Pád do prítomnosti II (Kapitola 8)

8. Búrka
Prešiel som až na tretie poschodie, pretože v ostatných bytoch nebolo nič, čo by dobre a dlho horelo. Byt, do ktorého som vošiel, bol zariadený stroho. Jedno okno, hrubé záclony, starý drevený nábytok – akoby majiteľ presne vedel, čo sa raz stane. Keď som prehľadával spálňu, majiteľa som našiel. Hneď ako som otvoril skriňu s oblečením – ktoré už dávno prežrali mole –, spadla na mňa ťažká kostra, ktorej z hlavy viseli uschnuté cáry mäsa. Zhnusene som ju zo seba zhodil a položil ju na posteľ.
„Ty už máš najlepšie roky za sebou, čo?“ pousmial som sa na kosti a vzdychol som. „Ja asi tiež...“ V kuchynskej linke som našiel igelitový vak – tým sračkám bude trvať ešte päťsto rokov, kým sa rozložia. Celkom sa mi hodil – nahádzal som doňho ceruzky, stoličky a nohy stola som nalámal no malé polienka. Vtedy som v špajze – alebo čo to bolo – zbadal niečo nečakané. Presklená fľaška so starou ošúpanou čiernou etiketou, ktorej zátka bola zavoskovaná. Vnútri sa lenivo prelieval riedky oranžový mok. Ofúkol som prach a prezrel som si zvyšky etikety. –ack Dan—l-. Viac sa prečítať nedalo. No slovo pod názvom tekutiny bolo kryštálovo jasné – whisky. Natešene som si fľašu obzeral v rukách. Takéto kúsky mali dobrých dvadsať rokov už na začiatku storočia, teraz to mohlo byť aj päťdesiat. Raz sme takúto fľašu s Buckom našli v starom vínnom sklade – na dražbe to vyšlo na dvetisíc dolárov.
Prehodil som si vak cez plece a fľašu som opatrne vzal do ruky. Takto nabalený som sa vrátil späť k Royovi a Abigail. Abigail ma vítala s niečím, čo vyzeralo ako polystyrén.
„Aha, pevný podpaľač!“ zvolala natešene.
„Ja viem.“ prikývol som. „Je tu všetko.“ Z obývačky sme odpratali koberec a v strede sme rozložili malú vatru. Podlaha bola kachličková, čo bolo trocha zvláštne, no nestaral som sa. Drevo horelo prekvapivo dobre a už o desať minút sme spokojne sedeli okolo hrejivej vatry, ktorej plamienky vrhali na steny rôznorodé tiene. Ľahol som si na chrbát a pozoroval som tieňové divadlo na strope. Zdalo sa mi, že vidím bežiaceho jeleňa, potom veľký strom, ktorý sa po chvíli premenil na ohnivú ulicu. Roy a Abigail spravili to isté, v izbe vládlo ticho, no nie také husté, ako v tuneli, no uvoľnené, ľahké ticho.
„Čo vidíte?“ spýtal sa po chvíli Roy. „Zvieratá...domy...les...“ popisoval som výjavy na strope. „Ja vidím obrí sendvič, ktorý drží v rukách vidličku a je sám seba.“ ticho povedala Abigail, potom sme sa všetci traja rozosmiali. „Čo ty?“ otočil som sa k Royovi.
„Prérie. Bizóny. Malé stromčeky.“ rozprával zasnene. Vtedy som si uvedomil, že všetci – možno okrem Abigail – vidíme výjavy našej minulosti, teda si svetlo prispôsobujeme. Zvonku sa zrazu ozvala hromová strela. Búrka sa začala. Za oknom sa mihol blesk, kľukatil sa oblohou ako nebeský had, ktorý sa nakoniec hlavou zaborí do zeme. Nikto z nás sa ani nepohol, no videl som, ako všetci upierajú zrak do noci. Všimol som si to prvý – a pravdepodobne jediný. Z panorámy nočného mesta, ktoré som videl pomerne jasne, sa zodvihol veľký tieň. Tvor rozprestrel kožovité krídla a začal krúžiť nad mestom. „Zahaste to, zahaste to.“ zasyčal som rýchlo a ukázal som na oheň. „Ale ako?“ namietol Roy. „Čím?“ Zamyslel som sa. Voda tu, pochopiteľne, už dlho nebola. Koberce aj látka na gauči by zhoreli. Vzdychol som a rozkopol som podlahu. Potom som vytiahol tri kachličky a uložil som ich na oheň. Dupol som na ne a oheň pomaly zhasol. Byt sa ponoril do tmy, mesto vonku bolo teraz vidieť oveľa lepšie. Čierny tieň tam stále bol, krúžil nad svojím teritóriom a čakal na korisť. Vtom sa strmhlav vrhol dole. Jedno okno v obývačke bolo vybité, takže do bytu prenikol srdcervúci škrekot, ktorý tak rýchlo ako sa objavil, tak aj ustal. Lovec chytil svoju korisť. „Dobre, mali by sme ísť spať.“ zahlásil Roy. „Spálne sú tam.“ ukázal som na dve miestnosti, medzi ktorými bol záchod. „No..ak to teda...nevadí, tak...tak ja by som možno zostala tu.“ ošívala sa nervózne Abigail. Nahlas som vzdychol a prikývol som. „Roy, možno by si tu mal zostať aj ty – bude to tak bezpečnejšie.“ A tak sme sa uložili k spánku – ľahli sme si okolo zhasínajúcej vatry, rozžeravené uhlíky nám ohrievali chrbát a ja som mal – na moje počudovanie – po dlhom čase znova pocit, že robím niečo výnimočné, čo má zmysel. Nikto z nás už nerozprával, no ani nespal. Dlho do noci nám nedali spať neľudské výkriky, ktoré sa do bytu liali z okna, až nakoniec, niekedy okolo polnoci, aj tie prestali. Von asi vyšli predátori, pri ktorých je každý ticho.


Zobudil som sa posledný. Roy chodil po byte a zbieral veci, o ktorých si asi myslel, že by sa nám mohli hodiť. Polovicu z nich som mu musel neskôr vyhovoriť, pretože to boli kraviny. Lyžice, taniere, posteľné plachty, poháre – vraj na odlákanie pozornosti. Nakoniec sme z bytu vzali len tri kuchynské nože, každý iný. Roy si vzal dlhý nôž s úzkou čepeľou, Abigail dostala malý nožíček na šúpanie zemiakov a ja som si rezač na kosti, ktorý bol na jednej strane vrúbkovaný. Roy si musel na svoj nôž vyrezať dieru na opasku, Abigail si ho dala do vrecka, pretože bol prakticky tupý, no a na môj nôž sme pri kúpe dostali aj puzdro.
Abigail celú dobu sedela v tureckom sede pred presklenou stenou a dívala sa na mesto, ktoré bolo zahalené rannou hmlou. Ešte stále pršalo, no na východe sa mraky trhali, takže slnečné lúče ožarovali ťažké kvapky vody. Nad mestom narástla jasná a zreteľná dúha. „Paráda, však?“ prisadol som si k nej. „Keby som tu včera nebola, neverila by som, čo všetko sa v ňom skrýva.“ prikývla Abigail. „Nemám pocit...nemám pocit že to prežijeme.“ „Prežila si v Abbaku svoj prvý deň, ten je vždy najťažší.“ prikývol som. „Chceš počuť o mojom?“ Abigail prikývla a zamyslene na mňa pozrela. „To si mal šestnásť, však?“ „Tak nejako. Boli sme na štadióne. V Abbaku bol už podvečer. Vyliezol som na starú vlakovú súpravu, mal som výhľad na celé mesto. Bolo to úžasné. Myslel som si, že som v nejakom sne – príroda si vzala to, čo jej patrilo. Potom prišla noc. Skryli sme v šatniach, dvere sme pre istotu zahatali. A vtedy to prišlo.“ „Čo prišlo?“ zatajila dych Abigail.
„Úplne blízko pri nás, akoby hneď na štadióne, sa ozval strašný rev. Ale nebol to hlboký rev, aký sme počuli túto noc. Toto znelo, akoby malému dieťaťu vrážali pod nechty rozpálené špendlíky a potom mu na ne kvapkali citrónovú šťavu.“ rozprával som a pousmial som sa, keď Abigail stiekla z krvi. „Do dverí zrazu začalo niečo strašne silno udierať. Nevedeli sme čo robiť, nevedeli sme, čomu čelíme. A tak som spravil prvú vec, ktorá mi napadla.“
„Vrhol si sa na útočníka a holými rukami si ho zaškrtil, potom si z jeho kože urobil bundu!“ vyhlásila Abigail a v očiach sa jej zablyslo. „Nie.“ zasmial som sa. „Kde si také hlúposti počula? Nie, nezabil som to. Teda, neviem o tom. Keď ten tvor otvoril dvere na dosť veľkú škáru, hodil som tam hasiaci prístroj. Ten mu asi spadol na hlavu a odplašil ho. Ďalšie ráno som na štadióne našiel roztrhané telo muža. To je koniec príbehu.“ „S kým si tam vlastne bol?“
„S istou osobou, za ktorou teraz pôjdeme. Poskytne nám prístrešie, jedlo, a ak budeme mať šťastie a už sa na mňa nebude hnevať, budeme sa môcť osprchovať v teplej vode.“ Abigail sa chcela spýtať, prečo sa na mňa tá osoba hnevala, no Roy nás vyrušil – vraj by sme mali odísť. Zišli sme späť na ulicu, ktorá bola teraz posiata mlákami. Po chvíli som mal úplne zvlhnuté podrážky. „Kam ideme?“ opýtal sa Roy.
„Za mestom sú doky – je tam starý vrak trajektu, ktorý je zničený iba z jednej polovice. Istá skupina preživších tam má základňu, pomôžu nám.“ „Nejakí starí známi?“
„Dá sa to tak povedať.“ pokýval som hlavou.
Prešli sme asi dva bloky, keď ma Abigail upozornila na nejaký znak na dome. Na starej fasáde bytovky bol nasprejovaný červenou farbou hákový kríž v čiernom kruhu. Neonacisti Abbaku. „Lepšie to byť nemohlo.“ zahundral som a otočil som sa k nim. „Iná cesta nie je. Napravo je zoo a čínska štvrť je...no, ona bola divoká aj pred Abbakom.“ poznamenal som, pričom sa Roy zachechtal. „Nacisti sú jeden z najnebezpečnejších klanov Abbaku, idú prakticky po všetkom. Zabijú vás kvôli topánkam, či okuliarom. Vyčistili si to tu, takže budovy sú bezpečné. Pôjdeme popri stenách v zástupe, nezastavujeme sa. Ich územie končí približne štyri bloky odtiaľto, potom už je to len cez letisko a sme vonku z mesta. Jasné?“ Abigail s Royom poslušne prikývli, a tak sme vykročili. Abigail v strede, ja vzadu. Roy udržiaval rázne tempo, no videl som, ako mu krčná tepna zvnútra bubnuje na kožu. Čím hlbšie v nepriateľskom území sme boli, tým viac znakov sa objavovalo. Dokonca sme narazili na mottá ako Abbak – Štvrtá Ríša!, alebo Preč s tmavými špinami!. Na jednom dome trónil nápis Heil Schröder. Netušili sme, kto je to ten Schröder zač, no v bruchu som mal z toho mena nepríjemný pocit. Došli sme až na križovatku, pri ktorej bol dom, ktorý mal na streche malú záhradu. No a kto by to bol povedal, že na tej záhrade bude snajper! Vyholená lebka sa mu na slnku leskla rovnako ako jeho zbraň. Mal pokrytú celú križovatku, no iná cesta sa nám neponúkala. „Čo teraz?“ zalomila rukami Abigail. „Tadiaľto to nepôjde!“ „Musíme to nejako vyriešiť.“ šepol som. Cez niektorý z domov, mohli by sme to obísť.“
„Alebo ho niekto odláka a ostatní zatiaľ prejdú.“ navrhol Roy, načo sme sa naňho obaja pozreli ako sto čertov. „Alebo by sme vás mohli odviesť k veliteľovi.“ ozvalo sa za mnou a mocné ruky mi obopli hruď. Stuhol som a napol som celé telo – zdalo sa mi, že ak by som povolil, útočník by ma rozmačkal na kašu. Ako to, že si ho nikto nevšimol?! Abigail s Royom boli rovnako tuhí, no za nimi nikto nebol. „Takže, čo to tu máme?“ zopakoval chlap. „vedeli ste, že tadiaľto sa nesmie prechádzať?“ Zaryto som mlčal, no očami som pozrel na moje puzdro s nožom. Roy si to všimol a jemne prikývol, načo reagoval Nemec: „Tak načo ste sem potom chodili, hm? No nič, veliteľ sa už s vami poráta.“ V tej chvíli sa zomlelo dosť veľa vecí naraz. V jednom momente mi dlaň visela pri boku, v druhom už zvierala rukoväť noža a vrážala ho hlboko do útočníkovho stehna. Ten bolestivo zreval a povolil, načo mu môj lakeť dopadol na tvár. Tresol na chrbát a zostal ležať, no my sme nemali čas. Vykopol som dvere do najbližšieho domu a vbehol som doňho, Roy za mnou ťahal Abigail. Neobťažovali sme sa so zatváraním dverí, len sme bežali hore po schodoch, až kým sme sa nedostali na strechu. Prekvapilo ma, že aj tam je záhrada. Snajper už na mňa mieril, no netrafil, guľka mi preletela tesne pri hlave a zasiahla kvetináč, z ktorého sa vysypala hromada smradľavého hnusu – pozostatky rastlín. Rozbehol som sa k ostreľovačovi a kopol som ho do brucha, potom som mu nožom vrazil do krku. Vzal som jeho pušku. „Na zem!“ zreval som a všetci traja sme si ľahli. Ponad hlavy nám preletela guľka, ktorú vypálil ten na druhej streche. Zamieril som a úder som mu vrátil, olovo mu prevŕtalo hrudník a položilo ho. Znova sme sa postavili, zo schodiska za nami sa ozýval krik a pokyny. Poobzeral som sa – nemali sme kam ujsť. Z dverí sa vyvalilo asi päť vyholencov, niektorí zvierali pištole, no poväčšine mali len palice či nože. Často som čelil presile, no teraz som mal so sebou aj niekoho, kto sa brániť nevedel. Nacisti nás obkľúčili a zastali. „Abigail?“ zamrmlal som meravo, aj keď mi bolo jasné, že to každý na streche počuje.
„Hm?“
„Nech sa deje čokoľvek, drž sa za mnou. Nie pri mne, ale za mnou.“ „Jasné.“
V tej chvíli sa všetci piati naraz rozbehli na mňa. Odklonil som prvý nôž, no druhý mi porezal ruku. Skrčil som sa a vykopol som pred seba, niekoho som zhodil. Videl som, ako Roy zozadu zlomil väz jednému s pištoľou. Odrazu mi do hlavy udrela rukoväť noža. Padol som horeznak a skoro až očarene som sa díval na chlapa, ktorý nado mnou stál. Nevidel som mu do tváre, slnko ho ožarovalo zozadu. Vtom som začul, ako Abigail kričí. Určite ju chytili! Chlap zodvihol nôž vysoko nad hlavu, a už by ho bol aj spustil, keby sa niečo nespustilo naňho. Niečo obrovské. Chytilo ho to za ramená a vynieslo vysoko do vzduchu, kde mu to, podľa toho, čo dopadlo späť ku mne, odhryzlo hlavu. „Orol!“ skríkol niekto a rozpútal peklo. Nikto už sa nestaral o to, kto je kto, všetci sa len chceli čo najskôr dostať preč zo strechy. Chlap, čo držal Abigail, ju stále mal, už bol skoro pri dverách. Rozbehol som sa a zozadu som naňho skočil, vrazil som mu nôž do lebky. Roy bežal za mnou, pričom potkol jedného chlapa. Pomohol som Abigail vstať a všetci traja sme vbehli do domu tesne predtým, ako orlov nálet zmietol zo strechy ostatných ľudí. Rútili sme sa dolu schodmi, tentoraz som bol vpredu ja. Keď sme boli skoro na prízemí, nacista predo mnou sa otočil a namieril mi na hlavu pištoľ. Kopol som ho do nohy, takže sa skrčil, no vystrelil. Guľka roztrieštila kachličky vedľa mojej nohy a množstvo úlomkov sa mi zarylo to odkrytého členku. Zrúkol som a chytil som ho za hlavu, ktorú som mu tresol o stenu. Obišli sme jeho telo a vybehli sme von.
„Nezastavujte sa, za mnou!“ kričal som a s prikrčenou hlavou som bežal ulicou, pretože z vchodov do domov vychádzali ďalší a ďalší príslušníci klanu, ktorí po nás strieľali či hádzali kamene. Odrazu sa na mňa zboku hodil obrovský chlap, zvalil ma na zem a začal mi tlačiť na krk. Búšil som doňho päsťami, no on sa ani nepohol. Mal som pocit, že mi chce krk rozgniaviť, nie ma uškrtiť. Vtom mi tvár postriekala jeho krv, ktorá mu vystrelila z diery v čele. Chlap padol na bok – za ním stála vystrašená Abigail s nožíkom v ruke. Okamžite som vstal, zodvihol som ju do náručia a rozbehol som sa ďalej. Už to bola len jedna ulica ku koncu teritória – bol tam veľký kamión, v ktorom sme sa mohli ukryť. Dobehli sme k nemu a vliezli sme dovnútra. Roy zavrel obrovské dvere a okolo nás nastala tma. Vonku sa ozýval krik, ktorý po chvíli ustal, už bolo počuť len rytmické dunenie krídel orla. Potom aj to ustalo.


V kamióne sme strávili približne pol hodinu. Abigail sa triasla a drkotala zubami, Roy len ticho sedel v rohu. „Zabila som ho.“ zašepkala Abigail a previnilo na mňa pozrela. „Však?“ „Obávam sa, že...hej.“ prikývol som. „Ale zachránila si ma.“ „Nie je mi dobre.“ chytila sa za hlavu. „Vôbec mi z toho nie je dobre.“ „Vieš, prvého človeka som zabil, keď som mal šestnásť.“ snažil som sa jej pomôcť. „A to bol dokonca môj priateľ. Lenže bol veľmi chorý, a dostal záchvat. Zaútočil na mňa a ja som ho musel zabiť, inak by on zabil mňa. Ber to tak, že keby si ho nezabila, on by zabil mňa, a to by znamenalo, že vy by ste sa nedostali ani von z tej štvrte.“
„Asi máš pravdu.“ vzdychla. „No aj tak ma to bude ešte dlho strašiť.“ „Ani ja som to nezvládal nijak dobre.“ „Myslím, že už môžeme vyjsť.“ zamiešal sa do konverzácie Roy a otvoril dvere. Vyšli sme von a poobzerali sa. Nikde nebolo po nacistoch ani stopy, orol tiež zmizol. Cesta bola voľná. Vybrali sme sa k letisku, no stále sme boli obozretní. Pohybovali sme sa ticho ako myši, až sme sa dostali k diaľničnému obchvatu. Tu sa začínala kolóna rozbitých áut, ktorá sa tiahla, kam až oko dovidelo. Vyšli sme na cestu a začali sa pomedzi ne predierať. V mnohých z nich ležali obhorené kostry, v niektorých dokonca aj detské. Pri takých som musel Abigail zakrývať oči. Keď sme prešli cez štvorprúdovku, pred nami sa rozliehalo pole, a za ním bola náletová dráha pre lietadlá. Konečne. „Posledný na dráhe ma nesie až k dokom!“ skríkla Abigail a rozbehla sa cez pole. Zavrčal som a rozbehol som sa za ňou, Roy za mnou. „Mimochodom, ani som im nestihol vziať náboje.“ dychčal pri cezpoľnom behu. „Koľko ešte máš?“ spýtal som sa a ukázal som na jeho zbraň. „Žiadne.“ pokrútil hlavou. Naznačil som mu, aby mi pištoľ dal, potom som ju zahodil niekam do poľa. „Čo to?!“ skríkol nahnevane, no nezastavoval sa. „Načo by ti bola?“ nadvihol som obočie a zastal som. Boli sme na letisku. „Abigail, čakaj nás!“ „Hej, jasné.“ mávla rukou a sadla si na vyhriaty betón. „Načo by mi bola?“ vrátil sa ku mne Roy. „Na omráčenie nepriateľa?“ „Zaujímavé, že si to teraz nespravil.“ uškrnul som sa. Roy sa chvíľu na mňa mračil, no potom rezignovane prikývol. Vydali sme sa cez dráhu a obdivovali sme staré, dolámané lietadlá, porozhadzované okolo letiska ako kocky. „A čo je tamto?“ ukázala fascinovane Abigail na vrtuľník. „To je helikoptéra.“ usmial som sa. „Vtedy ešte mali vrtule.“ Novodobé vrtuľníky totiž pracovali na takzvaný vzdušný pohon, ktorý zberači objavili v Abbaku. Na jeho základe dnes pracovala väčšina drahých áut, lietadlá, helikoptéry, a všetko ostatné. Po stranách vozidla a pod ním boli dohromady štyri trubice s priemerom desať centimetrov, ktoré na jednom konci nasávali vzduch a na druhom ho vypúšťali takou rýchlosťou, že vozidlom pohybovali dopredu. Volant potom už slúžil len na otáčanie záhybov trubíc. Bolo to ekologické, no najlepšia vec na tom bola, že sme mali dosť dobrú šancu nájsť v Abbaku auto, ktoré by sme mohli použiť.
„A tamto? Páni, to je obrovské!“
„To je Boeing. Hej, tie boli fakt veľké.“ prikývol som. Vtedy nám všetkým trom do nosa udrel nepríjemný zápach, ktorý pripomínal minerálnu vodu, čerstvo vyvierajúcu to skaly. Také tie kvasené vajcia. Keď si Abigail s Royom všimli, že som si priložil k ústam tričko, nasledovali môj príklad. „Šíri sa to zvnútra letiska.“ vysvetlil som. „Kolujú legendy o tom, že vnútri majú hniezdo živí mŕtvy.“ „A čo je tam naozaj?“ hlesla Abigail, ktorej po mojom výklade zozelenela tvár. „Čert vie.“ pokrčil som plecami. „Nikto tam nikdy nebol.“ „Asi aj viem prečo...“
Keď som prechádzali úsekom najbližším k letiskovej hale, vrhol som na ňu letmý pohľad – vnútri bola tma, ako vždy. Časť prednej steny bola zborená, na okne vedľa nej bol obrovský krvavý fľak. Vždy to tam bolo. Vtedy sa mi zazdalo, že zvnútra sa ozýval hlas. Najprv som nevedel nič rozoznať, no potom hlas zosilnel. Bola to žena. Spievala. Neviem, čo spievala, ale bolo to také nádherné, že by som to bol schopný počúvať každý deň. Až do smrti. Odrazu som sa prestal všetkého báť. Vlastne ma opustili akékoľvek pocity. Vo svojom vnútri som pociťoval len hrejivú istotu a bezpečie, ktoré spev poskytoval. V hlave sa mi začali prebúdzať dávno odumreté bunky citov. Lásky, pochopenia, nadšenia, radosti. To všetko vo mne pred rokmi zamrelo, no teraz to vyplávalo na povrch, dávalo to o sebe vedieť.
„Nate...“ ozvala sa žena, akoby ma vábila k sebe. „Nate...“ Jej hlas bol prekrásny, mal som chuť spoznať jeho majiteľku. Potom sa stalo niečo čudné. Jej hlas začal hrubnúť. Najprv nepatrne, no potom zhrubol až do mužského barytónu.
„Nate!“ zreval mi Roy to tváre a vlepil mi facku. „Čo je to s tebou?!“ Zaklipkal som očami a porozhliadol som sa. Stáli sme rovno pred letiskovou halou. Tak blízko, ako ešte nikdy nikto nebol. Hrejivé pocity sa znova ponorilo pod hladinu môjho chápania, na povrch teraz vyšiel strach. Ani nie strach. Skôr hrôza. Chcete vedieť, aký je medzi tým rozdiel? Strach je niečo, čo nás v našich žalúdkoch vyvoláva to zvláštne trasenie, no zároveň nás poháňa dopredu, objaviť nepoznané. Na druhej strane hrôza, to je niečo úplne iné. Hrôza premení vaše nohy na drevené pne, nedovolí vám hýbať sa, zastaví vám prúdenie krvi v žilách.
„Poďme odtiaľto.“ zamrmlal som neprítomne. Roy s Abigail ma vzali za plecia a odnášali ma preč. V poslednej voľnej chvíli som naklonil hlavu na stranu a pozrel som na halu. Pri okne, rovno pod krvavým fľakom, stála postava. Ústa mala otvorené v nemom speve a tmavé vlasy jej padali do očí. Striasol som sa a otočil som sa späť.

 Napínavý príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu