Práve preto mám budík na stole, rovno vedľa postele. Za tie roky som sa presne naučil, kam a akou silou udrieť, aby sa paľba zastavila. No tentoraz som spravil chybu. Zle som úder načasoval. Budík s rachotom dopadol na zem, no stále zvonil. Mozog sa mi roztriasol, udieral do stien lebky, snažil sa dostať preč od toho stroja skazy. A tak sa to stalo. Bohužiaľ, musel som vstať. Otrávene som zo seba skopol perinu a prehodil som jednu nohu cez okraj postele. Keď sa dotkla zeme, akoby mi do kolena udreli kladivom. Potom druhá noha. Hlavu som mal stále položenú na vankúši, nechcel som sa s nočným kamarátom rozlúčiť. Zaprel som sa o matrac a opatrne som sa zodvihol. Rozlepil som oči, len aby som ich mohol znova zavrieť, pretože mi to nich udrelo ostré ranné slnko, presvitajúce cez záclony. Naslepo som na zemi našiel budík, a silno som po ňom plesol. Konečne stíchol. Chvíľu sa nič nedialo, potom sa spoza dverí ozval šuchot. „Si v pohode?“ ozval sa ženský hlas. „Hej, mami, nič sa nedeje...“ zahundral som, aj keď to určite nepočula. Došuchtal som sa k stolíku, ktorý stál v rohu izby – jedno z mála miest, kde bolo celý deň šero. Zbežne som pozrel na kalendár na stole – dvadsiateho šiesteho apríla, 2013. Piatok. Konečne. Dnešok bol niečím výnimočný. Len som si nevedel spomenúť, čím.
Pomaly som sa dotackal ku dverám a otvoril som ich. Ovanula ma vôňa raňajok Mamka stála pri sporáku a niečo miešala. „Ránko!“ usmiala sa na mňa. Ja som len zamával, hlasivky mi ešte spali. Podišiel som ku stolu, kde som sa na chvíľu zadíval na stoličku. Vyzerala tak pohodlne...zvalil som sa na ňu a hlavu som si položil na stôl. „Ale no tak, musíš ísť von s Maylom.“ zasmiala sa mama. Pri vyslovení toho mena sa do jedálne vrútil malý psík, Jack Russel teriér, podľa mňa s vysokým množstvom nadbytočnej energie. Začal mi vyskakovať na nohy a vrtieť chvostom, pričom jeho tlapky tlmene ťapkali o podlahu. „No áno, áno....pôjdeme von...“ zachrapčal som a zodvihol som sa. Vrátil som sa späť do svojej izby, kde som musel prekonávať silnú túžbu hodiť sa do postele a už z nej nevstať. Hodil som na seba tričko, obliekol som si šortky a vzal som zo stola Maylov obojok. Keď ho zbadal, natešene vyskočil na posteľ a sadol si, pripravený dostať ho na krk. Pripol som mu ho a vybral som sa ku dverám.
„Raňajky nič?“ zavolala na mňa z kuchyne mama. Vykukol som spoza steny, uškrnul som sa, a vzal som z misy jedno jablko. Mama len pokrútila hlavou. Obul som si topánky a vzal som remeň, ktorý som pripol Maylovi k obojku. Obliekol som si sveter, zahryzol som sa do jablka, a otvoril som dvere. Zbehli sme s Maylom po schodoch a vyšli na malé parkovisko pred panelákom. Skladalo sa z piatich miest pre autá, a z asi dvanástich garáži, ktoré patrili obyvateľom bytovky. Naše auto by bolo v garáži číslo päť, no momentálne ho mal tatko, ktorý s ním bol na služobnej ceste. Na konci parkoviska boli kamenné schody,, za ktorými bola ulica, ktorá viedla k parku. Bývali sme prakticky rovno vedľa neho, čo mi dosť uľahčovalo život so psom.
„No poď...“ mávol som na Mayla a vybehol som po schodoch. Psík ma poslušne nasledoval. Prešli sme po ulici – bolo tesne pred šiestou, takže ulica bola úplne vyprázdnená. Musel som vstávať tak skoro. Školu som mal na druhej strane mesta, a ak som chcel vyvenčiť Mayla, najesť sa, poprípade spraviť nejaké tie domáce úlohy, na ktoré som deň predtým....eh...nemal čas, musím si privstať.
Kým som jedol jablko, Maylo pobehoval okolo mňa a značkoval si ulicu. Keď sme sa konečne dostali k parku, odopol som ho z remeňa, nech sa prebehne. Na začiatku parku bola malá lúka, ktorý vždy tak trikrát obehol, potom už len cupkal pri mne. No dnes to tak nebolo. Pri druhom okruhu si pes všimol veveričku, ktorá bežala po chodníku za lúkou. Bez váhania za ňou vystrelil ako namydlený blesk. Jablko som zahodil do koša pri chodníku a rozbehol som sa za ním. Telo sa mňa kričalo, že chce ešte spať, no ja som toho psa poznal – ak by som ho len tak nechal, utekal by za veveričkou, pokojne až do Maďarska. A tak som bežal...
