Nakoniec sme nedopadli až tak zle, ako som očakával. Lia na mňa síce bola stále nahnevaná, no na základe Abigail pochopila, že robím niečo dôležité, takže ma nezavrela do katakomby, ako mala v pláne, ale všetkým trom nám venovala jeden byt na okraji mesta. Teda, byt...hore sa muselo šplhať po lanovom rebríku, pretože až po tretie poschodie bolo schodisko zvalené, a celá predná časť domu bola zbúraná, takže sme bývali skôr v takom výklenku bez skla, než v byte. No aj tak som bol za to nesmierne vďační – mäkká posteľ, raz denne dodávka vody, normálne jedlo. Nechali sme Abigail s Royom odpočívať a Lia mi šla ukázať mesto. „Momentálne máme len dva bloky, viac nám nie je treba.“ vysvetľovala, keď ma viedla po hradbách a ukazovala guľometné hniezda. „Trajektu vládol Ben, no cestou sem zomrel, takže teraz velím ja. Máme dohromady osem rodín a dve jednotky.“ Toto bola zvláštnosť hromadného bývania v Abbaku. Osadenstvo sa nepočítalo na osobu, ale na rodiny a jednotky – rodiny boli dvaja dospelí rôzneho pohlavia a dve deti, zatiaľ čo jednotky tvorilo sedem ľudí rozličných pohlaví, ktoré deti na starosti nemali, čiže boli schopní brániť sídlo klanu. „Vrchy hradieb sme po obvode tých dvoch blokov zahatali, ulice takisto, niekedy sme museli zhodiť celé domy. Mesto bolo pri epidémií plne osídlené a tí ľudia tu boli zatvorení – nie som si istá, ale myslím, že turistické centrum pretvorili na akési väzenie, kde ľudí zavreli a nechali nakaziť sa a zomrieť. To znamená...“
„...že zvyšok mesta je plný chixulov.“ dokončil som a pozrel som na vyhliadkovú vežu, ktorá sa hrdo týčila v strede mesta. Bola záchytný bod, bolo jedno, z akého bodu v meste ste sa pozreli, vždy ste ju mali v zornom poli. „Hej.“ prikývla Lia. „Cez deň sú zalezení, no keď zapadne Slnko a mierne sa ochladí, akoby ich to pohnalo. Sú asi dve ulice, odkiaľ prichádzajú skoro každú noc, ostatné sú viac-menej pokojné. Na hradbách s nimi problém nie je, buď spadnú sami, alebo ich zhodíme. Tu dole...“ ukázala na schody vysekané v skale, kadiaľ sme zišli späť do ulíc mesta. Bolo to zvláštne – uličky mali na šírku maximálne dva metre a po všetkých stranách sa ťahali k nebu vysoké budovy, cítili ste sa ako trpaslík. Lia na mňa úkosom pozrela. „Išli ste až od trajektu?“
„Keby len odtiaľ...“ vzdychol som a nasledoval ju do jednej z budov, kde boli schody v poriadku. „Ale to je nadlho..“ „Nezdržíte sa?“
„Nie dlho.“ pokrútil som hlavou. „Ideme k Trhline.“ „Neexistuje.“ odsekla odrazu ostro Lia.
„A to vieš ako?“ pozrel som na ňu nedôverčivo. Lia zastala a otočila sa ku mne. V očiach mala smutný výraz, hovorila potichu. „V trajekte sme mali pätnásť rodín a osem jednotiek. Teraz je to osem a dve. Všetkých týchto ľudí sme stratili cestou sem. Chceli sme sa dostať späť na Zem, nemali sme tu veľké šance, takže sme poslali dve jednotky na juh, aby Trhlinu hľadali. Nevrátili sa, neexistuje.“ „Ale ak sa nevrátili, nemôžeš vedieť...“
„Bola som s nimi!“ prerušili ma ostro Lia. „Bola som. Jednu celú jednotku sme stratili cestou tam. Je to na ostrove, Nate! Ostrov! Vieš čo je v tých vodách?! Nemáš potuchy...“
„Pozri, poznám niekoho, kto stopercentne vie, že...“ začal som, no potom som sa zarazil. Ak Lii poviem, že nám pomohol Nomád, pravdepodobne ma vysmeje. Nie, teraz ešte nebol správny čas. „Nič, kašli na to.“ mávol som rukou a pokračoval som v chôdzi. Vyšli sme až na strechu jednej z vyšších budov. Škridle a drevené trámy boli odstránené, celá strecha bola oplotená. Vnútri oplotenia boli provizórne záhony, ohraničené drevenými doskami. Hlina v nich bola tmavá a vlhká, pravdepodobne ju neustále zavlažovalo. Leto sa blížilo ku koncu, takže zo zeme už trčalo množstvo výhonkov zeleniny. keď som sa poobzeral, všimol som si, že takáto záhrada je na viacerých strechách. Na každej boli minimálne dvaja ľudia, ktorí okolo záhonov chodili a polievali ich, prehrabávali pôdu a sadili nové rastliny.
„Pestujete tu nonstop?“ spýtal som sa Lii, keď som videl, ako sadia novú dávku mrkvy. Tá predsa rástla len v lete. „Hej, teplota tu nikdy neklesne pod dvadsať stupňov.“ prikývla Lia a obzrela si záhrada. Bolo vidieť, že je pyšná na to, čo dokázala. Tiež som bol. „Tak fajn.“ tlesla odrazu rukami. „Ja tu mám ešte robotu, ale ak chceš, pri tej veľkej bráne, kadiaľ sme prechádzali, je niečo ako krčma. My to tak voláme, ale častejšie sa tam robia skôr zasadania rady. Keď chceš, choď sa tam pozrieť. Možno nájdeš niekoho, kto ti pomôže.“ s týmito slovami sa mi otočila chrbtom a začala niečo vybavovať so staršou pani, ktorá sa starala o záhradu, pri ktorej sme zrovna boli. Na hlave mala slamený klobúk a na tvári jej pohrával príjemný úsmev. Na chvíľu som si pomyslel, že som sa možno mýlil. Možno v Abbaku je miesto, kde budeme v bezpečí. Aspoň na chvíľu.
Chvíľu mi trvalo, než som krčmu – budem to volať krčma – našiel. Bola na prízemí jednej z budov, ktoré mali...len prízemie. Zvyšok budovy bol zvalený do budovy vedľa, ktorá už nespadla, ale utŕžila rozsiahlu škodu. Krčma nemala okná, jediný výhľad von bol cez rozbité sklo na dverách. Keď som stlačil kľučku a vošiel dnu, ovalil ma zápach cigariet a potu. To, čo Lia nazvala krčmou, bolo skôr oddychové centrum pre jednotky – osadenstvo miestnosti sa skladalo výlučne z chlapov nad meter deväťdesiat v maskovacích, čiernych a hnedých tričkách, nakrátko ostrihaných a s minimálne jedným nožom za opaskom. Medzi týmito obrami sa krčili dve ženy, jedna za barovým pultom, ktorý už dávno na obsluhu neslúžil, druhá sedela sama pri stole v rohu miestnosti. pri ostatných stoloch sedeli väčšinou traja, štyria ľudia. Letmo som zrátal ľudí – boli to obe jednotky a ešte zopár ďalších ľudí. Nikto akoby si ma nevšimol. Prešiel som krčmou až k stolu v strede miestnosti, pri ktorom sedeli dvaja muži. V jednom som spoznal Dinga.
„Jasné, sadaj...“ mávol rukou, keď zbadal, ako nemo stojím pri stole. „Počkaj, nie si ty...páni!“ zhíkol odrazu a otočil sa k susedovi, ktorý potichu fajčil cigaru. „To je ten, čo som ti o ňom hovoril. Nó, presne ten!“ otočil sa späť ku mne a srdečne mi podal ruku. „Ja som Dingo, toto tu je Keith.“ zazubil sa a ďobol prstom do mohutného chlapiska vedľa neho. Ten len kývol hlavou. „Dosť sme o tebe počuli, ak si to teda ty. Teda, ja som počul...ako sa voláš?“ „Nathan.“ opatrne som chytil mocnú ruku a potriasol som ňou. „Hood.“ „Teší ma.“ prikyvoval Dingo. „My tuto s Keithom sme z ochrannej jednotky.“ „Ochrannej?“ nadvihol som obočie. Poznal som delenie obyvateľstva, ale delenie jednotiek a rodín mi na akadémií nejako ušlo. „Hej, my dávame pozor na mesto. Sme tí za guľometmi, alebo v uličkách. Druhá je útočná jednotka, tí chodia do okolitých miest pre zásoby.“ „Hm.“ prikývol som neurčito. Myšlienkami som bol úplne inde, preberal som toto mesto. Ako bolo vôbec možné, že niekto osídlil mesto, pestoval rastliny, bol schopný ubrániť sa a ešte mal dostatok ľudí na to, aby prehľadával okolité miesta. Lii patrilo moje uznanie, to som musel nechať. Dokázala toho veľa. „Počuj, ak sa so mnou nebavíš, pretože som ti mieril na hlavu, tak...“ začal Dingo opatrne. „Nie, nie, to je v poriadku.“ zasmial som sa. „Ja by som asi aj vystrelil.“ dodal som a zachechtal som sa, načo sa Dingo pokúsil trocha nervózne zasmiať. „Každopádne, chceš niečo?“ spýtal sa po chvíli srdečne. „Máme...no, cigarety a na pitie máme pivo a...pivo. Veľa toho nie je, a zásoby dochádzajú, čistú vodu šetríme na pitie cez horšie časy a pre deti.“ „Pivo by som zvládol.“ prikývol som vďačne, načo sa Dingo dvihol od stola. Sledoval som ho pohľadom, až kým nezmizol vo dverách za barovým pultom. Len čo odišiel, od susedného stolu sa zodvihli traja ľudia a pomaly podišli k tomu nášmu. Dvaja na boku si prekrížili ruky na hrudi a ten v strede si ma pozorne premeriaval.
„Nejako ti pomôžem?“ zodvihol som k nemu zrak. Jeho hnedé oči po mne ešte chvíľu behali, potom sa zastavili na tých mojich. „Ty si ten nový, čo?“ bola to skôr poznámka ako otázka, no aj tak som pomaly prikývol. „Našli ťa na pláži. Hlúpe miesto na nocovanie.“ „Ja viem.“ prikývol som s úsmevom. „Ale stále je to bezpečnejšie než les.“ Muž bol chvíľu ticho, potom vzal jednu stoličku, otočil ju a sadol si na ňu.
„Ty si...Nathan, je to tak?“ „Presne tak.“ znova som prikývol, začal som sa cítiť nesvoj. O čo sa snažil? „Ja som Jarred.“ poznamenal akoby mimochodom, žiadne trasenie ruky ako Dingo. „A toto tu mi patrí. Vlastne celé mesto.“ mávol okolo seba rukou. „Ja len tak, aby si vedel, pod kým tu si.“ „Nevelí tu náhodou Lia?“ spýtal som sa bez obalu. Celá krčma zrazu stíchla, dokonca aj urečnená žena pri pulte na mňa vypleštila oči. V tej chvíli sa vrátil Dingo, v každej ruke držal džbán naplnený pivom. Spokojne prešiel cez celú miestnosť až k nášmu stolu, kde položil poháre na stôl. „Tu je to...“ začal, no potom si všimol dvoch mužov stojacich nado mnou a Jarreda, ktorý sa na mňa zaryto mračil. „...pivo.“ „Nie, Lia tu nevelí.“ pokrútil hlavou Jarred, hovoril pomaly, akoby som bol retardovaný. „Ona to tu len spravuje, hovorí, čo má kto robiť.“ „To je zmyslom velenia.“ žmurkol som naňho a zaškeril som sa. Bolo vidno, že mu dáva zabrať, aby sa ovládal. „Hovoriť nie je konať.“ povedal potichu, no už sa nedíval na mňa. Díval sa do zeme a zatínal päste. „Keby Lia nemala svoje jednotky, sama by to nedotiahla ani...na posranú...pumpu...za mestom!“ zvyšoval hlas, až na mňa nakoniec z dvadsiatich centimetrov reval. „Myslí si, že jej to tu patrí! Lebo vie, čo sa má robiť! Keby mala držať v ruke zbraň, utečie a skryje sa do rohu!“ Sarkasticky som sa zasmial. „Kamarát, Lia vedela narábať so zbraňou ešte keď si ty čítal z učebnice v škole.“ zatiahol som posmešne. Bola to pravda. Keď sa iné deti učili a písali písomky, my s Liou sme bojovali o prežitie v Abbaku. „Čo si to povedal?!“ pozrel na mňa úkosom Jarred. „Čo si to povedal, ty jednooký kripel?!“ Chcel som mu oponovať, mal som chuť mu jednu vraziť, no vtedy sa medzi nás zamiešal Dingo. „To by stačilo, chlapci, pokoj.“ povedal nahlas. „Jarred, Nathan je tu nový, ešte tu tomu nerozumie, nemohol za to. Hlboko sa ti ospravedlňuje. Nate, poď, vypijeme si to vonku.“ podal mi pivo a bez slova vyšiel z krčmy, takže mi nedal čas na reakciu. Keith zostal sedieť pri stole, sústredil sa na svoju cigaru.
Keď som vyšiel von, Dingo sa na mňa otočil, v očiach mal zvláštny výraz. Smial sa. „Vieš...máš vôbec predstavu, čo si práve urobil? Ako si sa k nemu správal?!“
„Nenechám sa od nikoho...“ protestoval som, no Dingo zodvihol ruku. „Toto nie je o tom. Máš predstavu, kto to bol?!“ keď som pokrčil plecami, Dingo si odfrkol. „Jasné že nie. To bol milý pán Jarred Starr, manžel tvojej starej kamarátky.“
„Počkaj, čože?!“ vyvalil som naňho oči. „Lia má manžela?“ „Čo si čakal, má po štyridsiatke.“ pokrčil plecami Dingo. „Vieš, nie každý môže celý život iba bojovať proti mutantom, niekto by sa aj rád usadil.“ Ja som to chápal, ale Lia? Nikdy nebola taký typ. „Ale späť k Jarredovi.“ vrátil sa k prvej téme Dingo. „On to tu naozaj istým spôsobom vlastní, je prvý veliteľ oboch jednotiek. Ak bude chcieť, vyhostí ťa z mesta, Lia nemusí o ničom vedieť.“ vzdychol a upil si z piva. „Dávaj si naňho pozor.“
„No jasné, jasné.“ mávol som rukou a tiež som sa napil. „Vieš čo, pôjdem do bytu.“
„Idem s tebou, bývam dva domy od vás.“ ponúkol sa Dingo, ja som to prijal. Potreboval som sa rozprávať.
„Ale ak je to teda Liin manžel,“ začal som za chôdze. „prečo mu teda vadí, že tu velí Lia? Nemali by veliť spoločne, alebo tak?“ „Oni aj velia.“ prikývol Dingo. „Lenže Jarred velí jednotkám, Lia všetkým ostatným. Tých je podstatne viac, a to mu nejako lezie na nervy.“ Pokrčil som plecami. Celkom som mu rozumel. „Veľmi ste si nepadli do oka.“ pokračoval Dingo. „Buď opatrný, inak skončíš v katakombách.“ „Katakombách?“ pozrel som naňho a trocha som sa vydesil. Naposledy som bol pod zemou na Ceelovom ostrove, kde sa ma pokúsili rozštvrtiť. „Presne tak, v katakombách. Na týždeň tam dávame tých, ktorí neposlúchajú, poprípade tam nechávame zdochnúť zajatcov. Potom ich zjeme.“ Vydesene som naňho pozrel, no on sa len zasmial. „Žartujem, ľudské mäso nejeme. Ale skapať tam skapú...“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár