Knižnica vyzerala úžasne. Trojposchodová budova, architektúrou podobná múzeám, bola obrastená brečtanom a viničom. Z prasklín na stenách vyrastali miniatúrne stromčeky, z rozbitých okien vial chladný vánok. Pred nami sa týčili masívne mahagónové dvere.
Pozrel som na Liu. „Aspoň si vzala nejaké oblečenie?“ „Nič mi nebolo dobré.“ vzdychla smutne.
„To snáď nie je pravda...“ zavrčal som a pristúpil som ku dverám. Zaprel som sa do nich, no ani sa nepohli. „Asi sú zablokované. Musíme nájsť inú cestu dnu.“
„Čo takto okno?“ ukázala Lia na zamrežované okno na prvom poschodí. Tiahla sa k nemu široká haluz brečtanu. „Myslíš?“ spýtal som sa nervózne.
„Čo by sa mohlo stať?“
„Ja neviem, čokoľvek...“ ošíval som sa.
Lia na mňa pozrela, potom sa hlasno rozosmiala. „Že ty sa bojíš výšok?!“ „Ale necháš si to pre seba.“ zamračil som sa. „Veď toto nie je vysoko!“ ukázala Lia na konár, ktorý bol tak osem metrov nad zemou.
Pozrel som na vratké drevo a nasucho som preglgol. „No dobre, dobre...“ „Ideš prvý.“ ustúpila s úškrnom Lia. Položil som ľavú nohu na rímsu a zachytil som sa konára. Bol suchý a drsný, mal som pocit, akoby sa mal každú chvíľu zlomiť. Rímsa pod nohami tiež nebola zrovna pohodlná. Spravil som dva kroky do strany. V noci sa podložky pod nohy ťažko hľadali, vždy som chvíľu tápal v tme. Pozrel som pod seba. Bolo tam pár metrov steny, potom tma. Ničota. Žalúdok sa mi zovrel, no vedel som, že keby som cúvol, Lia by si ma doberala do konca života. A tak som kráčal ďalej. Počul som, ako sebaisto Lia postupuje za mnou. „Fajn, a teraz hore.“ ukázala na druhú rímsu. „Lia, ja nie som žiaden akrobat.“ pokrútil som hlavou. „Ani nemusíš byť.“ zasmiala sa. „Liezli ste v škole po lane?“ „No...hej.“
„Vidíš tamten konár? Hej, presne ten. tak sa ho pevne chyť a lez hore....výborne, Nate, presne tak....už si skoro tam....fajn, ešte dva krôčiky....no vidíš, aké to bolo ľahké.“
Ukázal som na mreže, ktoré som mal pred nosom. „Teraz čo?“ „To už nie je moja parketa. Niečo vymysli.“
A niečo mi aj napadlo. Vytiahol som z puzdra nôž a priložil som ho k šraubu, ktorý držal mreže. Trocha som nožom pohol, no vytrhol som celý závit. „Tak to šlo ľahko.“ pokýval som hlavou a vytrhal som aj zvyšné tri. Potom som mrežu už len neškodne zhodil dolu a vliezol dnu cez okno. Boli sme v malej kancelárií. Jedna celá stena bola prerobená na policu, na druhej bolo veľké zrkadlo, pokryté prachom. Na stole boli porozkladané zakladače a iné somariny, používané len sekretárkami. „Prezri tú skriňu.“ kývol som Lii a ja sám som sa vybral otvárať šuplíky na stole. Boli tam všelijaké veci, hromady papierov, ženské magazíny, poliate kávou a zošúverené, dokonca som našiel krabičku s nejakými pilulkami. Zhrnul som z krabičky prach a rozosmial som sa.
„Viagra?!“ rehotal som sa. „Veď sme v knižnici, tu by mali byť len študenti pred maturitou a staré panie!“ „Zdanie môže klamať.“ ozvala sa Lia, s hlavou strčenou v polici. Potom už som nenašiel skoro nič zaujímavé. Len nejaký leták – povedal som si, že si ho pozriem neskôr – a baterku, spolu s balením tužkových AA-čiek. „Ty, Lia....ako dlho vydržia neotvorené baterky?“ „Myslím, že koľko chceš...teda, tipujem tak zopár rokov, nijaké veľké storočia, ale ak si nejaké našiel, ešte by mali fungovať.“ Otvoril som obal, vytiahol som baterky, a strčil som ich do baterky (zaujímavá veta, nie?). potom som šťukol vypínačom.
Žiarovka dvakrát zablikala, no potom stenu predo mnou osvetlil silný lúč svetla. „Paráda!“ zaradoval som sa a pozrel som na stenu. „Aha, plán knižnice.“ Lia sa vysunula z police a podišla ku mne. „Takže...jazykovedná sekcia je na druhom poschodí, chodba E, miestnosť 12. Poďme, kým...“ „Počkaj ešte.“ zastavil som ju a pozrel som do police, ktorú Lia neprehľadala. Bola tam kazeta. „Je tu niekde prehrávač a televízor?“ „No áno, oboje sú tam.“ ukázala Lia na druhú stranu dverí. „Ale bez elektriny toho veľa neuvidíme.“ Poškrabkal som sa na zátylku. „Každá budova má záložný zdroj prúdu. Nevydrží dlho a elektrina kolíše, no malo by to stačiť.“ „Takže ty chceš v noci prehľadávať trojposchodovú budovu, možno plnú tamtých...vecí, len preto, aby si pozrel nejakú kazetu?“ „Nie. Nechcem prehľadávať.“ zaťukal som prstom na plán budovy. „Vidíš? Uzáver plynu a elektriny, suterén.“ „Suterén, hej?! Robíš si srandu?! Ja niekam pod zem nepôjdem!“ rázne odmietla Lia.
Pokrčil som plecami. „Tak tu zostaň a dívaj sa z okienka na Mesiačik. Tam vonku je plno kamarátov, ktorí sa k tebe radi pridajú.“ Hoci Lia nechcela, nemala na výber. Vyrazili sme dvere z kancelárie a ocitli sme sa vo veľkej, vysokej miestnosti, obohnanej schodiskami. Tie spájali tri poschodia, každé malo svoj názov, pod ktorým boli vymenované knihy, ktoré sa vnútri nachádzali. Prízemie bolo akoby posiate sklom. Keď som naň zasvietil baterkou, zistil som, že to boli rozbité vitríny, plné rôznych nádob, všetkých veľkostí a tvarov. „Takže to tu fungovalo aj ako múzeum?“ podivil som sa. „Asi.“ prikývla Lia.
Cez svetelný lúč z baterky som na prízemí vyhľadal železné dvere, na ktorých bola červená ceduľa s bleskom. Sklo sme obišli, bolo iba v strede prízemia. Pritlačil som na dvere.
„Nepohnú sa.“ zvesil som hlavu a pozrel som na zámok. „Počuj...nemáš sponku?“
Lia jednu vytiahla z vačku. „No hej, mám, len...čo si ty vlastne, nejaký agent?“ „Nie, to nie.“ zasmial som sa. „Ale veľakrát sme to skúšali v škole. Vyšlo to len niekedy, to za pokus to stojí.“ Zastrčil som sponku do kľúčovej dierky, až kým som necítil, že ňou nemôžem pohnúť dopredu a dozadu. Potom som ňou mierne pokrútil doprava, doľava, znova doprava...
„Doriti, nejde to!“ zaklial som a buchol som do sponku päsťou. Tá spokojne cvakla a dvere sa pootvorili tak na dva centimetre. „No, gratulujem, na náhody neverím, no táto bola naozaj dobrá.“ uškrnula sa Lia.
„Moment, kontrola.“ priložil som nos k medzere medzi dverami a stenou. Ovanul ma hnilobný pach, akoby ste zmiešali skazené vajcia, skysnuté uhorky, pár rokov starú nohu, a možno ešte prezreté jablká. Črevá sa mi skrútili okolo žalúdka a naplo ma.
„Nemáš...nejaký kus látky, alebo niečo?“ otočil som sa na Liu. „Tričko, nohavice, ponožky, čo len chceš.“ pohodila hlavou. „Nemyslel som to takto.“ zamračil som sa. „Tam vnútri to smrdí ako v toaletnej mise.“
„Jáj takto. No, asi si vystačíme s goliermi.“ pokrčila plecami Lia a vytiahla si golier trička tak, aby jej zahaľoval ústa a nos. Spravil som to isté, potom som s baterkou namierenou pred seba otvoril dvere. Lúč osvetlil podlhovastú miestnosť, v strede ktorej bol veľký generátor, obsypaný množstvom gombíkov a páčiek. Na zemi bola krvavá šmuha, tiahnuca sa za generátor. „Do tohto sa mi fakt nechce.“ precedil som pomedzi zuby. Lia ma drgla do chrbta, takže som spravil zo tri kroky ku generátoru. „Nebuď padavka!“
Opatrne som obišiel generátor, mieriac baterkou pod seba. Keď som sa dostal ku zdroju krvavého fľaku, žalúdok mi spravil pár sált, potom sa zatriasol a usadil som niekde medzi pečeňou a obličkami. Na zemi ležal muž, teda aspoň to, čo z neho zostalo. Tá scéna hnusom a hrôzou ľahko prekonala aj fľaky na ihrisku, aj podrezanú ženu na schodoch. Mužovo telo bolo opreté chrbtom o generátor, nohy mal odtrhnuté nad kolenami, z kýpťov trčali kosti a žily. Okolo bola veľká, zaschnutá kaluž krvi. Muž tiež nemal ľavý ruku a v bruchu mal totálny spúšť. Akoby mu niekto do pupku vrazil motorovou pílou, prešiel to kosačkou, potom párkrát bodol nožom, a potom znova motorovkou. Čo ma ale prekvapilo bolo to, že muž mal akoby vyďobané oči. Okolo prázdnych jamiek mal pár vpichov, ktoré naznačovali, že útočník sa netrafil na prvý pokus.
Na hlavu mi niečo kvaplo. Stuhol som, bál som sa pozrieť hore. Znova. Niečo mi kvapkalo na hlavu. Kým som pomaly dvíhal zrak, modlil som sa, aby to neboli sliny. Šťastie som teda mal, to áno. Nad hlavou som mal tunel, ústiaci na ulici. Začínalo pršať, a to, čo na mňa kvapkalo, bola dažďová voda. „Fuj! To snáď...bože, už zase?!“ zmraštila obočie Lia a postavila sa na druhú stranu generátora. „Nájdi už ten posratý gombík.“ „Fajn, fajn...mal by byť červený.“
„Ako to vlastne vieš?“
„Dedko bol technik.“ mávol som rukou a prechádzal som baterkou po paneloch. Zelený, zelený, modrý, žltý, nejaké biele, čierne....aha, červený! Záložný zdroj. „Výborne.“ potešil som sa a šťukol som vypínačom. Niečo zapraskalo, zachrapčalo, a miestnosť osvetlilo tlmené svetlo z LED žiaroviek, ktoré svietili tak na tretinový výkon,
„No, a teraz po slovník a preč.“ uzavrela Lia.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
spisovatel
30. 1.januára 2014 14:40
Zatiaľ som sa dostal až sem. Píšeš veľmi dobre len je tam na mňa až príliš veľa opisov. Na jednej strane je to fajn, no na druhej to trošku brzdí predstavivosť čitateľa. Ale snáď to dnes dočítam
Napíš svoj komentár