Prebehol som lúku a vbehol som do lesa, ktorý bol za ňou. Mayla som zbadal asi desať metrov odo mňa, práve zahýbal za strom. Rozbehol som sa jeho smerom, keď vtom som začul zo strany zvláštny šuchot. Obzrel som sa tým smerom, no bola to len mama s kočíkom, ktorá stúpila na hromadu suchého lístia. Chybička sa stala...kým som sa pozeral na kočík, znenazdajky sa predo mnou objavil vysoký strom. V plnej rýchlosti som doňho vrazil s rozpleštil som sa na zem, aký dlhý, taký široký.
Tak, prebehlo mi hlavou, stratil som psa. Vtedy som si uvedomil, že mám mokré čelo. Nebol som spotený, niekto mi ho oblizoval. Nadvihol som hlavu. Díval som sa na malý vlhký ňufák, nad ktorým svietili veselé hnedé oči. „Maylo!“ zaradoval som sa a pripol som ho k remeňu. „Vieš čo, asi ti teraz chvíľu nebudem dôverovať.“ „Ste...ste v poriadku?“ opýtala sa vyľakane mama s kočíkom, ktorá ku mne medzitým pribehla. „Nestalo sa vám nič?!“ „Nie, som v pohode.“ zasmial som sa, no keď som sa dotkol čela, bolestivo som zasyčal. „Teda...budem v pohode.“ „Viete, na internete píšu, že príznaky vnútorného krvácania do mozgu sa môžu prejaviť až po nejakej dobe, čo by zapríčinilo veľké problémy, ktoré by mohli viesť k...“
Zastavil som ju zodvihnutím ruky. „Budem mať len hrču. A niečomu takému neverte, keby som mal krvácanie do mozgu, ešte by som tam ležal.“ V tej chvíli som bol rád, že sme práve na biológií preberali zranenia, inak by som nevedel, čo povedať. „Dobre, tak...sa majte.“ zamávala žena. Vybral som sa preč, no každú chvíľu som sa obzeral poza rameno. Stále sa na mňa dívala. Asi čakala, kedy sa v kŕči zvalím na zem. No, nedočkala sa...
„Ako bolo?“ spýtala sa s úsmevom mama a položila predo mňa tanier s omeletou.
„Nikdy viac...“ zahundral som. „Už nikdy...ho....neodopnem....“ „Jasné, to si hovoril pred týždňom. Aj týždeň pred tým.“ zasmiala sa mama. „Teraz už to myslím smrteľne vážne!“
„Dobre, dobre, ja ti verím...ako som ti verila aj pred tým.“ zachichotala sa a šla naspäť do kuchyne. Mama bola fakt super. Vlastne ako tatko. Neviem, ako sa im podarilo dať dohromady, no mal som šťastie. Ocove vtipy rozosmievali množstvo mojich spolužiakov, čo, ako všetci vieme, sa u dnešnej mládeže skoro nestáva. Mama bola zase neskutočne milá. Fakticky, iba málokedy sa nahnevala. A to sa stávalo len pri zlých známkach.
Bol som jedináčik. Neviem, ako by som na tom bol, keby som mal, povedzme, sestru. Asi by sa starala o psa ona. Tiež by som sa musel deliť o izbu. A to by som nezvládal.
Rýchlo som do seba nahádzal omeletu a šiel som si vyčistiť zuby. Skontroloval som, či mám v peňaženke občiansky, električenku, kľúče, lístky do školskej jedálne, a nejaké tie drobné navyše. Všetko bolo na svojom mieste. Hodil som si na chrbát tašku.
„Čau mami!“ zavolal som od dverí. Niečo zamrmlala, nebolo počuť. „Ty zostaneš tu, Maylo.“ zastavil som psíka, ktorý sa hrnul ku dverám. Zvedavo na mňa pozrel, no potom si sadol a čakal, kým odídem. Otvoril som dvere, no teraz som nesmeroval k parku. Vybral som sa za zastávku autobusu, ktorý ma mal odviezť rovno k športovej hale v centre.
Napínavý príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
3
Zasa super......tesim sa na 1000000000000krat dalsie pokracovanie. Je to super
Napíš svoj komentár
začiatok bol úplne perfektný, neskôr sami zdalo, že príliš sa venuješ činnostiam a menej opisom, či vnútornému monolológu, ale každopádne to bolo živé, dynamické a pekne hravé, takže sa teším na pokračovanie