Veci sme mali zbalené za chvíľu. Do batohu sme nahádzali zväčša len to, o sme našli vonku, teda zvyšné zápalky, sušené ovocie, jednoducho blbosti, ktoré by sa nám mohli hodiť. Chceli sme so sebou vziať aj Roostera – ten človek rozhodne vedel, ako sa o seba tam vonku postarať. „Hej, Roos!“ zavolal som naňho, keď sme sa zbalili. „Už vieme, kam sa pôjde.“ Rooster vybehol po schodoch a žiaril ako slniečko. „Ono sa niekam pôjde?“ „Hej, tu stojí, že trhlina, cez ktorú sa dostaneme domov, bude v nejakom Yankeewoode, a...“ zastavil som sa, pretože Rooster sa začal triasť. Nič nehovoril, len sa pomaly dotackal do rohu miestnosti, tam si sadol na zem a objal si kolená.
„Nie...nie, nie...nie, Yank nie...“ opakoval a hojdal sa dopredu a dozadu. „Si v poriadku?“ pozrela naňho s obavami Lia. Chlap na ňu pozrel jediným vidiacim okom, v ktorom sa mu zračil číry strach. „Nie.“
Začal mi naháňať strach. Áno, dokonca ešte väčší, než keď bol stále veselý. Ak niečo vyľakalo Roostera, mali by sme sa tomu vyhnúť. „No, každopádne...“ uzavrel som to. „My ideme, a boli by sme radi, keby si šiel s nami.“
Roos sa pomaly postavil do dverí a rozkročil sa. „Nie, ďakujem. Zostaneme tu.“ „Počkaj, čo tým myslíš, zostaneme tu?“ mykla sa Lia. „My ideme.“ „To teda nie.“ pokrútil hlavou. „Prvý krát tu mám spoločnosť, nemal som sa s kým rozprávať posraných päť rokov!“ Rooster už kričal, na krku mu navrela veľká žila a celý očervenel. „Máme šancu žiť pomerne normálny život, ale vy sa namiesto toho idete nechať zabiť na to najhoršie miesto pod Slnkom!“ Predstúpil som pred neho, odhodlaný odísť. „Roos, uhni mi z cesty, než budem nútený ti ublížiť.“
„Nie. Nikdy.“
Otočil som sa k Lii. „Ber všetky saky-paky, ide sa!“ no keď som sa otočil späť, na líce mi dopadla tvrdá päsť, ktorá ma poslala priamo k zemi. „Nejdete nikam!“ zvreskol Rooster. Tipoval by som, že hladinu adrenalínu v krvi mal pomerne vysokú, keďže mal vypúlené oči. Pomaly som sa postavil, ruky som držal nad hlavou. Prestala to byť sranda. Ten človek bol duševne labilný, no my sme si to neuvedomovali. Mali sme odísť už oveľa skôr.
„Roos, kamoš, zhlboka dýchaj. Bude to dobré.“ povedal som a spravil som dva kroky k batohu na posteli. „Upokoj sa.“ „Vy...nikam...nejdete!“ mlel si svoje. „Nie, ja vás nepustím, nepustím, nedám vás!“
V tej chvíli som si uvedomil, že ten človek nás mal naozaj rád. Nedával to najavo bežným spôsobom, ale spôsobom jemu prirodzeným. Pichlo ma pri srdci, keď som sa presviedčal, že to, čo chcem urobiť, je len pre jeho dobro. „Dobre, Rooster, nikam nepôjdeme.“ zaklamal som a zastavil som sa, pričom ľavú ruku som šikovne načiahol k batohu, pri ktorom bol môj opasok. „Teraz sa upokoj a vyjdi z tých dverí.“ „Prečo?“ podozrievavo na mňa pozrel. „Ak nejdete preč, môžem tu zostať.“ Vzdychol som a za chrbtom som vytiahol z puzdra jeden nôž. „Prepáč, kamoš.“ Potom som nôž celou silou vymrštil smerom k trestancovi. Nikdy som nožom nehádzal, no vyšlo mi to až prekvapivo dobre. Nôž preletel miestnosťou a namydlený blesk, a...Rooster ho zachytil vo vzduchu! Nôž držal v ruke, no priveľmi pevne, takže sa mu zaryl do dlane, po ktorej mu následne začala stekať krv. Pozrel na svoju ruku, potom na mňa.
„Ty si mi klamal.“ šepol prekvapene. „Klamal si mi.“ „Prepáč, Roos, nemal som na výber, ja...“ snažil som sa to vysvetliť, no Rooster začal kričať. „Klamal si mi, po dlhej dobe jediný priateľ a takto ma oklame, chcel si ma zabiť, ale na mňa nemáš, ja mám lepšie reflexy než ty!“ potom na mňa pozrel, v oku mal maniacky výraz. „Budete trpieť. Obaja.“ Vtom nehorázne rýchlo schytil Liu za krk, otočil ju, a niekde zo záhybov overalu vytiahol kuchynský nôž, ktorý jej pritisol k hrdlu. Lia len pípla, potom sa na mňa vyľakane pozrela. „Mám ju zabiť?!“ skríkol Rooster. „Chcel by si vidieť, ako ju podrežem?! Vieš, je to jednoduché, ja som v Yanku bol! Bol som tam, trčal som tam desať rokov! Najnižší trest! Chápeš to? Desať rokov, vraj najnižší! Je pravda, že niektorí mali doživotie, či dokonca trest smrti...kde som to...aha, jasné!“ pozrel na mňa so skoro prosebným pohľadom. „Nechcem sa tam vracať. To miesto...straší tam! Niečo ti poviem...Yank....Yank nie je len tak nejaké väzenie. Je to basa s najvyšším ochranným stupňom, a to podvedomým strachom! Je postavený na psychiatrickej liečebni, ktorá bola postavená na cintoríne, ktorý bol postavený na mieste, kde sa v stredoveku upaľovali čarodejnice! Nie, prosím, zostaňte tu, tam zomriete!“
„Nie, Roos.“ povedal som odhodlane, no asi to znelo menej tvrdo, než som chcel.
„Aha.“ zahabkal. „Okej...tak v tom prípade ti nebude vadiť, ak...“ prešiel nožom Lii po krku, takže tam vytvoril krátku ranu, z ktorej vytekal cícerok krvi. Vtedy do mňa niečo vošlo. Akoby mi preplo. Pri pohľade na Liinu ranu, akoby som sa zbláznil. Nerozumel som tomu, už som ju videl zranenú. „Práve si si posral život.“ zavrčal som a šmaril som po ňom ďalší nôž, ktorý sa mu tentoraz zaryl hlboko do ramena. Rooster zavyl, no to už som ho strhával z Lii a trieskal o stenu. Chytil som ho za ramená a buchol temenom do rámu dverí, načo otupene zaujúkal. Potom som ho šmaril na postel. Tam sa dal trocha dohromady, pevne zovrel nôž, ktorý mal stále v ruke. „Lia, schovaj sa a daj si niečo na ten krk.“ poradil som jej chladným, bezvýrazným hlasom, a otočil som sa späť k Roosovi ktorý na mňa bežal zo zdvihnutou čepeľou. Skrčil som sa a podkopol som mu nohu, chytil som ho za zápästie a skrútil som mu ho za chrbát. „Upokoj sa, nechcem ti nič urobiť!“ „Prestaň...mi...klamať!“ zreval mi do tváre a kopol ma do slabiny. V bolestiach som sa skrútil na zem a zatiaľ čo som tam tak ležal, Rooster vzal stoličku! „Nie...nie, kamoš, nie, nie, nie, nie!“ kričal som naňho, no pomätenec akoby ma nevnímal. Potom na mne tú stoličku rozbil. Celým telom pri prebehla tupá bolesť, keď sa na mne lámali drevené nohy a operadlo. Keď stoličku rozbil, vzal zo zeme odlomenú nohu v tvare valca. Snažil som sa postaviť, no Rooster mi ňou tresol po hlave. Zahmlilo sa mi pred očami a buchol som nosom na zem. Počul som, ako Lia vykríkla, no keď som sa znova pokúsil vstať, Rooster ma znova uzemnil. A tak som sa rozhodol, že ho znova oklamem. Chvíľu som bez pohybu ležal a nehýbal sa, naberal silu. Potom som sa nepokúsil vstať, ale celou silou som vrazil päsťou Roosovi do píšťaly. Zreval a kľakol si na jedno kolenu. Situáciu som hneď využil a postavil sa, no maniak rýchlo zareagoval a namieril mi na krk nôž. Zachytil som ho na pol ceste k tepne, začali sme sa pretláčať. Lia to všetko sledovala z postele, kde si na krku držala vankúš. „Rooster, nemusí sa to takto skončiť!“ snažil som sa ho obmäkčiť. Nič nepovedal, len pevnejšie zatlačil na nôž. Musel som pritlačiť tiež, ako som nechcel skončiť ako jatočné prasa. Vtom sa stalo niečo, čo som nečakal. Rooster na moment povolil zovretie noža, asi ho chcel lepšie uchopiť. Neuvedomil som si to a stále som naňho tlačil, takže keď ho pustil, zaryl som mu ho hlboko do krku. Tak hlboko, že vyšiel zadnou stranou. Pustil som ho, no Roosovo telo len bezvládne padlo na zem, z krku mu striekala krv. Vtom akoby som ohluchol. Vedel som, že som začal kričať, no nepočul som sa. Sklonil som sa k jeho mŕtvemu telo a triasol som ním ako šialený, pričom sa moje slzy miešali s jeho krvou. Položil som si hlavu na jeho hruď a plakal som, až kým som nemal síl plakať. Potom som tam len čupel a díval sa na mŕtve telo človeka, ktorý nám nechcel nič iné, len pomôcť.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
fartgas
29. 1.januára 2014 20:48
Tak toto bolo dosť smutné
Napíš svoj komentár