„No, a potom sa stalo čo?“ „Platil som to ja, kto iný?“ zasmial som sa a kopol som do kameňa na ceste. Po troch hodinách chôdze sme sa začali nudiť, tak sme si rozprávali rôzne zážitky. Ja som práve dohovoril o tom, ako sme boli na výlete a Marc sa mi v obchode povedal, nech sa spýtam, koľko stojí nejaký suvenír. Ja som ho podal pokladníčke a ona mi ho rovno vyúčtovala, takže som ho musel zaplatiť. „Kto by to bol povedal.“ zasmiala sa aj Lia a ukázala na slnko. „Mali by sme nájsť miesto na prenocovanie.“ Vytiahol som mapu. „Podľa tohto sme tak tri, možno štyri bloky od knižnice.“ pozrel som na Liu. „Vždy, keď sme sa niekde usadili na noc, nás niekto prišiel pozrieť. Čo keby sme to do knižnice dotiahli aj potme?“ „Ja ti neviem...“ zatiahla Lia. „Možno máme zbrane, ale úprimne, zabil si ty v živote niečo väčšie ako sršeň?“ „Hej, jednu fakt veľkú stonožku.“ uškrnul som sa. „A sliepku. Ale pravda je, že to, čo bolo u strýka, ani to, čo bolo v jazere, sa sliepke nevyrovná.“ Lia vzdychla a pokrčila plecami. „No dobre. Ale v knižnici počkáme do rána.“ „Dohodnuté.“ usmial som sa a vykročil som smerom k zjazdu z diaľnice. Lia ma nasledovala, na bola dosť nesvoja. Keď sme zišli z diaľnice, ocitli sme sa pred veľkým obchodným domom. Celé predná časť bola presklená, vo výkladoch som videl nábytok, šaty, počítače, a rôzne iné somariny, ktoré by nám tu boli úplne nanič. Pozrel som na mapu.
„Aha, máme šťastie.“ ďobol som prstom do mapky. „Ak to vezmeme cez ten dom, vyjdeme rovno pri knižnici.“ „Prečo tomu neverím?“ zamračila sa Lia neisto. „Pozri, tu je to, čierne na bielom.“ ukázal som jej malú uličku za obchodným domom. Presne nad tou uličkou bola označená knižnica. „Mám na výber?“
„Obávam sa, že nie.“ pousmial som sa. „Tvrdohlavý tupec.“ zavrčala Lia a sama sa vybrala k skleným dverám. Dvere do hlavnej haly boli na senzor, takže sme museli rozbiť sklo. Vošli sme dnu cez prázdny rám, do nosa nám udrel smrad starých topánok, hniloby, krvi, a dokonca aj benzínu. Dom sa skladal z jednej dlhej, dve poschodia vysokej chodby, pozdĺž ktorej bolo obrovské množstvo obchodov. Cez strešné okná jemne presvitali posledné slnečné lúče, osvetľujúc pri tom čiastočky prachu vo vzduchu. No keď sa aj tie vyparili, celé centrum sa ponorilo do ťaživého šera. „Tak poď.“ mávol som na Liu a vybral som sa stredom chodby. Išli sme pomerne pomaly, fascinovane sme si prezerali výklady a rôzne obchodíky. Vo všetkých to vyzeralo, akoby ľudia odišli len na obedňajšiu pauzu. Šálky na stoloch, plné koše, papiere. No bolo tam aj zopár vecí, z ktorých bolo jasné, že tu nikto nemá čo robiť. Napríklad v obchode s kuchynskými potrebami bola celá zadná stena postriekaná krvou.
„No fuj!“ zhnusene sa odvrátila Lia. Inštinktívne som vytiahol jeden nôž a postupoval som dopredu chodbou. Nemal som potuchy, čo by som robil, keby sme boli vystavení nebezpečenstvu. Lia mala pravdu. Nikto z nás ešte nikomu vážne neublížil. Na druhej strane som počul, že pud sebazáchovy ľudí ženie na okraj ich schopností. No nemal som chuť to otestovať v praxi. „Hej, pozri.“ zamávala na mňa Lia z dverí nejakého obchodu. Bol to obchod s oblečením.
„Nerád ti to hovorím, ale teraz naozaj nie je čas skúšať si nové šaty.“ prevrátil som očami. „Plus, všetky veci budú rozožraté moľami.“ „Nie celkom.“ zazubila sa Lia a vzala zo sebe vákuovo uzavretú tašku. „Tu je nejaké tričko.“ rozsekla tašku a vytiahla veľké biele tričko. „Veľkosť L...mne je to malé.“
„Ukáž.“ obzrel som si ho. „Mne by sedelo.“ pozrel som na svoje tričko, ktoré bolo potrhané, prepotené, a zašpinené od hliny a krvi. „Dobre, prepáč, možno je dobrý čas na výmenu oblečenie.“ uškrnul som sa a prezliekol som si tričká. „Jéj, výborne.“ potešila sa Lia a vzala zo zeme ďalších sedem tašiek. „Tak ja si to idem vyskúšať.“ „Ako chceš.“ vzdychol som a oprel som sa o pokladňu. Potom som si všimol, že na pokladníckej stoličke bola lebka. Trocha som sa mykol, no keď si nič nedialo, zvážil som, že to bude v poriadku. „Už tu asi pracuješ pekne dlho...“ zaťukal som na lebku hánkami. „A si dosť vychrtnutá. Daj si pauzu, choď sa naobedovať, alebo niečo.“ chytil som lebku do ruky a vyhodil som ju von z obchodu. Ozvalo sa tupé žuchnutie, lebka sa odkotúľala preč z môjho zorného poľa. Oprášil som si ruky a vyskočil som na stôl, kde som sa pohodlne usadil. Potom sa ozvalo niečo, čo ma dokonale zmrazilo. Lámanie kostí.
Teda, tipoval som, že to boli kosti, pretože to prichádzalo z chodby. Pozorne som sa započúval, ani ma nehlo. Chvíľu bolo ticho, potom do obchodu priletel nejaký predmet. Zastavil sa pri stole, na ktorom som sedel. Bola to tá lebka. A vyzeralo to, že z nej niečo riadny kus odhryzlo! Doslova! „Eh....Lia?“ zvolal som opatrne do obchodu. „
Vydrž, Nate!“ doľahol ku mne jej nahnevaný hlas. „Tie nohavice sú strašne úzke, ťažko sa vyzliekajú!“ „Ja neviem, či máme toľko....“ pozrel som ku dverám s dostal som kŕč do nôh. „...času.“
Vo dverách stála tá najohavnejšia vec, akú si dokážete predstaviť. Vyzeralo to ako človek, teda...ja vlastne ani neviem. Malo to štyri končatiny, mohlo to mať tak meter osemdesiat, a vysokú hlavu. Z ktorej polovica sa niekde stratila. A očividne aj spodná sánka. Žiadne vlasy. Jedno ucho sa hompáľalo pri hlave, visiace na kuse kože. Oči tej veci vyzerali, akoby v nich praskli žili. Akoby mali namiesto očí guľky zo surového mäsa. Tá vec nemala žiadny krk, len podivnú hlavohruď. Zo strán širokej hrude jej vyrastali dve ruky, každá zakončená tromi dlhými pazúrmi. Na pravom ramene mala tá vec veľkú, hnisajúcu ranu. Nohy mala široké, chodidlá boli bez prstov. Na bruchu mal ten tvor veľkú jazvu, akoby po operácií žlčníka. Takú mal aj môj dedko. Vtedy som si uvedomil tvrdú, desivú skutočnosť. Tá vec bola človek! Teda, aspoň kedysi. Teraz rozhodne nie. No a táto groteskná potvora, obtiahnutá zošúverenou kožou, vydávajúcou hnilobný zápach, urobila krok vpred. Smerom ku mne. Potom ďalší krok. Ľavú nohu za sebou tiahla, akoby ju mala ochrnutú. Z roztvorenej papule jej vychádzalo hrdelné bublanie, ktoré malo svoj pôvod až niekde v pažeráku.
„Lia!“ skríkol som v panike, keď tá vec nabrala na rýchlosti. „Veď počkaj!“ prišla strohá odpoveď.
„Ja ju zaškrtím.“ zavrčal som a zoskočil som zo stola tesne predtým, než sa tá vec na mňa hodila. Prudko som uskočil do strany, no pošmykol som sa a dopadol som na chrbát. Obluda si tresla hlavu o roh stola, no nevydala ani hláska, len sa otočila ku mne a zahnala sa po mne jednou rukou. Odkotúľal som sa, ruka dopadla na podlahu tesne vedľa mňa.
„Lia, hneď teraz!“ zreval som a vytiahol som nôž. „Bože, aby sa ti niečo nestalo!“ skríkla otrávene. „Vyjdem, až budem chcieť!“ Odteraz verím internetu, pomyslel som si. Áno, bol som v život ohrozujúcej situácií. A áno, bol som schopný vraždiť. Aspoň som sa tak cítil. Počkal som, kým tvor neurobil ďalší výpad, vtedy som uskočil dozadu a sekol oblude do ramena. Nôž sa zakliesnil medzi chrbticou a kľúčnou kosťou, nevedel som ho vytiahnuť. Tvorova reakcia bola okamžitá. Silno mi udrel do brucha, takže som chrbtom vrazil do police s nohavicami a zvalil ju. Tvor skočil na mňa, pritlačil ma k polici a otvorenú papuľu namieril na môj krk. „To nemyslíš vážne!“ zachrčal som a ľavou rukou som vytiahol nôž z jeho ramena. Z mäsa vytryskol prúd krvi. Rozohnal som sa, ako to len pod jeho váhou šlo, a z celej sily som mu nôž vrazil do temena. Tvor zaskučal, no stisk nepovolil.
„No, Nate, som tu, dúfam že si sa za tú dobu....bože!“ zvreskla Lia, keď zbadala, ako sa v spleti nohavíc po sebe váľame. „Si v poriadku?!“ „Vyzerám tak?!“ skríkol som spod tvora. „Čo keby si mi pomohla?!“ „Ale ako?!“
„Napríklad by si mohla....“ prestal som rozprávať, pretože kreatúra priblížila hlavu nebezpečne blízko mojej krčnej tepny. „Nemôžem ti pomôcť, keď mi nepovieš ako!“ hrýzla si nervózne peru Lia. Už som bol ticho, len som sa snažil zo seba to monštrum zhodiť. Prudko som vykopol, cítil som, že som ho zasiahol. Zovretie mierne povolilo, no mne to stačilo. Udrel som mu do brucha a zhodil som ho zo seba. Tvor sa zatackal a spadol na chrbát. Okamžite som skočil naňho a vytiahol som z batohu mačetu. Tvor mal obrovskú silu. Bez očividných ťažkostí ma zo seba zhodil práve vo chvíli, kedy som mu chcel uťať hlavu, takže čepeľ mačety zasiahla len líce. „Lia, ten stojan!“ zreval som a ukázal som na veľký železný stojan na klobúky. Lia ho s námahou zodvihla a podala mi ho. Rozohnal som sa a trafil som stojanom tvora do hlavy. Oťapene tresol na zadok, čo som okamžite využil, zodvihol som ruku, a jediným plynulým pohybom som mu oddelil hlavu od tela. Tá tupo dopadla na zem a po chvíli sa vedľa nej zvalilo aj telo. „Čo to....čo to bolo?!“ preglgla Lia.
„Máš pocit, že to viem?“ zamračil som sa na ňu. „Nabudúce ťa nikam nepúšťam.“
„Prepáč.“ sklopila zahanbene zrak. „Uvidíme.“ zavrčal som a vyšiel som z obchodu. „Poďme odtiaľto, narobili sme toľko hluku, že to určite počuli až v San Diegu.“ Nôž som si zastrčil späť do puzdra, mačetu som si očistil a nejakú blúzku na zemi, no neschoval som ju. Prešli sme ešte asi polovicou obchodu, keď sme narazili na bočný východ.
„Tu by to malo byť.“ zamrmlal som a otvoril som dvere. Vyšli sme na ulicu, osvetlenú mesačným svitom. Pred nami bola ohromne veľká budova, s množstvom stredoveko vyzerajúcich okien. Knižnica.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár