Každý vníma pod pojmom ´chmúrne ráno´ niečo iné. Niektorí vo vašom čase ráno bez kávy, v tomto čase bez Slnka či teplej vody. Taký pán kráľ by za chmúrne ráno považoval jedenástu hodinu doobeda bez teplej kúpele, troch tanierov najlepších raňajok v Kráľovstve a masáže. No pre niekoho na mojom sociálnom stupienku je chmúrne ráno také, kedy vás pred východom Slnka vytiahnu z chladnej cely a vedú cez celé mesto ku gilotíne. Predo mnou kráčala moja spoluväzenkyňa, dievča Sheyn, ktoré bolo odsúdené za...ani neviem čo. V duchu som pokrčil plecami a pevne som dúfal, že Nala si nájde nejaký úkryt, kde prečká zimu. Bez mojej pomoci to bude mať ťažké. Nevadil mi dážď, ktorý mi udieral do holej hlavy a pliec. Ani blato, do ktorého som sa po členky zabáral. Ani ťažké okovy, ktoré mi zdierali kožu na zápästiach. A v neposlednom rade mi nevadil ani rozzúrený dav ľudí, ktorý na mňa – teda nás – pokrikovali z okien a spoza zárubní starých dverí. Okrem osudu, ktorý pravdepodobne čakal Nalu, mi nevadilo vôbec nič. Neviem, či je to práve dobrá vlastnosť, no bol som schopný sa s určitými vecami veľmi rýchlo vyrovnať. Ako aj psychicky, tak aj fyzicky. Smrť bola, pochopiteľne, na vrchu tohto stĺpu, keďže bola na mojom dennom zozname stretnutých priateľov. Pri kroku, s ktorý som opustil brány mesta, sa ozval hrom a oblohu preťal oslnivý blesk. Elektrický had sa kľukatil po oblohe, až nakoniec zmizol v mrakoch. Videl som, ako Sheyn predo mnou pootočila hlavou a pozrela k oblohe. Pousmial som sa. Svah začal stúpať, kráčali sme do kopca. Cesta bola stále posypaná štrkom, no teraz už aj strážnikom dávalo námahu nespadnúť. Dohromady ich s nami išlo desať. Sheyn držal jeden, ktorý kráčal vedľa nej. Mňa držali traja. Ďalších šesť kráčalo v kruhu okolo nás. Pripadalo mi to smiešne – keby som sa chcel nejako brániť, nedostali by ma ani z tej špinavej cely. Nieto až sem...
Došli sme až na tú lúku. Zodvihol som zrak ku skale, z ktorej som sa pred jedným dňom díval dolu s Nalou. Ktovie, či tam ešte bola. V tomto daždi asi nie...
Stráž sa rozostúpila okolo gilotíny. Jeden z nich mal na tvári kovovú masku – asi kat. Netuší, na čo mu bola. Aj tak už ho v živote neuvidím. Strážnik, ktorý držal Sheyn, s ňou pomaly ustúpil do strany. Tí traja, ktorí mali mňa, ma pritlačili ku gilotíne. Dobrovoľne som vsunul hlavu do drevenej dosky a zaryl zrak do zeme. Počul som, ako Sheyn nahlas zasmrkala. Odrazu sa ozval hlas. „Sheyn z rodu Civeriovcov a neznámy páchateľ spoza hraníc, boli ste odsúdení na popravu,“ rečnil jeden zo strážnikov. Jeho hlas som počul rovno predo mnou. Zatiaľ čo hovoril, ďalší mi upevňoval ruky do kožených popruhov po stranách gilotíny. „, z dôvodu prečinov proti zákonom mesta Haurt. A to nasledovne: Sheyn, ty si sa dopustila mnohonásobnej krádeže a aj napriek varovaniam si v kriminálnej činnosti pokračovala, čo sa, ako vidíš, odzrkadlilo na tvojom treste. A ty...“ sudca nechutne vyslovil slovo ´cael´ „, si vstúpil do nášho mierumilovného mestečka a rozpútal si nepokoj, ktorý vyvrcholil v smrti jedného človeka a mnohonásobných zraneniach, za čo si dostal trest smrti.“ Spozornel som. Smrť človeka? Nie, ja som nikoho nezabil. Áno, pobil som sa. Áno, veľmi. Pár ľudí utrpelo zlomeniny, pomliaždeniny, jeden dokonca otvorenú zlomeninu. Bezvedomie a podobne. No nikoho som v tej krčme nezabil, na to som si dával až príliš veľký pozor. A nikto z nich nemohol umrieť na krvácanie, v tom som tiež opatrný. Takže čo sa tam naozaj stalo...Odrazu som s touto situáciou nebol celkom uzrozumený. Nebol som hodný môjho trestu, chceli ma popraviť za smrť, ktorú som nezapríčinil. Hlava mi začala pracovať, vymýšľať plán úteku. No s rukami v putách a gilotínou nad hlavou to nešlo nejako rýchlo. „Takže...“ zakončil to sudca. „Nech vás po smrti sprevádzajú dobrí duchovia. Tertium non datur spiritus sancti, amen.“ dokončil sudca obžalobu typickou modlitbou mesta Haurth a mávol rukou. Kat potiahol páku a gilotína sa spustila dole. V tom momente sa udialo dosť vecí naraz. Sekundu pred vypustením gilotíny sa ozval hromový rev a – čo som videl, keďže som zodvihol hlavu – z lesa, ktorý bol blízko pri gilotíne, sa vyrútila Nala. V očiach mala rozhnevaný výraz, takúto som ju videl len dvakrát v živote. Využil som situáciu, takmer okamžite. Kat mi stál nad nohami – vykopol som a pritiahol kolená k sebe. Kat mi spadol na chrbát a nabrúsená čepeľ mu padla na chrbát. Presekla mu chrbticu, no zasekla sa o rebrá. Zostal živý, z chrbta sa mi rinuli pramene krvi a strašne vrieskal. Z puzdra na opasku mu našťastie vypadol malý nôž, ktorý dopadol na drevo asi päť centimetrov od mojej dlane. Zozadu sa ozýval krik – Sheyn sa asi tiež snažila brániť, no nemohol som vedieť, či ju už Nala neroztrhala. To bola však teraz moja najmenšia starosť. Načahoval som sa po nôž, až po vkĺzol do prstov. Otočil som dlaň a prerezal popruhy, ktoré mi držali ruku. Potom aj druhú. Následne som sa začal naslepo hrabať v katových vreckách, ký som nenašiel kľúče, ktorými som sa vyslobodil spod gilotíny. Kat stále kričal.
Keď som sa otočil preč od čepele, vrhol sa na mňa jeden strážnik, ktorý akurát nemal problémy s tigrom, ktorý sa po poli preháňal. Skrčil som sa a udrel strážnikovi lakťom do brucha, potom sa kľučkou dostal zaňho a chytil mu hlavu. Tú som potom vrazil na druhú stranu gilotíny, takže sa rozsekla na dve polovice. Škaredo som si pri tom porezal ruku.
Konečne som sa otočil. Pole bolo prázdne. Na zemi sa váľali skrvavené mŕtvoly strážnikov, Nala stála nad Sheyn a vrčala. Z papule jej kvapkala krv a divoko sa na Sheyn dívala. Tá sa len triasla a ležala pod obrovským tigrom. Naslepo som vzal z gilotíny nôž, ktorým som sa oslobodil a vrazil som ho do hlavy katovi, aby prestal kričať. Na lúke tak ustal posledný zvuk, zostali len dve vrčania – to hromové a to Naline.
„Nie!“ zrúkol som na Nalu a odsunul som ju od Sheyn, ktorej som potom podal ruku a pomohol vstať. Bola úplne bledá, skoro splývala s vlasmi. Nala ma obišla a oňuchala mi nohy – kontrolovala, či som v poriadku. Poškrabkal som ju za uchom a kývol som na Sheyn.
„Môžeš ísť.“ mávol som rukou. „Poprava sa odkladá, si voľná.“ s týmito slovami som sa otočil a spolu s tigrom som sa vydal hore lúkou, do hustých lesov nad Haurthom.
Pokoj, ktorý som si chcel pôvodne ďalších pár dní užívať, trval len pár minút. Hlavne ma rozladila skutočnosť, že celý svoj batoh s vecami mi zhabali a zostal v Haurthe. Aj luk, prirodzene. No čo, vyrobím si nový, pomyslel som si. Druhý problém bol však o to väčší, že vedel rozprávať. „Nemôžeš ma len tak nechať v strede lúky plnej mŕtvol!“ vykrikovala na mňa po lese Sheyn, ktorá ma už pol hodinu sledovala. A ja som už pol hodinu kráčal dopredu, ani som sa na ňu neotočil, nepočula odo mňa ani jedno slovo. Nechápal som, aká čarovná sila ju stále hnala dopredu. „Čo si o sebe vôbec myslíš?! Že prídeš do mesta, rozpútaš bitku, niekoho zabiješ...“ bliakala, no vtom som sa otočil a chytil ju pod krk.
„Nikoho som nezabil.“ zavrčal som jej do tváre a Nala súhlasne zamraučala. Sheyn si len pochybovačne odfrkla a sledovala, ako som sa vzďaľoval. Potom sa však rozhodla, že ma predbehne. A postaví sa predo mňa. „Čo zas?“ vyvrátil som oči do stĺpiku.
„Idem s tebou.“ zaťala sa a zastala, takže mi blokovala cestu. „To určite nie.“ pokrútil som hlavou. Nala znova zamraučala. „Ale áno. Inak pôjdem späť do Haurthu a poviem, kadiaľ si šiel.“ „Obesia ťa.“ mykol som plecom. „Neobesia, ak im poviem dôležité informácie. Tam si zdroje cenia.“ pýšila sa a hrdo vypla hruď. Očividne si myslela, že ma mala v šachu. „Mne je to jedno.“ pokrčil som plecami a zasmial som sa. „Kým oni pošlú po mňa ľudí, ja budem dávno za horami.“ „Hmm...“ videl som, ako Sheyn úporne premýšľala. Bolo jasné, že do mesta sa nevráti a že v divočine sama neprežije. Veď ja sám by som bez pomoci nikdy nedosiahol tohto veku. Začal som premýšľať, že ju vezmem so sebou do najbližšieho mesta, no stále sa mi to nezdalo. „Zoženiem ti nový luk.“ žmurklo na mňa odrazu dievča a nevinne sa pousmialo. Dostala ma. Teraz ma už v šachu naozaj mala.
„Ako vieš, že som...?“
„Kontakty...“ otočila sa tajomne a pokračovala v ceste. „Takže...ako žiješ? Vyrábaš si príbytky? Lovíš sám, alebo ti loví to...“ „Nala.“ odsekol som podráždene. Nič ma nevedelo rozhodiť viac, než keď niekto hovoril o Nale ako o tom. „Takže, loví ti Nala? Vyrábaš si sám zbrane? Ako často chodievaš do mesta, odkiaľ si, ako sa voláš?“ sypala na mňa Sheyn paľbu otázok. „Postupne.“ odtlačil som ju z cesty a rezkým krokom som vyrazil pred ňou, Nala bežala ľahkým poklusom pri lesnej cestičke. „Vyber si jednu otázku.“ „...ako sa voláš?“ spýtala sa po chvíľu ticha Sheyn. Zastavil som tak prudko, až mi vrazila do chrbtu. Telom mi prešla hrejivá triaška, keď sa odo mňa jemne odtisla. Zachvel som sa a otočil. „To si nechám pre seba.“ odvetil som však odmerane. „Ale no tak!“ zvolala rozčarovane a vystrčila ku mne ruku. „Ja som Sheyn!“ „To viem.“
„Ale veď...nebuď taký!“
„Ach Bože...“ vyvrátil som hlavu k rannému nebu a chvíľu som premýšľal. „Som Lovec.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár