Sedel som tam ešte asi tri hodiny. Len som sa díval na Roosovo telo, na jeho rozrezaný krk, z ktorého už vytiekla všetka krv. Teraz som v nej čupel, nohavice som mal úplne zašpinené. Zrazu som na ramene pocítil jemný dotyk. Zodvihol som k Lii hlavu. Usmievala sa, no nebol to jej typický, veselý úsmev. Bol plný smútku. Pokrútil som hlavou a vrátil som sa pohľadom späť k trestancovi. Vyzeral dosť neškodne. V hlave akoby sa mi roztrhlo vrece s nápadmi, ako som ho mohol pacifikovať bez toho, aby som ho podrezal. „Nate. mali by sme ísť. Tá krv je podľa mňa cítiť na sto honov.“ povedala opatrne Lia.
„No a?“ ani som na ňu nepozrel, len som zaťal päsť. „Len nech si po mňa prídu. Som predsa vrah, zvládnem ich.“ „Nemôžeš za to, a ty to dobre vieš. Bola to nehoda.“ „Hej? Fajn, bola to nehoda, to je super!“ skríkol som a postavil som sa. „A preto má rozrezané hrdlo ako nejaké skurvené prasa?!“ Lia na mňa dlho len pozerala. Potom sklopila oči a vyšla z miestnosti. Chcel som ísť za ňou, no bol som tak vytočený, že by som to asi len pokazil. Mali sme tu veci, snáď nebola natoľko hlúpa, aby odišla bez zásob. Snáď... „Ja....ja za to nemôžem....“ opakoval som si Liine slová nahlas. „Nemôžem za to, bola to náhoda. Nemôžem za to, bola to len náhoda. Nemôžem za to, bola to len...“
Všimol som si, že Lia stojí vo dverách. V rukách mala veľký vak, ktorý asi patril Roosovi. V ňom boli všetky možné zbrane, ktoré vyhrabala z tajnej miestnosti pod kuchyňou. Z batohu trčala aj skrátená brokovnica, ktorá bola v mojom sne. Lia ma obišla bez toho, aby na mňa pozrela, a vzala z postele batoh. Prehodila si ho cez plece a vyšla z izby. Unavene som vzdychol, prešiel som si po tvári rukou, a vydal som sa za ňou. Keď som vychádzal zo spodných dverí, zakopol som o nejakú vecičku. Sklonil som a zodvihol som to – bola to malá kniha v koženom viazaní, doškriabaná a zošúverená. Otvoril som ju na náhodnej strane a prečítal som pár viet. „Siedmy september, dva roky po evakuácií. Chcelo by to tu tím záhradníkov, zeleň prebrala vládu. Chixulovia sú čoraz agresívnejší, približujú sa k svetlám...“
Bol to denník. A podľa všetkého som rátal s tým, že bol Roosov. „No ideš, lebo nie?“ zavolala na mňa otrávene Lia od bránky. „Už sa pracem.“ zahundral som a strčil som si denník do vačku nohavíc. Zaumienil som si, že si ho neskôr prečítam. Dlho sme len kráčali. V úplnom tichu. Jediné zvuky, ktoré nás sprevádzali, boli kroky. Lia šla asi tri metre za mnou, aby na mňa dávala pozor. Uzavrel som sa do seba. Otupene som sa tackal po prašnej ceste, pod pazuchou som pevne zvieral vak so zbraňami. Nesledoval som okolie, ale to, čo si mi mihalo okolo nôh. Kamene, prach, hlina... Z hlavy som sa snažil vyhnať nepekné myšlienky, no bol som nimi tak naplnený, že keď som ich zo seba ako-tak dostal, nič vo mne nezostalo. A tak som ich musel pustiť späť.
Po čase sa mi podarilo prísť na iné myšlienky, napríklad ako to teraz vyzerá doma. Ak po nás vyhlásili pátranie, už sa dávno skončilo. Verdikt bol jasný. Boli sme oficiálne mŕtvy. No nikto nenašiel naše telá, takže ako poznám mamku, určite je ešte stále presvedčená, že som v poriadku. Tiež ma zaujímalo, ako na to reagovali Marc a Dave. Úprimne som nemal tušenie. Chalani také veci nepreberajú. Ale bola to vcelku zaujímavá otázka.
Posledná vec, ktorá ma trápila, bol môj stav. Vedel som, že sa ponáram do depresií, bolo mi jasné, že som prípad pre psychiatra, a plne som si uvedomoval, že sa z toho sám nedostanem. No nevedel som to zmeniť. Bol som jeden z posledných ľudí na Zemi a na jediného človeka, ktorý mi mohol pomôcť, som nakričal. Skrátenie príbehu, pekne som to posral. „Čo ti chýba? Myslím z bežného života.“ spýtal som sa asi po dvoch hodinách. „Chvíle, kedy som ťa ešte nepoznala.“ odsekla Lia a drgla do mňa. „A teraz kráčaj.“ Pomaly som prikývol. Nemalo to zmysel. Všetko som pokazil. Pre to neexistovala výhovorka. Bolo celé kvantum možností, ktoré som mal, než sa toto všetko stalo. Čo keby som v ten deň ani nešiel do školy? Alebo keby som pri tom jazere nezaspal. Možno sme mali u Roosa zostať. Bol by to fajn život. A veril som tomu, že po dlhšej dobe v spoločnosti iných ľudí by sa Rooster dal do poriadku. Teraz som mal pocit, že skončím ako on. Desila ma predstava, že bude v jednej vete opakovať tú istú vec trikrát, že sa budem na všetkom smiať, no najviac som sa obával záchvatov. Nebol som si istý, ako to so mnou skončí. Nebol som si istý ničím.
„Akej farby má černoch zuby, keď sa narodí?“ pokúsil som sa už asi stý raz rozprúdiť aspoň nejakú konverzáciu. „Nemá zuby.“ zavrčala Lia. „Už to neskúšaj, Nate, okej?“ „Fajn, fajn.“ zodvihol som ruky v obrannom geste a kopol som do kameňa, ktorý sa mi zatúlal k topánke. Odletel preč a pri dopade vydal kovový zvuk. Zodvihol som oči zo zeme.
Poľná cesta, na ktorej sme boli, sa križovala s diaľnicou s tromi prúdmi v oboch smeroch. Kameň, do ktorého som kopol, narazil na železnú zábranu na okraji cesty. Za zábranou bola kolóna áut, ktorá siahala, kam až oko dovidelo. Autá boli rôzne – osobné, nákladné, autobusy, dokonca som zazrel aj pancierové vozy. Asi by som tipoval správne, keby som povedal, že kolóna vznikla pri evakuácií mesta. Ale kam sa podeli majitelia áut? Preliezli sme plôtik a ja som z batohu vybral brokovnicu, no keď som si všimol, že Lia ma počastovala ľadovým pohľadom, hneď som zbraň poslušne schoval späť do tašky a vytiahol som mačetu. Lia na mňa kývla a ukázala na autobus, ktorý bol vypálený do tla. Sama sa potom vybrala k najbližšiemu kamiónu. Autobus, ktorý ma poslala prehľadať, mal rozbité okná, a celkovo bol pokrytý vrstvou sadzí. Pripomenul mi ten, ktorý sme videli v meste. Zovrel sa mi žalúdok, keď som si spomenul, čo v ňom bolo, a v duchu som sa modlil, aby bol tento prázdny. Moje prosby boli vypočuté – v autobuse nebolo okrem obhorených sedadiel a nejakých kufrov vôbec nič. Začal som z batožinových priestorov nad sedadlami zhadzovať cestovné tašky a otvárať ich. Sklamalo ma, že tam nebolo vôbec nič užitočné. Všetky fľašky boli v dôsledku obrovskej horúčavy, ktorou autobus prešiel, úplne roztopené. Oblečenie, ktoré prežilo požiar, bolo rozožraté moľami. Žiadne nože, nožnice, žabykláče, nič. Kto by si už do autobusu bral nôž?
Viac šťastia som mal pri vodičovom mieste. Pri prekutrávaní zásuviek okolo volantu som našiel krabičku nepoškodených zápaliek. Vybral som z vrecka tú, ktorú som našiel na štadióne, a presypal som zápalky do jednej. V zásuvke bola aj kreditná karta – netuším prečo, ale tiež som si ju hodil do vrecka. Potom už som len prechádzal rukou okolo radiacej páky a popod volant, keď som zrazu zacítil pevný kovový predmet. Vytiahol som ho.
„Bingo!“ šepol som natešene, keď som si prezrel kovovú krabičku, v ktorej boli dva náboje do revolvera. „Ktovie, či mal pán vodič povolenie.“ vytiahol som revolver a vsunul som náboje do komôrky. Potom som ho zasunul do puzdra a vyšiel som z autobusu.
Lia nenašla nič, no zato prišla s pomerne dobrým nápadom. „Počúvaj, mali by sme tu nechať tú tašku so zbraňami.“ ozvala sa po chvíli chôdze. „Je príliš ťažká a aj tak väčšinu z nich nikdy nepoužijeme.“ Zamyslene som prikývol. „Ale tú brokovnicu berieme, nie?“ „Beriem ju ja.“ zdôraznila Lia.
Pokrčil som plecami a zhodil som tašku na zem medzi autá. Vytiahol som z nej brokovnicu a podal som ju Lii. Potom som sa znova postavil a prešiel som prstami po rukoväti jedného z nožov pri opasku.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár