PLESK!
Na líci som pocítil ostrú bolesť, tak som okamžite otvoril oči, len aby som nad sebou zbadal Liu so zdvihnutou rukou a za ňou Roostera, ktorého typický veselý pohľad vystriedalo ustráchané obzeranie sa. Vlastne...obaja vyzerali vystrašene.
„Že si mi práve jednu vrazila?“ ukázal som na Liinu ruku. „Vďaka Bohu, už si hore....“ vydýchla si a odignorovala moju otázku, ktorá bola aj tak myslená skôr rečnícky. „Mysleli sme, že...“ „...že si zomrel.“ dokončil depresívne Rooster a chytil sa za hlavu. „Ale neboj sa, stále si dýchal. Tep sa ti prudko znižoval a zvyšoval, mal si horúčky, krvný tlak dosahoval závratné hodnoty, no bol si v poriadku.“ Chcel som sa ho opýtať, ako to všetko zistil, no zmohol som sa len na „Ha.“ „Nate, spal si šesť dní.“ sadla si Lia na posteľ. „Bol si vlastne v kóme.“ „Čo...čo sa stalo?“ snažil som si oživiť spomienky. „Pred domom si skolaboval...“ začala Lia. „...ja som otvoril, a vzal som vás dnu.“ pokračoval Roos. „Prenasledoval vás jeden chixul, no o toho som sa postaral.“ „Chixul?“ nadvihol som obočie. Určite myslel tú vec, no čo to bolo za meno?! „Potomkovia ľudí.“ vysvetlil Rooster. „Tí, ktorí žijú v tieni tohto sveta, kŕmia sa na iných tvoroch a neopatrných dobrodruhoch. Sú nebezpeční. Veľmi.“ Prikývol som. „Ale prečo...prečo chixul?“ „Po zániku civilizácie...“ začal zasnene Rooster, akoby bola táto téma jeho obľúbenou rozprávkou. „, zostalo sformované len jedno náboženstvo. Teda, dve, ale veľmi podobné. Aztécke a Máyske. Sú to prakticky najstaršie civilizácie, od nich sa odvíjali všetky udalosti po apokalypse. Všetko, čo vidíte okolo seba, je plodom bohov starovekých civilizácií. Netopiere – tvory, ktoré vás naháňali v knižnici, sú deti boha Camazotza, netopierieho boha. Ďaleko na východe je vraj veľká jama, v ktorej žije gigant Chimalmat, strážiaci veľký poklad. Hlboko pod zemou,“ ukázal Roos na podlahu. „, žije boh smrti Cizin, ktorý sleduje kroky nás všetkých. A pred dvoma dňami nás navštívil Coyopa, ktorý sem priniesol dážď a blesky. Chápete?“
„Rozhodne nie.“ usmial som sa. „Ale nechaj to tak...“ „Nate, preložili sme ten odkaz.“ zmenila rýchlo tému Lia, akoby sa bála, že Roos znova začne drmoliť a bohoch. „Stojí tam SALLY.“ „SALLY?“ podivil som sa. „To je meno, ale...čo to môže znamenať?“ „Ľudia, možno som to mal ukázať skôr.“ ošíval sa Rooster. „Ale keď Nate spal, nechcel som rušiť. Ten...Bill...on tu mal aj kufrík. Je zamknutý.“ potom Roos vybehol z miestnosti.
Otočil som sa na Liu. „Čo sa dialo, kým...kým som spal?“ „Prakticky nič.“ mávla rukou. „Veľa sme na teba dávali pozor. Kričal si. Potom si zase mrnčal ako malé dieťa.“ Zahanbene som zívol. „Čo...čo som hovoril?“
Lia len nasucho preglgla.
„Lia...čo som hovoril?“ naliehal som, pretože som si živo pamätal obrazy z môjho snu.
„Prvý deň nič. Potom si asi deň a pol trepal niečo o poslaní. Oslobodení. Potom si mrnčal, že sa nebojíš. A potom si...“ „Čo?“ oprel som sa o lakte a pozorne som na ňu pozrel. Vedel som, že ju to asi desí, ale chcel som to vedieť. Musel som. „Syčal si. A vrčal. Ako zviera.“ striasla sa Lia. „No, a včera ráno si začal znova rozprávať.“
„Niečo konkrétne?“ opýtal som sa opatrne. Vtedy na mňa Lia vypleštila oči, akoby za mnou zbadala strašidlo. Do očí jej vhŕkli slzy a utiekla z izby, práve keď sa do nej vrátil Roos.
„Čo sa jej stalo?“ ukázal na ňu trocha pripečene. „Rooster...“ začal som. „Čo...čo som včera hovoril?“ Trestancovi sa prečistil pohľad, chvíľu vyzeral ako bežný, inteligentný človek. „Drmolil si to isté dookola.“ „Bolo mi rozumieť?“
„Veľmi jasne.“ prikývol. „Opakoval si tri slová.“ Rooster na mňa pozrel temným pohľadom. Keď prehovoril, hlas mal syčivý a desivý. „Zabijem. Zaškrtím. Roztrhám.“
Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Vážne som to hovoril? Bol som si takmer istý, že ak som to hovoril, bolo to v momentoch, kedy som videl cez oči toho tvora. Otázkou už len bolo čo to bolo za tvora, kde sa môj sen odohrával, a či to bol len sen, alebo predtucha?
Kývol som na Roostera. „Podaj mi sem ten kufrík. A zavolaj, prosím ťa, Liu.“ „Idem na to.“ prikývol, hodil kufor na posteľ, a zišiel pod schodoch. Chytil som Billov trezor pevne do oboch rúk. Bol z pochrómovanej ocele, na dotyk bol chladný. Pod rúčkou bolo päť bielych políčok, pri každom bolo malé koliesko. Nastavil som kód na meno SALLY a začul som, ako vo vnútri niečo spokojne zacvakalo. Potom sa kufrík otvoril.
Bol plný papierov a fotografií. Pozrel som ich len zbežne, čakal som na Roosa a Liu. Na vrchu bola fotka manželského páru – pravdepodobne Billa a jeho ženy. Vedľa fotografie bol list, napísaný na zahnednutom papieru, ktorého okraj bol poliaty kávou. Viac som nevidel, tak som sa len oprel, zavrel oči, a čakal.
Tí dvaja prišli asi o päť minúť. Lia ešte stále vyzerala vystrašene, no už nie tak veľmi. Rooster bol veselý ako vždy, no všimol som si, že na jeho typickom úsmeve je trocha nervozity, akoby niečo skrýval. „Á, vidím že už si to otvoril, to je výborné, ukáž pozrime sa na to.“ vyhlásil rýchlo Rooster a vzal odo mňa kufrík. „Roos, myslel som, že by sme sa na to pozreli len my dvaja, a ty by si zatiaľ...neviem, hral sa s kockami, alebo tak.“ opravil som ho a vzal som si trezor späť.
Trestanec sa poškrabkal na brade. „Kocky...to som ešte neskúšal. Idem nejaké pohľadať.“ Potom odišiel, stále drmoliac niečo o kockách všetkého druhu. Lia na mňa pozrela. „Prepáč, ja...chovala som sa ako decko. Nemôžeš za to.“ „Ja viem že nie.“ uškrnul som sa. „Ale nezazlievam ti to, viem si živo predstaviť, ako to znelo. No, ale k tomu trezoru....“ vybral som všetky veci z kufríka na posteľ a rozobral som ich. „Zaujímavé. Všetko je tam anglicky. Prečo bolo potom heslo napísané azbukou?“
„Možno aby...čo ja viem, aby sa to len tak niekto nedozvedel.“ pokrčila plecami Lia. „Fakt netuším. Ale pozri na toto.“ vytiahla nejakú fotku. Bola na nej osamelá pevnosť na malom kopci, ku ktorej viedla len jedna cesta. Celá stavba bola z čierneho kameňa a obháňali ju štvormetrové múry, na ktorých sa hadili ostnaté drôty. „Na druhej strane je niečo napísané. Podľa mojich výpočtov sa časopriestorová anomália otvára a zatvára každých päť rokov. Momentálne je otvorená anomália práve v tomto meste, na bývalom štadióne, niekde v strede mája by sa mala zavrieť a otvoriť nová. Podľa všetkých predpokladov bude nová anomália presne na tomto mieste – väzenie Yankeewood.“ „Čo je to za miesto?“ vzal som od Lii fotografiu a prezrel som si ju pozorne. Nikde neboli žiadne súradnice, nič. „Nemám potuchy. Ale máme ešte asi dva týždne, potom sa anomália otvorí.“ mávla rukou Lia. „Času dosť.“ „Pozor, prečítaj si toto.“ podal som Lii jednu poznámku, ktorú už som mal prečítanú.
Lia začal čítať: „Na základe mojich pozorovaní môžem prehlásiť, že po otvorení anomálie sú nej priťahované všetky živé organizmy v okolí. Takže ak je to väzenie, všetky potvorky naokolo budú presne pri anomálií.“ Prikývol som. „A my tam musíme byť tiež.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár