Bol podvečer, na ulici nebolo veľa ľudí – buď boli zalezení v krčme, alebo v domoch. Stavil by som sa, že v krčme autá ani nezaregistrovali, pretože hudba príliš nahlas. Poznávacie značky autá nemali, okná boli tmavé a aj blbec by pochopil, že boli opancierované. Pomaly som k jednému prešiel a schoval som sa zaň. Snažil som sa zatieniť si výhľad rukami a nazrieť dnu cez okná, no boli čierne ako uhlie. Keby som nemal vyrazené dvere, vôbec by som sa autami nezapodieval – do krčmy často prichádzali veľké skupiny a keďže na ulici neboli parkovacie miesta, parkovali u mňa. Mne to nevadilo, auto som nemal. No dnes to tu nehralo.
Vystrčil som spoza kapoty auta hlavu, keď vtom sa v okne mojej obývačky, ktoré smerovalo do ulice, pohla postava. A za ňou ďalšia. A ďalšia. Počkal som, kým prejdú, potom som prikrčene prešiel k vyvalenej bránke a skryl som sa za múr. Vykukol som spoza neho a nazrel do záhrady – pri šope stál muž v čiernom obleku, bol ku mne otočený chrbtom. Keby som sa k nemu dostal, mohol som ho bez problémov odstrániť, ale riskoval som odhalenie cez kuchynské okná.
Chlap otvoril dvere do šopy a vošiel dnu. Bola to moja šanca. krčil som sa pod kuchynskými oknami, nazrel som hore, či tam nikto nebol, a keď som sa uistil, že vzduch je čistý, potichu som prebehol ku dverám od šopy. Skryl som sa za ne a načúval som krokom muža vnútri. Podľa všetkého prešľapoval na mieste, asi sa otáčal a obzeral si to tam. Vystrčil som nos spoza dverí – pri dome nik nebol. Mužove kroky nasvedčovali tomu, že ide zo šopy von. Počkal som si, a keď som zazrel pod dverami jeho tieň, čo najsilnejšie som ich zatresol. Drevený masív udrel muža do čela a ten bezvládne padol na chrbát. Rýchlo som obišiel dvere a chytil ho pod pazuchy. Bol dosť ťažký, mal holú hlavu a na očiach slnečné okuliare. Sako mal dokonale hladké, žiadna evidencia, ani ceduľka totožnosti. Odtiahol som ho do šopy, keď vtom sa od domu ozval hlas. „Hej, Jimbo, si v pohode?“ zvolal niekto, počul som kroky. „Že ty si tam niečo rozbil?!“
Odtiahol som teda ´Jimba´ ku skrini, tam som ho položil. Potom som sa ukryl za starý pracovný stôl, ktorý som sem vyhodil, keď už som ho nepotreboval. Po chvíli sa do miestnosti dostavil druhý muž, na hlave mal bujnú čiernu šticu. Ako prvé zachytil ochabnuté telo pri polici. Vtedy som nastúpil ja – zozadu som mu ovinul ruku okolo krku a zakryl mu ústa, aby nemohol kričať. Stisol som mu krk, cítil som, ako mi dupe na chodidlá, snažil sa ma oslabiť. Držal som ho pevne, ako keď sa zacvaknú kliešte. Po chvíli aj jemu telo ochablo a zosunulo sa na zem. Pozrel som na dve telá – jedno mŕtve, druhé omráčené. Bolo to dlho, čo som naposledy zabil človeka v súboji na telo. Väčšinou som súperil len s chixulmi, ak s ľuďmi, tak v prestrelkách. Bol to zvláštny pocit, no vedel som že sa tým nesmiem zaoberať. Hodil som si tabletku heratínu a začal som ich prehľadávať.
Každý z nich mal jednu pištoľ s plným zásobníkom, žiadne náhradné nemali. Vzal som si teda jednu a druhý zásobník som si hodil do vrecka. Muž zvaný Jimbo mal pri sebe aj žuvačky, tiež som si ich vzal – okrádať mŕtvych sa nemá, ale on bol len v bezvedomí. Vyliezol som zo šopy a zamkol som ju. Preplazil som sa späť ku dverám, keď som znútra začul hlasy.
„Mal tu byť. Šéf to hovoril.“ povedal jeden hrubší hlas. „Nekrič na mňa, ja za to nemôžem.“ povedal druhý podráždene. „Ale čo teraz?“
„Jednoducho mu zavoláme a povieme, že tu nie je.“ „No...dobre.“ prisvedčil prvý hlas a obaja muži vyšli z domu. Ľahol som si za kvetináč – stupídne maskovanie, no chlapi boli otočení chrbtom, vychádzali von. Jeden bol vysoký, s nakrátko ostrihanými vlasmi. Podľa prízvuku by som tipoval Rusa. Druhý bol maličký, pravdepodobne z Texasu. Nechali otvorené dvere – vošiel som do domu. Spomenul som si, že z auta som videl vnútri troch. To znamenalo, že tu minimálne jeden stále bol. To by bolo dohromady päť ľudí, to mi prišlo na dve autá primálo. Prešiel som do kuchyne, pri každom rohu som najprv zastal, až potom šiel. Zo zásuvky som vytiahol nôž na vykosťovanie králikov – hlúposť z teleshoppingu, ktorá bola v kuchyni úplne nepoužiteľná, no ako zbraň by mohla postačiť. Zastrčil som si nôž za opasok a prikrčene som pokračoval smerom do obývačky. Vošiel som do izby, zastal som v strede. Nikde nikto. Ale veď celý dom bol...ibaže by...doriti.
Zozadu sa ma chopili mocné ruky, pevne ma stisli a zodvihli do vzduchu. „Pozrime že, tu ho máme.“ začul som hlas toho chlapíka z Texasu. „Čurák, ktorý nechce spolupracovať.“ „Odnesiem ho do auta?“ spýtal sa Rus, ktorý ma držal. Medzitým zo spálne a kúpeľne vyšli ďalší traja muži v oblekoch. Obkľúčili ma a posmešne si ma premeriavali.
„Hej, hoď ho do kufra.“ pritakal Texasan. „Hej...ty, krpec.“ zachrčal som jeho smerom. Pobavene Rusa obišiel a zastal predo mnou. „Čo by si rád? Necítiš sa nepohodlne?“
„Ani nie, tá bukvica má celkom mäkké ruky.“ zaškeril som sa, načo zovretie zosilnelo natoľko, že som nemohol dýchať. Spravil som teda poslednú vec, ktorá mi napadla. Napľul som tomu malému do tváre. Zhnusene na mňa vykríkol a sklonil hlavu k vrecku, aby vybral vreckovku. Vtedy som mu kopol do brucha a následne to čela. Padol ako hnilá hruška, Zovretie prekvapene povolilo, ja som siahol po noži a vrazil som ho Rusovi do stehna. Zreval a pustil ma, ja som mu chytil ruku, skrútil som ju a posunul som obra predo mňa. Zarylo sa doňho pár guliek, ako sa ma ostatní snažili zabiť. Vytiahol som pištoľ a spoza mŕtveho tela som dvoch zastrelil. Potom som s vypätím všetkých síl posunul Rusa smerom k poslednému chlapovi, takže mu zavadil o nohu a on stratil rovnováhu. Silno som mu vrazil päsťou do tváre, chystal som sa zasadiť posledný úder na bradu, keď som za sebou začul šramot. Otočil som sa a posledné, čo som videl, bol podstavec mojej vázy, ktorý mi mieril k spánku.
Prebralo ma ostré svetlo, ktoré sa mi predralo cez zavreté viečka až k šošovkám. Malátne som pootvoril oči – pred sebou som mal reflektor, ktorý znemožňoval vidieť čokoľvek iné v okolí. Cítil som, že ruky mám nad hlavou. Skúsil som nimi pohnúť, no nešlo to. Boli priviazané a zavesené o strop. Nohy som mal spútané tiež. Znova som zavrel oči, chcel som si ešte oddýchnuť. Niekto mi vrazil silnú facku. „Preber sa, idiot!“ Otvoril som oči a snažil som sa privyknúť si na ostré svetlo. Po minúte márnych pokusov som to vzdal, a presne vtedy niekto reflektor odtiahol. Dostal som výhľad na priestor okolo mňa.
Bol som v operačnej sále. Rolety na oknách boli zatiahnuté, celá sála bola úplne prázdna. Predo mnou stáli štyria ľudia – ten malý z Texasu, chlapík, ktorého som vo svojom dome nezabil, nejaký chlap vo vojenskej uniforme, a Crane. Michael Crane. Majiteľ tejto nemocnice, ako som si domyslel. „Á, pán Hood, konečne ste sa prebrali.“ zahlásil milo. „Crane.“ prikývol som na pozdrav.
„Dlho som vás nevidel! Kedy to bolo – pred desiatimi rokmi, pätnástimi?“ „Osemnásť.“ zamrmlal som mrzuto.
Michael zahvízdal. „Taká doba, a vy ste sa vôbec nezmenili. Stále ste ten istý tvrdohlavý idiot, ktorý vždy skončí zbitý. A teraz ste aj starý.“ „Zato vám tie plastiky pomáhajú.“ zazubil som sa a po brade mi stiekla kvapka krvi, ktorá mi dopadla na topánku. Crane bol známy tým, že sa často vo svojich zariadeniach omladzuje. Mal skoro šesťdesiat, no vyzeral tak na tridsať. „Sarkastický – ako vždy.“ pousmial sa pokojne. „Vždy sa rád porozprávam so starými známymi.“ „Myslím, že je vám jasné, prečo ste tu.“ pozrel na mňa cez okuliare. „Zberači nie sú cestovná kancelária, Crane.“ zavrčal som. „Odmietam.“ „Ja viem.“ prikývol. „Preto sme vás sem doviedli.“ „Myslíš, že ma takto presvedčíte?“
„Za prvé:“ odpovedal podráždene Crane. „Starším sa má vykať, ty nevychovaný kretén.“ BUM! Od vojaka som dostal päsťou do brucha. „A za druhé: áno, mám pocit, že by sme ťa presvedčiť mohli.“ „Aha.“ prikývol som, keď ma prestalo bolieť brucho. „Dobre. Tak dobre počúvajte.“
Michael ku mne podišiel.
„Naserte si a bežte si spraviť operáciu nosu – tuším sa vám odlepuje.“ Ďalší úder, tento krát ma chlap chytil za ramená a vrazil mi do slabiny koleno. Skrútil som sa, ako to len so zviazanými rukami a nohami šlo, a prudko som sa nadýchol.
„Máme na vás celú noc, Hood.“ zahlásil pokojne Crane a otočil sa k vojakovi. „Reigh, nechajte trocha zábavy aj ostatným. Pýtam sa ešte raz, Hood – súhlasíte s ponukou?“
Bol som ticho, len som zaryto pokrútil hlavou. Crane si vzdychol ako otec, ktorý do niečoho tlačí svoje dieťa, a kývol na toho malého. Ten ma obišiel – začul som šramot a vŕzganie koliesok. Pritlačil pred ostatných operačný vozík, na ktorom boli pár nožov, nožnice, kliešte, a dokonca vŕtačka na zuby. Asi som aj trocha zbledol, pretože svet okolo zrazu nabral zvláštne rozmery – všetko sa začalo vlniť, v temene mi začala pulzovať bolesť. Cítil som, ako po mne steká pot. Nebolo to tými nástrojmi. Mal som záchvat.
„Ale čo, náš hrdina sa zľakol týchto hračiek?“ zazubil sa malý. „Nie, len potrebuje dávku.“ pousmial sa spokojne Crane. „Myslím, že to s ním takto pôjde jednoduchšie. Ani ho nebudeme musieť mučiť.“ Všetci traja smutne vzdychli načo som sa ja zachechtal, no hneď potom rozkašľal.
„Ja hlasujem za mučenie.“ nesúhlasil Texas. „Ten hajzeľ zabil štyroch našich chlapov a Jimbo sa ešte stále spamätáva!“ „Drž hubu, Roy!“ okríkol ho Crane. „Nikoho mučiť nebudeme. Neklesneme predsa na úroveň tuto vraha.“ pozrel na mňa. „Ďakujem.“ kývol som mu hlavou. „Pozrite, len mi....len mi dajte tie posrané tabletky, na niečo prídeme.“ „Ja mám lepší nápad.“ luskol prstami Crane. „Ty najprv odsúhlasíš ten...nazvime to výlet. A ja si potom dám dávku, hm?“ „Skurvysyn.“ zachrčal som, stále ťažšie sa mi dýchalo. Už som ho dávno nevidel, pred očami som mal prevaľujúce sa mraky tmavej hmly a všetky hlasy akoby na mňa rozprávali cez plechovku. „Byť vami, držal by som jazyk za zubami, Hood.“ odsekol odmerane. „Nie ste v najlepšej pozícií, ani fyzickom rozpoložení.“ Pozrel som jeho smerom. „Tak fajn. Len už mi dajte...tie posrané....tabletky!“ Crane znova luskol prstami. Roy niečo zobral zo stola. Chvíľu sa nič nedialo, potom som v ramene pocítil pálivú bolesť. Zrak sa mi vyjasnil, obrazy nabrali správne rozmery. Pozrel som Royovým smerom – v ruke držal veľkú injekčnú striekačku, na spodku bolo pár kvapiek žltkastej tekutiny. „Tekutý heratín.“ povedal, akoby nič. „Vydrží ti to tak na tri, možno štyri dni.“ Vďačne som prikývol, potom som zalial Michaela ľadovým pohľadom. „Krátky výlet.“
„O nič iné nežiadam.“ pokrčil plecami a otočil sa. „Pôjdem sa pripraviť, nechám vás v starostlivosti tuto chlapcov – som si istý, že sa o vás dobre postarajú.“ zamával mi a vyšiel zo sály. „Dobre.“ zahlásil Roy. „Reigh, Mound, odviažte ho.“ Vojak a ten druhý muž ku mne pristúpili, Reigh vytiahol veľký vojenský nôž. Rozrezal povrazy, ktorými som mal spútané ruky, zatiaľ čo Mound sa sklonil, aby mi rozopol putá na nohách, pričom ma hlavou omylom drgol do stehna. „Ešte nie, miláčik, je ich tu priveľa.“ zachichotal som sa, načo som dostal poriadnu ranu päsťou do rozkroku. „Povedal som ešte nie!“ zazubil som sa, no tvár sa mi skrútila do bolestnej grimasy. Roy na Mounda zavrčal, no nechal ho tak.
Odviazali ma a Roy do mňa drgol. „Kráčaj.“ Zostal som stáť.
„Daj mi výhovorku.“ zavrčal Roy a do chrbta sa mi zarylo niečo, čo pripomínalo hlaveň pištole. Zamyslel som sa. „Ktorým smerom?“
„Rovno a doprava.“
„Nemôžem chodiť, musia sa mi prekrviť..“ „To ma nezaujíma.“ vrazil do mňa lakťom. „Choď.“
Nič sa mi prekrviť nemuselo, tak dlho som tam nevisel. Pomaly som teda vykročil dopredu. Vyšiel som z dverí do sály a ocitol som sa v spojení troch chodieb. Zahol som do tej vpravo, bola úplne prázdna. Pozrel som na hodiny, ktoré ticho tikali na stene – bolo pol druhej v noci. „Mimochodom...ako dlho pracujete pre Michaela?“ snažil som sa nadviazať konverzáciu.
„Sedem rokov.“ zamyslel sa Roy, tlačenie v chrbte trocha povolilo. „Páči sa ti tá práca?“
„Je dobre platená.“ pokrčil plecami. „Musím sa postarať o syna.“ „A čo žena?“ nadvihol som obočie. „Nezarába?“ „Nie.“ odvetil chladne. „Už nemôže.“
Zostal som ticho, len som kráčal. Biele nemocničné chodby pôsobili v noci dosť desivo – za oknami vonku bolo spiace mesto, ktoré o ničom nevedelo. Došiel som až ku schodisku, po ktorom sme zbehli dole. Pred nemocnicou na nás už čakalo jedno z čiernych áut. Mound si sadol za volant, Roy s Reighom ma chytili a tvrdo ma strčili do kufra.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár