Ležal som na zemi zo zatvorenými očami a čakal som, kedy do mňa začnú skini kopať. Nič sa však nestalo. Na tvári som pocítil jemný dotyk trávy. Vysokej trávy. To ale nebolo možné, boli sme v meste. V diaľke sa ozval štebot vtákov. Odvážil som sa otvoriť oči.
Prekvapene som zhíkol. Stál som uprostred obrovskej lúky, obkolesenej betónovými múrmi, prerastenými viničom a burinou. Lúka bola zaplnená trávou, ktorá mi siahala až po pás. Na jednej strane lúky som nevidel nič, múr mi zakrýval výhľad. Na druhej strane sa nad múrom zvyšoval svah. No to, čo bolo na ňom, ma dokonale fascinovalo.
Tam hore bola železničná trať. Aj s vlakom! Bol vykoľajený, zhrdzavený, hýril červenou a hnedou. Cez vybité okná som videl sedačky a priehradky s kuframi. Niektoré boli ešte stále tam. Jeden vykoľajený vagón vytváral akýsi rebrík ponad betónový múr. Vyzeralo to, akoby príroda prebrala kontrolu nad mestom. V hlave sa mi zjavili dve otázky: Kde to som? Ako som sa sem, dopekla, dostal?!
Za mnou sa ozvalo žuchnutie. Pohotovo som sa otočil. Z vysokej trávy sa vystrčila Liina hlava. Pootočila hlavou doľava, potom doprava, potom pozrela na mňa.
„Zomreli sme?“ hlesla.
Podišiel som k nej a štipol som ju. Hlasno vykríkla. „Nie, sme v poriadku.“ skonštatoval som.
„Ale kde to sme?!“ spýtala sa otázku, nad ktorou už som dávno premýšľal. „A ako to mám vedieť?!“ rozhodil som rukami. „Dobre, dobre...pokoj....len pokoj...skús niekoho zavolať.“ Vytiahol som mobil. „Žiaden signál.“ pokrčil som plecami. „Tak nájdeme niekoho, kto nám to objasní.“ Ukázal som na zhrdzavený vlak. „Nemyslím si, že niekoho nájdeš.“ „No to je paráda!“ zvýskla sarkasticky Lia. „Fajn, fajn...ja si sem ľahnem a ty si rob, čo chceš.“ Zvesila si z pleca tašku a ľahla si na trávu. Ja som sa otočil a vybral som sa k vlaku. Chcel som to preskúmať, mal som nutkavú potrebu zistiť, kde som. Predieral som sa trávou, ktorá ma šteklila na lýtkach. Keď som sa dostal k vagónu, opatrne som doňho nazrel. Mäkká výstelka zo sedadiel bola vytrhaná, v podlahe boli sem-tam nejaké diery. Z okenných rámov trčali sklené zuby, pozostatky po vybitých oknách. Jednou nohou som vkročil dnu. Ozval sa škripot, no nič sa ani nepohlo. Pomaly som začal vystupovať hore, bol som prikrčený a našľapoval som čo najjemnejšie. Keď som sa zachytil jednej železnej tyče, rozpadla sa mi v rukách a ja som tresol zem. Ostrý hrot, ktorý zostal po tyči, mi urobil na predlaktí dlhý zárez. Nič strašne, no štípalo to. Vyštveral som sa až na koniec vagóna, kde boli zatvorená dvere. Keď som kopol do kľučky, dvere s rachotom vyleteli z pántov.
„Tak to šlo ako po masle.“ zamrmlal som a vyšiel som z vagóna. Stál som na trati, na mieste, kde patril ten vykoľajený vagón. Všimol som si, že napravo odo mňa je lokomotíva. Na jednej strane mala rebrík. Jemne som sa ho dotkol. Nič sa nestalo. Zachytil som sa a začal som šplhať hore.
„Nerozbi sa, nerozbi sa, nerozbi sa....“ šepkal som, dúfajúc, že rebrík nezareaguje rovnako ako tyč. Mal som šťastie. Usadil som sa na vrch rušňa a rozhliadol som sa po okolí.
Pre scenériu, ktorá sa mi naskytla, by sa hodilo pár slov. Trosky. Pozostatky. Spomienky.
Mesto predo mnou bolo totiž akoby ovládané prírodou. Paneláky sa stále majestátne týčili nad inými domami, záhradkárske osady si ticho hoveli na kraji mesta, ulice sa kľukatili pomedzi domy. Všetko to bolo ale prerastené zeleňou, všade rástli stromy, tráva, burina... V diaľke, za záhradkárskymi osadami, som letmo zazrel letisko. Nebolo zreteľne vidieť a bolo poriadne ďaleko, no všimol som si dva vysoké stromy, ktorých koruny sa prepletali cez veľký Boeing. Všetko vyzeralo tak čisto, prirodzene...bolo to tak nádherné, že som na chvíľu zabudol, ako veľmi ma trápi, ako som sa sem dostal. Ešte chvíľu som sedel na lokomotíve, potom som zliezol dole a vrátil som sa späť na lúku. Lia sedela v tureckom sede. Keď si ma všimla, postavila sa. „No čo?“ vyhŕkla. „Videl si niekoho?“ „No...ani nie.“ priznal som. „Všetko vyzerá takto.“ ukázal som na trávu okolo nás.
„Chceš mi povedať, že som tu s tebou skysla?“ „Rovnako ako ja s tebou.“ uškrnul som sa. „Ver mi, nie je to žiadna výhra.“ „Nechaj si tie svoje kecy.“ zavrčala. „Radšej mi povedz, čo budeme teraz robiť.“ „No,“ ukázal som na obzor. „Máme ešte tak...povedzme hodinku, možno dve. Potom zájde slnko. A neviem prečo, ale nejako sa mi nechce stráviť v tejto betónovej džungli noc.“
„Posero.“ uškrnula sa Lia. „Hovorila si niečo?!“ otočil som sa k nej. „Máš nebodaj nejaké úžasné nápady?!“
„Tak, najprv by som ti odporučila upokojiť sa.“ ďobla do mňa prstom. „A potom by si sa mal pozrieť na toto.“ ukázala na nízku budovu, ktorá bola za jednou stranou múru. Ten tam bol prerušený a vchádzal dovnútra budovy. Nad vstupom bola veľká ceduľa. Stálo na nej Športová hala. Názov haly bol zhrdzavený a zarastený. „Moment, chceš mi povedať, že sme na tom istom mieste, kde sme boli pred pol hodinou?!“ „Presne tak.“ prikývla Lia, očividne hrdá na svoj objav. „Lenže ako je to možné?!“
„Myslíš, že to viem?“ prevrátila oči. „Proste sa poďme pozrieť, ako to vyzerá vnútri.“
„Okej.“ prikývol som. Lia vzala zo zeme tašku, ja som mal svoju stále na chrbte. Vybrali sme sa k pozostatkom haly, čím sa začal náš boj a prežitie v divočine, akú sme si dovtedy nedokázali ani predstaviť.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár