„Aha!“ zvolal som na Liu a namieril som prstom cez polia, ktoré obmývali diaľnicu. Za jedným z nich boli blízko pri sebe dva domy. Keď som sa pozrel lepšie, rozoznal som stajňu a obytný dom. Takže nejaká farma. Tesne nad ňou bolo Slnko, ktoré sa pomaly ukladalo k spánku. Boli sme na nohách celý deň a trocha oddychu by sa nám hodilo.
„Stíhame to pred zotmením?“ pozrela na mňa Lia a potom si nedôverčivo prehliadla pole. Vzápätí však sama sebe prikývla a zišla z diaľnice. Ja som ju poslušne nasledoval, no stále som sa pozorne obzeral. Polia boli totálne zarastené, tráva a burina mi boli až po prsia, Lii tesne pod krk. „Hoď mi jednu mačetu!“ zakričala na mňa spredu Lia. Vytiahol som čepeľ z puzdra a hodil som ju naslepo pred seba. „Au! Ty debil, dávaj pozor!“ ozval sa nahnevaný hlas. Zachichotal som sa a vytiahol som aj druhú, ktorou som pred seba začal sekať. Je to vtipné, ale cítil som sa ako kombajn. Tráva predo mnou padala k zemi, za mnou zostával vysekaný pás ničoho. Cesta nám trvala asi trištvrte hodinu, keď sme sa dostali k budove, už bola tma. Zblízka som si všimol, že som sa pekelne pomýlil. Nebola to farma, ale škôlka. A to, čo som považoval za stajňu, bola jedáleň. Celý komplex bol ohraničený kovovým plotom, ktorý bol ale tak zhrdzavený, že sme ho s Liou zo stĺpov jednoducho postŕhali. Keď sme vošli do areálu, doľahla na mňa ťaživá atmosféra. Netuším, čo to bolo. Pozrel som na Liu – nevyzeralo, že by jej niečo bolo.
„Z.....zz.....mm....“ ozvalo sa spoza mňa, tak blízko, akoby pôvodca hlasu stál rovno za mnou. Prudko som sa zvrtol, mačetou som mieril pred seba. Nikto tam nebol. Asi iba vietor...
„Si v poriadku?“ pozrela na mňa pochybovačne Lia. „Hej, som v pohode.“ mávol som rukou a vybral som sa smerom k jedálni. „Poď, prejdeme najprv toto.“ Prekvapilo ma, ako krátka je tráva v areáli škôlky. Akoby ju niekto denno-denne kosil. Pritom sa pokojne stavím, že tu nikto nebol minimálne dva roky. „Zmm.....zmmm......zzzmmm...“ ozvalo sa mi pri uchu, len čo som stúpil na vykachličkovanú plochu pred vchodom do jedálne. Za sklenými dverami bola tma ako v rohu, nič som nevidel. No bol som si definitívne istý, že ten zvuk nebol vietor. Akoby niekto rozprával, no nebolo jasné, čo hovoril. „No poď, bojko. Na tri.“ ozvala sa Lia a namierila lakťom na dvere. „Raz...dva...tri!“
Rozrazili sme plastové dvere a vpadli do jedálne. Bolo v nej veľa stolov, no všetky boli poukladané v jednom rohu. Okolo nich boli geometricky umiestnené stoličky, vytvárali elipsu. Stoličky boli otočené operadlom ku stolom a na každej bola vyhorená sviečka. Trasúcou sa rukou som z batohu vytiahol baterku a zapol som ju.
Kužeľ svetla preťal tmu ako nôž. Preletel cez jedáleň a dopadol na stenu, presne nad stoly. Bolo na nej niečo napísané. Alebo skôr nakreslené. Podišiel som bližšie a prešiel som po nákrese svetlom. Bolo to vyobrazenie skupinky ľudí, ktorí stáli vedľa seba. Na konci radu boja jedna vyššia osoba, všetky ostatné boli asi polovičné. Držali sa za ruky. Po chvíli pozerania na stenu sa mi zatočila hlava. Otočil som sa späť k Lii, no ona tam nebola. Dvere, ktoré sme predtým rozrazili, boli zavreté. A sviečky na stoličkách boli zapálené. Vtedy sa obraz pohol. Postavičky vytvorili kruh a začali tancovať, stále sa držiac za ruky. V hlave sa mi ozýval veselý detský smiech, zmiešaný s nejakou príjemnou melódiou. Postavy zliezli zo steny a pohybovali sa po podlahe jedálne. Potom sa postavili a vytvorili okolo mňa niečo ako plot. Všetky svorne tancovali a z nemých úst im vychádzala tá istá pieseň. Jedna postava vyšla z radu, no ihneď ju nahradila ďalšia. Tá, ktorá vyšla z radu, urobila pár krokov smerom ku mne. Začala sa jej formovať tvár – bolo to malé dievčatko, mohlo mať tak päť rokov. Pousmial som sa. Dievča ku mne natiahlo ruku.
„Poď si s nami zatancovať.“ poprosilo ma piskľavým hláskom. Začal som sa nervózne ošívať. „Ja neviem...nemôžem, ja...“ „Nechceš si s nami zatancovať?“ zopakovalo to dievča, no jej hlas už nebol taký milý. Počul som v ňom náznaky odmeranosti, možno dokonca hnevu. „Prečo si s nami nechceš zatancovať?“ To otravné opakovanie sa mi pripomenulo Roostera. „Pozri, maličká, ja naozaj nemôžem.“
Dievča sklonilo ruku a zároveň zabodlo pohľad do zeme. Tmavé vlasy jej padli do tváre. „Dobre. Ako chceš, Nathaniel.“ „Počkaj, odkiaľ poznáš moje...“ začal som, no dievča zodvihlo hlavu. Skríkol som. To dieťa malo vydlabané oči, z dier jej pomaly tiekli dva cícerky krvi. Pokožku mala popolavú a vlasy mastné. Na tvári mala množstvo modrín a jaziev, dokonca aj pár otvorených rán. Keď otvorilo ústa, odhalilo tmavý chrup s tisíckami zúbkov, ostrých ako britvy. „Vieme o tebe všetko.“ povedala, no tentoraz jej hlas znel ako hromobitie. „Úplne všetko, Nathaniel.“ Vykročila ku mne, znova zodvihla ruku. Spod nočnej košele jej vyliezali pavúky a iný hmyz, ruky jej príšerne smrdeli. „Ale ty s nami budeš tancovať. Už naveky.“
„Nie, nie, nie!“ kričal som, vytiahol som nôž a bodol som ju. Dievča zvresklo a jej temný hlas sa zrazu premenil na pomerne známy. Lia! „Čo to robíš, ty kretén?!“ okríkla ma a vrazila mi facku. Pokrútil som hlavou a tuho som zavrel oči. Keď som ich otvoril, svet okolo sa trocha vyjasnil. Dvere boli vyrazené, sviečky vyhorené. Žiadna desivá škôlkarka. Len Lia, ktorá mala môj nôž zapichnutý v ramene. Keď som si to uvedomil, prudko som ho vytiahol a chytil sa za hlavu. Čo sa to so mnou dialo?!
„Prepáč, ja...prepáč, nechcel som....ja...ja neviem, ako...“ koktal som na kolenách. Bol som úplne prepotený a triasol som sa. V hlave mi hučalo. „To je v poriadku.“ odvetila Lia odmerane. „Odpúšťam ti. Už naveky.“ Ani som na ňu nepozrel, no keď sa mi posledné dve slová dostali do hlavy, svet okolo sa zakrútil a ja som sa zrazu díval na strop. Zorné pole sa mi zahmlievalo, až ma napokon temná masa úplne pohltila.
Keď som otvoril oči, videl som zašpinený strop jedálne. Na mnohých miestach boli praskliny, dokonca som si všimol aj krvavé fľaky. Oprel som sa o lakte a poobzeral som sa. Lia sedela na jednej zo stoličiek, okolo ramena si obväzovala kus džínsovej látky. Vtedy som si uvedomil, že mi nejako ofukuje nohu – Lia mi odrezala časť nohavice na pravej nohe! Rozosmial som sa, nevedel som prestať. Bola vynaliezavá, mne by to nikdy nenapadlo. „Ako...ako dlho som spal?“ spýtal som sa, keď som sa konečne dosmial. „Asi hodinu.“ odvetila bezvýrazne Lia, potom ku mne podišla a podala mi môj nôž. „Ideme. A dávaj pozor, tam vonku...no, pozri sa sám.“ Vstal som a podišiel som ku dverám. Ukryl som sa za stenu a jedným okom som vykukol spoza rámu – záhrada bola ponorená do šera, ale nikto tam nebol. „Čo by som mal vidieť?“ prišiel som späť k Lii. „Nevidíš ich?“
„Koho?“
Lia mávla rukou. „Nechaj to tak. Odchádzame odtiaľto.“
Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Koho som mal vidieť? V tej vízií..ale skôr sne, som už videl dosť, nepotreboval som viac. Celé to bolo zvláštne – byť v strede noci v opustenej škôlke, v ktorej ešte k tomu vládnu nadprirodzené javy. Nezdalo sa mi to.
„Nechceš prehľadať aj tú druhú budovu?“ navrhol som nevinne – bolo to detské centrum, skoro určite tam boli užitočné veci. „Rozhodne nie.“ pokrútila hlavou Lia. „A už vôbec nie v noci.“ „No tak.“ zatiahol som prosebne. Niečo ma k tej budove priťahovalo. Lia mi pozrela do očí – v temnom svetle baterky, zatienenej kusom látky, sa jej jemne leskli. „Berieš to na seba?“ „Nie, hodím to na môjho imaginárneho priateľa, ktorý stojí rovno za tebou.“ zaškeril som sa. „Jasné že beriem.“ „No dobre.“ prikývla Lia. „Som síce absolútne tupá, keď som to dovolila, ale dobre.“
Hodil som si na chrbát batoh a vzal som od Lii baterku. Keď sme prechádzali cez záhradu, zazdalo sa mi, že v oknách škôlky sa mihajú tiene, no keď som tam zasvietil, lúč ožiaril len vybité okno a bielu stenu za ním. Hlavou mi stále behalo malé dievčatko bez očí, prosiace o tanec. Za normálnych okolností by ma to odohnalo na míle ďaleko od toho desivého miesta, no dnes v noci ma to tam ešte väčšmi lákalo.
Došli sme až k budove, dvere boli zamknuté. Rozohnal som sa, že ich vyrazím, no tesne pred úderom sa rýchlo otvorili. Lia prekvapene zhíkla a mne pomerne dosť zbledla tvár. Neustúpil som však a pomaly som do domu vkročil. Možno sa mi to len zdalo, možno nie, no keď som prechádzal cez dvere, ovial ma ľadový vánok. Akoby sa o mňa obtrela smrť.
Prebehol som baterkou po dome – boli sme v uvítacej miestnosti, z ktorej viedli dvoje dvere. Oboje boli vyrazené z pántov, za nimi som videl miestnosť na hranie a toalety. No než som sa kamkoľvek vybral, prezrel som si miestnosť, v ktorej sme stáli teraz. Pri jednej stene bola dlhá lavička, na ktorou viseli vešiaky. Na niektorých boli malé detské bundy, pod lavicou boli topánočky, ktoré by som ja obul tak na palec na nohe. Niektoré z nich boli potrhané, akoby ich malo v papuli nejaké zubaté zviera. K ušiam mi znovu doľahla tá otravná melódia.
„Počuješ to?“ otočil som sa k Lii, aj keď odpoveď som poznal. Na moje prekvapenie Lia prikývla. Vytiahla sekeru a druhá ruka jej skĺzla k brokovnici. Pomaly sme postupovali do hracej miestnosti – až tam sme videli, čo je to hrôza.
Na koberci v strede miestnosti bola hromada tiel. Maličkých, detských tiel. Boli nahádzané jedno na druhom, skrvavené, zbavené niektorých končatín, no typickým znakom pri každom dieťati boli vypichnuté oči. Zvláštne bolo, že som nič necítil. Určite tu boli už dlho, no nebol tu vôbec smrad, a telá vyzerali, akoby zomreli len nedávno. Odrazu jedna mŕtvolka zodvihla hlavu. Jej prázdne očné jamky sa zamierili presne na nás.
„Nevidím to len ja, však nie?“ koktal som, keď som šmátral rukou po mačete. „Nie.“ odpovedala mi strnulo Lia. „Ale..ak sa nebudeme hýbať, možno si nás nevšimne.“
„Hej, to určite.“ odfrkol som posmešne. „Pozri, díva sa rovno na nás.“ Lii sa v svetle baterky rozšírili zreničky. „Ono nás to nevidí, ale počuje!“ Mŕtvola akoby Lii rozumela. natiahla ruku a malým, na troch miestach polámaným prstom na nás ukázala. Potom sa rukou zaprela do tela pod sebou a začala sa z hromady vysúvať. Keď konečne dopadla na zem, nestabilne som postavila na nohy a vykročila k nám.
„Eh...Lia?“ cúvol som späť do haly.
„Už na tom pracujem.“ soptila nahnevane, keď sa mocovala s istením brokovnice. „Je to zaseknuté, nejde to!“ Rýchlo som vytiahol revolver a namieril som ho na dieťa. Potom som šťukol kohútikom. Nič sa nestalo. Šťukol som ešte pár krát, mŕtvolka sa stále približovala.
„Toto je v riti!“ skríkol som a rozohnal som sa po mŕtvole mačetou. Keď sa jej chladný kov dotkol, rozplynula sa na hustý dym, ktorý sa po chvíli vytratil. Zasvietil som späť do miestnosti – hromada tiel bola fuč! Oprel som sa o kolená a sťažka som dýchal. „Čo...čo je....čo to bolo?“ „Ako to mám vedieť, ty génius?“ odsekla Lia.
„Upokoj sa, nič sa nedeje.“
„Jasné, nič. No fajn, už buď ticho.“ Lia sa prudko zvrtla, že vyjde z domu, lenže dvere boli znova zavreté. Podišla k nim a skúsila kľučku, no bolo zamknuté. Ustúpila a prudko do dverí kopla, no nič sa nestalo. Potom sa mrzuto otočila ku mne, obišla ma, prešla cez herňu, a išla ďalej. Ja som šiel poslušne za ňou, nemal som chuť znova zažiť veci.
Za herňou bola spálňa. Asi dvadsať postieľok s dreveným zábradlím. Perina na jednej z nich bola zvláštne vydutá. Pristúpil som k nej a položil som na ňu ruku. Lia nič nehovorila, asi na mňa bola stále naštvaná, no videl som, ako pevne zovrela rúčku sekery. Potom som perinu strhol z postele. Spod nej sa na mňa vyvalil malý mrak nechutného smradu. Akoby som cítil zvratky, hnijúce mäso, a detské fekálie. Vtom ma niečo pevne chytilo za ramená. Prudko som mykol hlavou, aby som sa pozrel do prázdnych očných jamiek asi štvorročného chlapca, ktorý na mňa ceril svoje malé tesáčiky. Skríkol som a urobil som prvé, čo mi napadlo – hodil som sa chrbtom o hranu postele. Chlapec sa prehol v chrbte a bolestivo zavyl. V tej chvíli sa strhlo hotové peklo. Zvnútra každej matrace sa vystrčili malé ručičky s ostrými pazúrikmi, ktoré začali matrace trhať a vyliezať von. Vydávali pritom vysoké, škrekľavé tóny, z ktorých tuhla krv v žilách. „Bež!“ zreval som na Liu, no ona už bola v strede herne. Rozbehol som sa za ňou, no po ceste ma za lakeť chytilo jedno malé dievčatko. Rozohnal som sa mačetou a odsekol som juj celú ruku, ktorou ma držala. Preletel som herňou ako vietor, rútil som sa za Liou, ktorá bežala hore schodmi, ktoré boli na kraji herne. Vybehli sme hore, ja som sa zastavil v strede schodiska. vytiahol som revolver a čakal som na príval detí.
„Nájdem cestu von, ty ich zdrž!“ poradila mi Lia a odbehla niekam preč. Zaklial som a namieril som zbraňou na hlavu bezrukého dievčaťa, ktoré sa za mnou hnalo najrýchlejšie. Vystrelil som a jej mozog postriekal mŕtvolky naokolo. To ich, samozrejme, nezastavilo, a oni sa rútili ďalej. Jeden chlapec sa dokonca zaryl nechtami do steny a liezol na schody po stene, aby som si ho nevšimol. Mojim očiam však neušiel a keď na mňa skočil, strčil som mu hlaveň hlboko do úst a rozstrelil som mu hlavu. Zastrčil som prázdny revolver do puzdra a začal som do detí kopať. Bolo to prekvapivo efektívne – tie, čo boli najvyššie, popadali dole a vytvorili dominový efekt. Detí však bola obrovská kopa, mačeta a kopance už nestačili.
„Lia, poďme!“ skríkol som smerom k chodbe, do ktorej odbehla. „Fajn, tak poď!“ ozvalo sa na odpoveď a ja som vybehol hore. Lia stála pri okne – bolo na konci dlhej chodby, pozdĺž ktorej boli na každej strane troje dvere. Deti už boli na vrchu schodov, démonicky vrešťali a naťahovali za mnou svoje krvavé ruky. Rozbehol som sa, čo mi sily stačili. Keď som bol pred poslednými dverami, odrazu sa otvorili a do cesty mi vošla ďalšia živá mŕtvola, tento krát vysoká pani.
„Učiteľka, vážne?!“ zjojkol som a zodvihol som ruky v obrannom geste. Mŕtvola by ma bola roztrhla, no v tej chvíli sa jej hlava rozstrekla na kašu. Keď telo spadlo, odhalilo Liu, ktorá v rukách pevne držala brokovnicu. Z hlavne sa jej dymilo.
„No poď už!“ okríkla ma agresívne. Zodvihol som si ruku pred tvár a rozbehol som sa k oknu. Potom sme ho spolu s Liou rozbili a vyleteli von. Boli sme na prvom poschodí, a mali sme celkom dobrý rozbeh, takže sme dopadli až za plot, presne do poľa, plného buriny a trávy. Znova som letel chrbtom dozadu, presne ako v knižnici, takže som jasne videl, čo sa deje s deťmi. Áno, vyskakovali za nami, no keď vyleteli z budovy, rozprášili sa vo vetre. Bolo to desivé a zároveň fascinujúce. A potom prišla bolesť. Tvrdo som dopadol na chrbát, počul som zapraskanie. Ozval osa ďalšie žuchnutie a do poľa vedľa mňa dopadla Lia. Na tvári mala výraz číreho zdesenia – pochybujem, že ja som vyzeral inak. „Morálne ponaučenie?“ zazubil som sa nervózne.
Lia na mňa namierila brokovnicou. „Keď poviem, že niekam nejdeme, tak tam nejdeme.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
ayaka
30. 1.januára 2014 16:47
To bolo desivé
Napíš svoj komentár