Keď ma trhlina vypľula, tvrdo som dopadol na betón. Okamžite sa ma ujali mocné ruky a zodvihli ma. Potom mi niekto vpálil silnú facku. „Nathaniel, chlapče, aký som rád, že ste späť!“ privítal ma hrubý, ale vcelku milý hlas správcu Boba. Pootvoril som rozospaté oči – časopriestorový prechod ma vždy dokonale unavil. Zbadal som mäsitú tvár, hladkú lebku bez jediného vlasu, nos, ktorý vyzeral, akoby doňho udreli kladivom, a malé prasacie očká, z ktorých vyžaroval pokoj. Ak by mi pred tridsiatimi rokmi niekto povedal meno Bob, rozhodne by som si predstavil Boba Larkinsona, aj keď som ho ešte nepoznal. Bob bol správca presunov – dával pozor, aby všetky prechody prebehli bez ujmy na zdraví. „Rád ťa vidím, Bob.“ usmial som sa. Bob ma pustil a ja som sa trocha zapotácal. Uškrnul som sa na Bucka, ktorý stál vedľa mňa. „No čo, chlapci, aký je dnešný úlovok?“ spytoval sa nedočkavo Bob. Vypol som hruď a hrdo som pred ním otvoril batoh. Bob natešene zhíkol a vybral jednu guľu. Opatrne ju držal v ruke, akoby šlo o novorodenca, potom ju utrel do vlastného trička. „Toto je kvalita.“ vzdychol nakoniec. „Keby boli všetci zberači takíto.“ „Prestaň s tým, Bob.“ zasmial sa Buck a vzal od neho orgán. Hodil ho späť do vaku a zazipsoval uzáver.
„No, my už pôjdeme. Predpokladám, že Nikki už nás čaká.“
„To hej.“ prikývol Bob. „Tak sa majte!“ zamával nám, keď sme z veľkej miestnosti vychádzali po požiarnom schodisku. Dostali sme sa až na vrch paneláku. Do tváre mi svietili posledné slnečné lúče – čas bol medzi dvoma realitami mierne posunutý. Pozrel som na mesto, ktoré sa pod nami rozprestieralo – boli sme nad štvrťou s rodinnými domami. Veľké záhrady boli naplnené stromami a kríkmi, na niektorých ešte pobehovali deti. Prešiel som si rukou po temene a otočil som sa k Buckovi, ktorý už zliezal po druhom rebríku. Ponáhľal som sa za ním, zliezli sme do tmavej uličky medzi dvoma stavbami. „Vieš, rozmýšľal som, že keď toto predám,“ ukázal som na svoj batoh. „asi si dám na nejakú dobu prázdniny.“ Buck prekvapene nadvihol obočie. „Chceš ísť do dôchodku?“ „To som nepovedal.“ zasmial som sa. „Len si dám pauzu. Možno na týždeň. Alebo mesiac.“ „Ako chceš.“ pokrčil plecami a podišiel k nenápadným dverám, ukrytým za kontajnerom. Trikrát na ne rýchlo zabúchal a odstúpil. Asi po minúte čakania sa dvere otvorili a von vyšiel dvojmetrový svalnatý černoch so slnečnými okuliarmi a sakom.
„Heslo.“ zahlásil bezvýrazne.
„Vážne?“ prekvapilo ma to. Otvoril som batoh a strčil mu ho pod nos. „Heslo.“ zopakoval chlap.
„Poser sa, na toto nemám čas.“ zavrčal som a pokúsil som sa ho obísť, no on ma pevne chytil za ramená a buchol ma o stenu. Zamotala sa mi hlava, tak som radšej od obra ustúpil. Vtedy sa slova ujal Buck. „Camazotz.“ vyslovil meno mayského boha netopierov a černoch bez slova ustúpil. Pokojne sme okolo neho prešli a on za nami zabuchol dvere. „Ako to robíš?! Vždy to heslo vieš!“ zasyčal som na Bucka, keď sme prechádzali zákulisím starého divadla. „Mám svoje cesty.“ mykol plecom. Dostali sme sa na pódium. Teda, pódium... Divadlo nebolo divadlo, ale čierny trh. Sedadlá boli dávno preč, celá sála bola prázdna. Nad hlavami nám svietil jeden veľký luster. Vtedy som si všimol, že v rohu pódia stojí nejaká postava. Urobila pár krokov vpred a vyšla z tieňa. Potetovaný Mexičan v zelenom tielku, s veľkou reťazou okolo krku. Nikki Hernandez.
„Nikki, kamarát, ako rád ťa vidím!“ zvolal som familiárne, no hneď som stíchol, pretože z tieňov sa vynorili ďalší traja chlapi. Všetci mali v rukách zbrane. „Meškáte.“ zavrčal nahnevane Nikki.
„Ale máme to.“ namietol Buck.
„Hoď to sem.“ ukázal na môj batoh Hernandez. Poslušne som ho po zemi šuchol k jeho nohám, oči som mal stále na hlavniach zbraní. Nikki otvoril batoh a chvíľu sa doňho díval. Potom niečo úsečne povedal svojim poskokom. Tí schovali zbrane a odišli.
„Výborne!“ usmial sa Nikki a zo zadného vrecka nohavíc vytiahol dva zväzky bankoviek. Hodil ich cez pódium a my s Buckom sme ich chytili.
„Sedem tisíc dolárov. Podľa dohody.“ popísal nám našu odmenu Hernandez. „A, Hood, počul som, že chceš voľno.“
Prekvapene som prikývol. „Áno, pane.“ Ako do dopekla vedel?! To už nemám vôbec súkromie? „Máš dva týždne.“ odsekol Nikki. „Potom sa hlás. A teraz vypadnite.“ Poslušne sme znova vyšli zadným vchodom. Hodil som posledný nahnevaný pohľad na strážnika, potom sa dvere znova zabuchli. Heslo sa zmenilo. „Ideš domov?“ pozrel na mňa Buck. „Hm.“ prikývol som. „Ty nebodaj nie?“
„Ešte skočím na kávu.“
„Buck, je večer.“
„No a?“
Pokrútil som hlavou a zasmial som sa. „No nič...tak zatiaľ.“ buchli sme o seba päsťami a každý sme šli vlastnou cestou.
Býval som na Jackson Street, v malom domčeku vedľa krčmy. Dlho som si neuvedomoval, prečo ho majiteľ predal tak lacno, až kým sa nekonala prvá slávnosť. U susedov tiekol alkohol potokmi a ja som sa často vôbec nevyspal. Ale inak to bol domov.
Otvoril som dvere a potme som nahmatal spínač. Šťukol som ním a v predsieni sa rozsvietilo. Vyzliekol som si sveter a vyzul sa, šiel som sa pozrieť do chladničky.
„No to snáď nie.“ vydýchol som otrávene, keď som zbadal v celej chladničke jedinú vec – mrazené hamburgery. „Pecka.“ zamrmlal som a strčil som ich do mikrovlny. Nastavil som ju na desať minút a šiel som sa vyvaliť na gauč. Vzal som do ruky ovládač od televízie a začal som bezmyšlienkovite prepínať medzi kanálmi. V hlave mi vírili nápady – čo robiť, keď mám dva týždne voľno? Pôjdem na dovolenku? Mám prachov, koľko len chcem, môžem ísť do Vegas. Alebo sa presťahujem?
Toľko možností. Niežeby som si nevedel vybrať. Najviac sa mi páčila predstava dvoch týždňov v Karibiku. Financie som mal, čas tiež. Aj by som ďalej rozvíjal tento nápad, no zapískala mikrovlnka. Dotackal som sa do kuchyne a vytiahol som hamburger. Potom som si všimol, že na stole bola aj fľaša s pivom. „Nebude to také zlé.“ usmial som sa sám pre seba a vzal som ju do obývačky. Znova som prepínal kanály, až som narazil na nejaké animované seriály. Uškrnul som sa a nechal som bežať Spongeboba.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár