do chrbta. Žiadne problém, potom to vytiahnem. Dopadol som rovno pred luk, chytil som ho do ľavej ruky a pravou som doň vložil šíp. Namieril som hore a vystrelil som. Sekundu potom vystrelil aj bandita, no guľka ma minula na plnej čiare. Zato môj šíp mu prerazil ľavú časť hrude. Ozývalo sa tiché búchanie, keď jeho mŕtve telo udieralo o skaly a potom jedno hlasnejšie, keď tvrdo dopadlo do piesku. Nala vyletela z chaty a pribehla ku mne. Poškrabkal som ju za uchom a vybral sa k mŕtvole. Ležala tvárou k zemi. Stúpil som jej na rameno a otočil ju. Klobúk spadol na piesok. Bol to len chlapec. Mohol mať tak pätnásť. Buď žil tak ako ja, alebo potreboval peniaze. Za mŕtveho caela sa dobre platí. Pôvodne som mal v pláne streliť ho do nohy a nechať mu tam nejaké veci, no keď mi nadával kvôli mojej krvi, zmenil som názor. Rasizmus sa s ľudstvom niesol aj ďalšie tisícročie. Kľakol som si k telu chlapca a zatlačil som mu oči. Nala pochopila, tak mu jemne drgla nosom do ramena. Potom som sa vrátil späť po svoj batoh. Chlapec mi však nakoniec pomohol – keď som pri ňom čupel, všimol som si kamenné schody, vysekané do červenej skaly. Nejako by sa dole dostať musel. Mierne som mu kývol a vybral som sa hore po schodoch. Do krajiny, ktorá sa úplne líšila od tej, z ktorej som vstúpil do kaňonu.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár