Starý pán mal pravdu. Presne tak, ako sa dalo predpokladať. Kráčali sme s Nalou asi štyri hodiny, keď sme začali stretávať koče. Už dávnejšie sme narazili na pár križovatiek, na ktorých boli drevené tabule s názvami miest ako Eyllom, Bahad a Haurth. My sme mierili do Haurthu. Teda, aspoň som si to myslel, v týchto ceduľkách som sa nikdy nevyznal. Nakoniec, nikdy som si ich neprezrel zblízka – s Nalou sme kráčali pri ceste, ale za porastom brečtanu, ktorý pri nej rástol. Ostré kamienky, ktorými bola cesta posypaná, mi nerobili dobre, na hline som sa cítil pohodlnejšie. Naviac, ak by sme išli po ceste, čoskoro by nás začali ľudia zastavovať, poprípade by sa mohlo stať aj niečo horšie.
Prekračoval som korene dubov, ktoré vytŕčali zo zeme a premýšľal som. Čo som si pamätal, naposledy som bol v nejakom zaľudnenejšom meste pred dvoma rokmi. Odvtedy som žil len z toho, čo som našiel, ulovil a sem-tam som sa zastavil na menšej farme, ako bola tá, z ktorej som teraz šiel. Hlava mi hýrila zmiešanými pocitmi. Nemal som sa čoho báť, o to by nešlo. Do mesta som však s Nalou nemohol ísť, to bolo príliš riskantné. Mal som plán, to áno, avšak sa mi nepáčil.
Niekedy poobede už boli intervaly medzi kočmi tak krátke, že sme s Nalou museli vyjsť vyššie do kopca. Svah začal stúpať čoraz strmšie, čoskoro som sa musel opierať o zem rukami a liezť hore po štyroch. Mäkkú hlinu, do ktorej sa mi zabárali ruky, vystriedal drsný kameň, vyhriaty obedňajším slnkom. Časom som si zvykol aj na ustavičné klopkanie a škrabkanie, ktoré vydávali Naline pazúre na skale. Keby ich bola zasunula, neudržala by sa.
Po približne hodinovom výstupe sme sa ocitli na skale, ktorá pripomínala tú nad farmou. Postavil som sa, zatlačil ruky do chrbta a so zívnutím som sa vystrel. Nala urobila niečo podobné, skrčila predné nohy a vystrčila chvost dohora, zatiaľ čo papuľa sa jej rozďavila a odhalila biele tesáky. Potľapkal som ju po hlave a pozrel som do doliny podo mnou. Bolo v nej mesto, presne ako ten dedo vravel. Obohnané múrmi z tmavomodrého kameňa, domy mali tvar kvádrov, boli bez striech. Celé mesto vyzeralo dosť ponuro. V strede som rozoznal väčšie námestie, nad ktorým sa týčila veža s hodinami. Nevidel som, koľko bolo. Na uliciach som videl pobehovať malé postavičky, väčšina z nich bola v nevýrazných farbách ako hnedá, čierna, sivá, alebo biela. Niektoré chodili pomaly, iné bežali, iné zase len rýchlo kráčali. Videl som aj zopár psov, čo len potvrdilo môj plán. Otočil som sa k Nale, čupol som si na jedno kolenu a potľapkal som ju po líci.
„Ja teraz pôjdem dole.“ povedal som jej do mačacej tváre a ukázal som na mesto. „Ty zostaneš tu.“ prešiel som prstom na skalu pod mojimi nohami. „Budem preč nanajvýš deň.“ zodvihol som ukazovák a ostatné prsty som schoval. Nala zamraučala a zarazila mi veľkú hlavu do brucha. Poškrabkal som ju za uchom a vzdychol som si. „Ja viem...“
Postavil som sa a nazrel som hlbšie do doliny. Pri meste bol ešte jeden malý kopec, ktorý som si predtým nevšimol. Stromy na ňom boli vyrúbané a jeho vrchu bola jediná vec, ktorú som si z detstva pamätal. Gilotína. Prekliaty stroj, ktorý stál v hlavnom meste na kráľovskom dvore a oddelil hlavu od tela každému, kto sa vzoprel moci môjho otca. Nuž...zákony sú zákony. Ale naozaj som nevedel, že tento zákon sa uprednostňuje aj v iných krajoch sveta. Posledný raz som sa pozrel na Nalu, ktorá na mňa nešťastne pozerala zo skaly. Vedel som, že to zvládne – nájde si nejaké pohodlné miesto, z ktorého budem mať celé mesto ako na dlani a bude tam ležať, kým z neho nevyjdem. Potom sa ku mne po ceste pripojí. Vždy ma však bodlo pri srdci, keď som opúšťal tie jej chápavé okále, ktorými si ma denno-denne prezerala. Zbehol som teda zo skaly, späť na cestu. Masku som si stiahol z tváre a kapucňu som si posunul trocha dozadu, akurát tak, aby mi nebolo vidieť na znaky, ale tvár bola jasná. Nôž aj šípy som strčil do batohy, ktorého vrch som potom zaviazal šnúrkou z topánok, luk som si na znak neutrality prehodil cez plece tak, aby som ho ťažko vyberal, keby na to prišlo.
O pár minút neskôr som už bol v meste. Ešte som ani neprešiel bránou a už ma zastavili dvaja svalovci v tmavomodrých plášťoch a klobúkoch. Pri opaskoch sa im hompáľali železné obušky, ktoré mali na vrchole drevenú hlavicu. Jeden z nich mal pod nosom dobre pestované fúzy, ktoré si každú chvíľu majetnícky hladkal. Mal som čo robiť, aby som zachoval kamennú tvár, keď na mňa prehovoril panovačným, nosovým hlasom.
„Kamže, kamže, milý pánko?“ zahlásil, akoby som bol nechápavý. Jeho spoločník vystrúhal nepríjemnú grimasu. Hneď som pochopil, že v meste zoženiem len to, čo potrebujem a vypadnem. „Do mesta.“ ukázal som nezaujato prstom pred seba. „Máte nejaký konkrétny dôvod? Rodina, obchod...alebo niečo iné?“ nabádal ma, akoby som sa mal priznať k niečomu, čo som neplánoval. „Len nakúpiť suroviny.“ mykol som plecom, keď som si vymyslel dokonalú výhovorku. „Pár míľ odtiaľto bývam s rodičmi na farme. Chodím sem každý deň, čo ma nepoznáte?“ vyhŕkol som afektovane, no po nedostatku rozprávania na cestách to asi znelo smiešne. Strážca brány si ma pozorne premeral, potom sa rozosmial.
„Bayl, ty ma vždy dostaneš.“ buchol ma po pleci. Dotkni sa ma ešte raz a do smrti nebudeš chodiť ako normálny človek, zavrčal som v duchu, no navonok som sa len priateľsky usmial. „No dobre, choď!“ pustil ma ten druhý a srdečne ma pobúchal po chrbte. Prešiel som cez bránu a vošiel do mesta. Kráčal som s vypätou hruďou, hrdo, akoby som bol naozaj syn zámožného farmára. Jeden zo strážcov chvíľu premýšľal, potom sa otočil k tomu druhému a zahúkal. „Ale veď Bayl tu bol pred pár hodinami a luk nemal!“ Obaja okamžite vytasili obušky a otočili sa do ulice. Ja som tam však už dávno nebol.
Hľadal som to, čo by hľadal každý pocestný, ktorý sa potreboval na moment zastaviť v meste. Krčmu. Nešlo mi ani tak o priezračný mok, ktorý tu čapovali, ani o hazardné hry. Chcel som informácie a krčma bolo miesto, ktoré nimi vždy hýrilo ako cirkus farbami. A že som ju prakticky hneď našiel – sledoval som prvú skupinu chlapov, na ktorú som narazil. Vyzerali pomerne triezvo, takže som si domyslel, že ešte len piť idú. Mal som pravdu – ani nie o desať minút som sedel za kruhovým dreveným stolom v rohu zatuchnutej miestnosti, ktorú osvetľovali žiarivé oranžové kamene, naukladané v lucernách po stenách. V krčme bolo plno, pivo sa čapovali jedno za druhým a človek by tu ani vlastnú myšlienku nepočul.
Snažil som sa započúvať do rozhovorov, ktoré mi poletovali okolo uší. Z každého som zachytil len útržky – zopár chlapov kritizovalo svoje ženy, iní tie svoje zase ospevovali a predbiehali sa s tým, kto má lepšiu. Trojica postarších mužov sa bavila o počasí a dvaja mladší chlapíci sa bavili s barmankou, objemnou ženou s ružovými lícami, ktorú za vysokým barovým stolom ani nebolo vidno. Žiaden z rozhovorov však nebol dostatočne zaujímavý, takže som sa len oprel dozadu a relaxoval som. O chvíľu niečo zaštrngalo na zemi vedľa môjho stola – tri zlaté mince. Niekto prechádzal okolo a toto mu vypadlo z vačku. Zodvihol som kúsky zlata nepravidelného tvaru, ktorý veľmi chcel byť okrúhly. Možno by som nejaké pitie zvládol... Sledoval som barmanku, až kým sa naše pohľady nestretli, potom som naznačil, že by som si rád objednal. Na niekoho zakričala a o chvíľu mi pri stole stál nepokojný muž v hnedej tunike. „Prepáčte, pane, ale ak si chcete objednať, musíte ísť k pultu.“ zakoktal sa a pohľadom prechádzal po luku, ktorý som mal opretý o stenu vedľa stola. Vyzeral na nováčika, celý ten rozruch v miestnosti ho znepokojoval. Strašne sa potil a veľa žmurkal.
„Aha...no, nie som odtiaľto, prepáčte, nepochopili sme sa.“ usmial som sa a vložil som mu do ruky tri mince. „Doneste mi to najlacnejšie, čo tu máte.“ „Pane, ale naše pivo stojí len jednu zlatku.“ namietol chalan, no ja som ho umlčal zodvihnutím ruky. „Tak si tie dve nechaj.“ pokrčil som plecami. Chlapcova tvár sa rozžiarila a hneď odbehol k pultu. Ja som peniaze nepotreboval, čo by som s nimi robil? O chvíľu predo mnou stál krčah plný nezdravo vyzerajúcej hnedkastej kvapaliny, v ktorej plávali drobné bublinky. Kývol som tomu chlapcovi a poslal ho späť k pultu. Vzal som krčah a trocha som si odpil. Nebolo to najhoršie, ale doteraz uprednostňujem vodu z potoka. Sedel som tam bez pohybu ďalšiu štvrť hodinku, až sa stalo niečo nepríjemné. Od susedného stola sa zodvihol už poriadne pripitý chlap s dlhou hnedou bradou a lakťami sa oprel o ten môj. Venoval mi alkoholom zakalený pohľad a zaklopal na stôl.
„Je niekto doma?!“ zahučal do prázdna. Príšerne z neho tiahlo. Snažil som sa ho ignorovať, no moje čuchové bunky bili na poplach. Pootočil som sa a posunul som svoj pohár do strany. Muž sa však poň natiahol. „No ták, starec, daj mi trochu!“ chytil krčah za rúčku no v pivnom opojení stratil motoriku a celý jeho obsah mi vylial do lona. Riedka kvapalina mi schladila slabinu, rozkrok, aj stehná. Pomyselný sud mojej trpezlivosti sa však prelial až vtedy, keď sa celou krčmou ozval hromový rehot, tiahnuci sa z každého hrdla v miestnosti. Vtedy som to už nevydržal, natiahol som sa cez stôl, schytil ho za golier a vrazil mu do nosa päsťou.
Ožran sa zatackal dozadu a padol chrbtom na svoj stôl, kde na seba vylial všetky poháre, ktoré na ňom boli. Vzápätí zaspal. Alebo omdlel. Niečo medzi tým.
V krčme bolo ticho asi dve sekundy. Dve sekundy ticha, v ktorých každý analyzoval situáciu a snažil sa zachovať čo najrozumnejšie. Nakoniec sa však, pochopiteľne, stal pravý opak. Na bradu mi priletela cudzia päsť, asi ako ďalším štyrom mužov v bare. Počul som aj, ako niekto na niekoho chrbte rozbil stoličku, rozbilo sa mnoho pohárov, rozozvučal sa krik. Prepol som sa do bojového režimu – neuveriteľnou rýchlosťou som si všímal každý detail, ktorý sa mi dostal do zorného poľa. Skrčil som sa, takže sa dvaja muži zrazili a buchli o seba hlavami, ja som sa hodil dopredu a zrazil som z nôh ďalšieho, ktorý udrel temenom do steny. Znova sa ozval zvuk lámania stoličky, tentoraz ho sprevádzala aj bolesť, ktorá mi prebehla chrbtom, keď vzdoroval tuhému drevu. Prekotúľal som sa na chrbát a vykopol som, takže muž nado mnou sa sklátil na kolená a bolestivo zasyčal. Okamžite som chytil zápästie, ktoré sa mi rútilo k boku a presmeroval som ho k mužovmu krku, takže som ho tiež vyradil. Následne som zápästie, ktoré som zvieral, skrútil a vylomil. Majiteľ začal vrieskať a držať si otvorenú zlomeninu. Vtom do krčmy vbehli dvaja strážnici. Vyzerali ako tí pri bráne, no namiesto obuškov mali niečo podobné dlhšej železnej tyči, ktorá mala na konci dvojzubec. Medzi dvoma hrotmi prebiehali modré elektrické prúdy. Okamžite pribehli ku mne, aj keď trocha zneisteli, keď zbadali šesť vyradených mužov, ktorí okolo mňa ležali. No ani to im nebránilo, aby mi celou silou tyč vrazili do boku. Začal som sa nekontrolovateľne triasť, celé telo sa mi rozhorúčilo. Akoby mi niekto do každého milimetru štvorcového tela pichal ihličky. Potom to prestalo, jeden z nich ma ovalil po hlave a okolie počernelo.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár