Otočil som sa a spravil som pár krokov preč, keď som si uvedomil, že so mnou nikto nejde. Zarazene som na nich pozrel. „Ideme.“ zopakoval som prísnejšie. „Pozrite, Hood.“ začal Crane. „Nezaplatil som si za to, aby ste mi ukázali pár zničených domov – to môžem ísť aj do Srbska. Chcel som vidieť miestny život, flóru, ako to tu funguje.“ „Na tom sme sa nedohodli.“ zavrčal som podráždene. „Roy, vysvetlíte mu to?“
„Prepáč, ale je to môj šéf.“ pokrčil plecami. „Nemôžem mu odporovať.“ Crane sa mierne usmial sa vytiahol z vačku zväzok bankoviek. „Bude to neoficiálne.“
„To nejde.“ namietol som. „Mám vás na krku a bez pomoci nie som schopný sa o vás v nebezpečenstve postarať.“ „Doriti, Nate, nebuď taký strachopud!“ stratil nervy Crane. „Jednoducho to ber, alebo sa rozlúč s prácou.“ Prešiel som si rukou po tváre a nahlas som vzdychol. „Pár minút. Viac nie.“ Vzal som si bankovky a vsunul ich do vrecka nohavíc. Hlavný dôvod, prečo som nechcel ísť mimo zóny bolo, že som nemal zbrane. Keby som mal aspoň nôž, nič by som nepovedal, lenže s prázdnymi rukami by som mal problém aj s obyčajnou krysou. Pomaly som teda prekročil pomyselnú čiaru. V hlave sa mi ozývali hlasy, ktoré na mňa kričali, aby som sa otočil a jednoducho sa vzdal tej posranej práce. Lenže tie hlasy o mojej závislosti nevedeli. Nemal som na výber.
„Budeme veľmi potichu.“ zasyčal som, keď sme sa dostali von z panelákovej štvrte, rovno pred cintorín. Bránka bola zamknutá, no zámok bol tak zhrdzavený, že ho stačilo rozlomiť v rukách. Cintorín bolo tiež miesto, kde by sme mohli naraziť na krysy, žiadne náročnejšie druhy. Prešli sme okolo kamenárstva, krčili sme sa medzi náhrobkami, keď vtom sa spredu ozval nejaký zvuk. Šušťanie suchých listov, tipoval by som. Naznačil som ostatným, aby boli ticho a zostali pri zemi. Prešli sme okolo masívneho hrobu, v ktorom bola pochovaná celá rodina, a odhalil sa nám výhľad na cestičku. V jej strede bolo mŕtve telo človeka, na ktorom hodovali dve krysy. Tie po evolúcií vyzerali úplne inak, ako by ste čakali. Veľké asi ako batoľa, s tenkými rukami a nohami, holou hlavou, avšak množstvom ostrých zúbkov. Stáli na dvoch nohách a trhali z mŕtvoly kusy mäsa. „No fuj!“ zapišťala Abigail. Chyba. Fatálna chyba, pretože krysy boli veľmi citlivé na zvuk. Obe zodvihli hlavu a pozreli naším smerom. Keď sa naše oči prepojili, v čele som zacítil pichnutie. Od incidentu v Yankeewoode som blízke strety s krysami nezvládal práve najlepšie. Každopádne, oba tvory sa zodvihli a rozbehli sa k nám. Nemalo zmysel utekať, pretože čím rýchlejší by ste boli, tým rýchlejšie by sa približovali. Evolúcia posraná. Zodvihol som teda zo zeme kus náhrobného kameňa, a keď už krysa letela vzduchom k mojej hlave, z celej sily som ju udrel. Roztĺkol som jej lebku, mŕtve telíčko padlo na listy. Roy sa popasoval s druhou – vo vzduchu ju chytil pod krk a z vačku vytiahol zbraň.
„Počkaj, nie!“ skríkol som, no príliš neskoro. Roy vystrelil, krysí mozog sa rozletel po cestičke a zvuk výstrelu sa niesol po celej štvrti. Potom nastalo ticho. Pomerne dusné ticho.
„Ty...kretén.“ zavrčal som potichu. „Vieš, kto všetko to mohol počuť?!“ „Pár chixulov, no a čo?“ pokrčil plecami Roy.
„Čo je to chixul?“ spýtala sa okamžite Abigail, ale ja som ju ignoroval. „Roy, tu nejde o chixulov! Ja som mal namysli...“ stíchol som, pretože z druhej strany cintorína sa znova ozval zvuk. Tentoraz hlas. Nerozumel som mu, až kým nebol dostatočne hlasný. „Niečo sa chytilo na návnadu!“ počul som – hlas na niekoho kričal. „Idem sa na to pozrieť.“
„Sem, sem, rýchlo!“ sykol som a ukázal som na veľký náhrobok. Všetci sme zaň vliezli a kvokli si na chladnú zem. Tep sa mi zvýšil, nepochybne aj všetkým okolo. Asi o minútu neskôr som začul za náhrobkom kroky.
„Krysy...zase.“ vzdychol otrávene hlas. „Moment...čo to tu máme?“ Mohol som len tipovať, že si všimol dieru po guľke v hlave jednej z krýs. Podľa zvuku topánok sa otočil, potom nasledovali pomalé kroky. „Kdeže si? Ale no tak, poď von, inak si ťa budem musieť nájsť.“ Hlas mal chrapľavý, so silným kanadským prízvukom. Vykukol som spoza náhrobku – bol otočený chrbtom. Mal staré hnedé nohavice, sveter pieskovej farby a rifľovú vestu, na ktorej mal pripnutý veľký nôž. Na temene mal uzol šatky, ktorá mu pravdepodobne zakrývala nos a ústa. Čiernu vlnenú čapicu mal ledabolo hodenú na hlave, taká zima zase nebola. Bandita. Jednoznačne.
Vtom sa ozvalo tiché zasvišťanie. Bol som v Abbaku dosť dlho na to, aby som ten zvuk poznal. Hodil som sa na ostatných a zvalil som ich k zemi, do ramena sa mi zaryl hrot šípu. Zreval som od bolesti a vypadol som spoza náhrobku. Bandita sa prekvapene otočil, z druhej strany ku mne mieril druhý, s lukom v ruke.
„A mám ťa.“ usmial sa ten s nožom a postavil sa nado mňa. Potom zazrel za hrobom ostatných a natešene zamával na toho s lukom. „Bude dosť jedla pre všetkých!“ Banditi kanibali, lepšie to byť nemohlo. Chlapík s nožom stál nado mnou, ten s lukom sa blížil k hrobu. Všimol som si, že z ostatných častí cintorína vyliezajú ďalší. Boj bola jediná možnosť, aj keď dosť tupá. Kopol som teda toho nado mnou do rozkroku a vytrhol som mu z ruky nôž. Následne som mu ho až po rukoväť vrazil do brucha a nechal som ho tam. Odkotúľal som sa do strany, pričom sa mi však šíp v ramene zalomil a ja som bolestne klesol na brucho. Počul som, ako Abigail skríkla, keď ju bandita s lukom nasilu vytiahol spoza hrobu. Vôbec ma to nemuselo zaujímať, nemusel som sa o nich starať, mohol som utiecť, no niečo ma tu držalo. Postavil som sa a s ovisnutou ľavou rukou som sa rozbehol na banditu. Hodil som sa mu na chrbát a z puzdra na chrbte som mu vytiahol jeden šíp. „Skloň hlavu!“ skríkol som na Abigail, ktorá bola zase pod ním. Mierne ju posunula a ja som do medzery vsunul šíp, čím som banditu podrezal. Roy s Michaelom boli skrytí za hrobom, Roy dosť nepresne strieľal na príval banditov. „Toto nemá zmysel!“ okríkol som ho a pribehli sme s Abigail k nemu. „Musíme ísť.“
Pomohol som Michaelovi vstať a všetci štyria sme sa rozbehli cez cintorín. Keď Roy už tretí krát minul, stratil som nervy. „Daj to sem!“ vytrhol som mu zbraň z ruky a zastrelil som jedného pred nami. Stlačil som kohútik znova, no došla mi munícia. „Paráda.“ zahundral som a za behu som zbraň hodil po jednom, ktorý po nás hádzal kamene. Udrela ho do kľúčnej kosti a kým si ju šúchal, obehli sme ho. Už sme boli pri bráne z cintorína, keď vtom k nám priletela sieť na nohy – dve kamene spojené pevný povrazom, ktoré sa obeti omotajú okolo členkov. Táto sieť zachytila Michaela Cranea. Pod na tvár a bolestivo zaúpel. Banditi sa blížili, nemali sme veľa času. „Bežte ho zodvihnúť!“ kričala Abigail a ukazovala na otca. „Na to nie je čas!“ namietol som. Abigail sa pokúsila rozbehnúť sa k nemu, avšak Roy ju chytil okolo pása a stiahol naspäť. „Tu musím súhlasiť s Hoodom.“ povedal potichu. „Nie je na to čas. Tvoj tatko bude v poriadku.“ Neskutočne slabá výhovorka. Jej otca chytili kanibali a ten tupec jej hovorí, že bude v poriadku. „Ale on...“ začala Abigail, no ja som ju ostro zastavil. „Nie je čas!“ zopakoval som tvrdo a zdravou rukou som ju zodvihol zo zeme. S vypätím síl som si ju prehodil cez plece a rozbehol som sa ďalej. Za nami sme počuli Michaelov krik, ktorý potom odrazu ustal. Pochyboval som, že ho zabili – kanibali sa vyžívali v rôznych rituáloch, pri ktorých musela byť obeť živá. Vybehli sme z cintorína a zamierili ku vchodu do metra. Rozbehli sme sa dole schodmi, na ramene som cítil slzy, ktoré sa prúdom rinuli Abigail z očí. „Sú v metre!“ počul som za sebou výkriky. „Máš baterku?“ zafučal som smerom k Royovi. Ten len pokrútil hlavou, no Abigail sa začala hrabať vo vrecku pulóvra. Vytiahla malú kľúčenku, na konci ktorej bola slabučká LED baterka. „Vďaka.“ ťukol som ju po chrbte. Zasvietil som pod seba, aby som sa nepotkol. Keď sme sa dostali k pokladniam, našli sme jednu z otvorenými dverami. Vbehli sme dnu, Roy dvere zavrel a pritlačil k nim policu. Vypol som baterku a prikrčil som sa pod okienkom, cez ktoré sa podávali peniaze a lístky. „Teraz ticho.“ sykol som na Abigail. O chvíľu sa vonku ozval dupot nôh. „Nájdeme ich.“ vyhlásil niekto. Počul som, ako sa z puzdra vyťahujú šípy. „Počúvaj....počuješ to?“ ozval sa iný hlas. Banditi stíchli, ja som sa snažil byť čo najtichšie. A vtedy som to začul. Z hĺbky metra sa ozývalo ťukanie a klepkanie, ako keď krab cvaká klepetami. Potom tiché bublanie. „Poďme preč.“ povedal neisto ten istý bandita. „Srať na nich, nemali zbrane, aj tak tu dlho neprežijú.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár