Otvoril som oči. Stále som ležal v šatni, chrbtom opretý o skriňu, ktorá blokovala dvere. Lia stále ležala na podlahe v strede miestnosti. Ešte spala. Pomedzi štrbiny v doskách, ktorými boli zatlčené okná, sa predierali úzke svetelné lúče. V ich žiarení som vo vzduchu videl zvírené čiastočky prachu. Pravdepodobne sa hýbali prvý krát po dlhej dobe.
Tak trochu som dúfal, že to všetko bol len zlý sen. Vstal by som znova u mňa v posteli, mama by spravila omeletu, všetko by bolo tak, ako má byť. Lenže to tak nebolo. A my sme stále trčali v tejto zarastenej diere. Až keď som sa s námahou pokúsil postaviť, uvedomil som si, že som na tom dosť zle. Jedna teniska mi zostala na chodníku v normálnom svete, bolel ma chrbát, a rana na ruke dosť škaredo pálila. Dopotácal som sa ku skrinke, v ktorej bol opasok. Stiahol som ho z držiaku a obviazal ho okolo ruky nad lakťom. Vlastne som nemal tušenie, prečo som to urobil. Ak má niekto vo filme veľkú ranu, niečím si ruku obviaže. Tak som to skúsil.
Pristúpil som ku skrinke, ktorá bola pri dverách, a začal prekonávať strach. Chcel som ju otvoriť, horel som nedočkavosťou, no...tie zvuky. Tie desivé zvuky, ktoré sme počuli v noci. Zvedavosť však vyhrala nad strachom – a zdravým rozumom – a ja som sa zaprel do skrine. Tá sa začala posúvať, pričom vydávala neznesiteľný škripot. Lia sa zamrvila a otvorila oči.
„Čo sa deje...?“ zazívala a dívala sa okolo seba, akoby omámená.
„Idem sa pozrieť von.“ informoval som ju. „Ty zatiaľ priprav batohy, tu nemôžeme zostať.“ nenechal som ju zareagovať, vybehol som von, na štadión, s rukou stále položenou na puzdre, ktoré sa mi hompáľalo pri opasku. Ráno vyzeralo mesto ešte úchvatnejšie než večer. Slnečné lúče sa jemne odrážali od kvapiek rannej rosy na vysokých steblách trávy, ktoré sa jemne vlnili v rannom vánku. Zamieril som k miestu, kde si Lia zabudla batoh. Bol kompletne roztrhaný. Zdrapy zelenej a fialovej látky sa váľali všade naokolo, obsah ruksaku bol vybratý, rozhádzaný, udupaný, rozhryzený. Ohromila ma agresia, s akou ten tvor konal. Pravdepodobne na batohu Liu cítil. No toto...začínalo to byť všetko vážne.
Nemohol som si pomôcť, no nejaká tajomná sila ma ťahala na druhú stranu štadióna. K miestu, odkiaľ prvotný rev prišiel. Nebolo ťažké sa tam dostať – ten tvor vytvoril akýsi chodníček v tráve, široký tak jeden a pol metra. Čím bližšie som bol k okraju lúky, tým silnejší bol zvláštny, nepríjemný zápach, šíriaci sa naokolo. Keď som konečne zbadal múr, vydesene som sa zatackal. Za stene bol veľký krvavý fľak. Trochu mi to pripomínalo scénu z filmu Pád Tretej ríše, kde si nacistický vojak vystrelil mozog z hlavy. Presne takto tá stena vyzerala. No žiaden výstrel sme nepočuli. Podvihol som si tričko a zakryl som si ním nos, aby som potlačil pach krvi a hniloby. Zoširoka som obišiel stenu, až kým som si neuvedomil, že moje kroky vydávajú zvláštny, čvachtavý zvuk. Jedným okom som zabehol k nohám – zem bola nasiaknutá krvou a pokrytá zdrapmi kože, mäsa, a vnútorností. Naplo ma, prudko som odvrátil hlavu. Plánoval som sa vrátiť, keď som si v tráve všimol topánku. Jemne som ju zodvihol a priložil k tej, ktorú som mal obutú. Bola trocha väčšia, no nie príliš. Strčil som do nej nohu. Hnusilo sa mi to, pretože som mal istú predstavu, komu topánka patrila, no veľa možností mi nezostávalo. Buď budem nosiť obuv mŕtveho, alebo si rozoderiem chodidlo. Tak hádajte, čo je lepšie? Na ceste späť mi niečo prišlo na um. Čo to vlastne bolo, a koho to zabilo? Mysleli sme si, že sme tu sami. Že nezostal nikto. Asi sme sa mýlili. Keď som sa vrátil späť do šatne, Lia už stála vo dverách. Hodila mi batoh. „Tak poďme...“ zamierila von, na štadión. „Tadiaľ nie.“ zastavil som ju a ukázal som na dvere na konci chodby. „Prečo?“ nechápala Lia, stála sa dívala na trávnatú plochu. Pokrútil som hlavou. „Proste...by sa ti to nepáčilo.“
Lia sa ku mne neochotne vrátila a podišla k železným mrežiam. Silno za ne zatiahla, no hneď aj musela uskočiť, pretože celá konštrukcia sa s rachotom zvalila na zem.
„My ženy vieme, ako na to.“ pomädlila si ruky a chystala sa kopnúť do dverí. „Jasné, to určite.“ zastavil som ju. „Nechaj to na mňa, ešte si dolámeš tie malé nožičky.“
Lia trocha zavrčala, no ustúpila do strany. Pristúpil som ku dverám a kopol som do kľučky. Nič sa nestalo. Dvere sa ani nepohli. Lia sa zachichotala. „Ty si teda dobrý, mohol by si byť v armáde.“
„Trhni si!“ kopol som do dverí ešte raz. Stále nič. Otočil som sa k nej. „Fajn, chceš mi pomôcť?“
„S radosťou.“
„Na tri.“ zavelil som a obaja sme sa postavili na jednu stranu dverí. „Raz...dva....tri!“
Dvere sa rozleteli a my sme tvrdo dopadli na cestu za nimi. Užasnuto som sa začal obzerať okolo seba. Stáli sme na okraji hlavnej cesty. Betón bol popukaný, z dier vyrastali malé kríčky. Ulica bola lemovaná jedno, maximálne dvojposchodovými domami. Toto nebolo mesto, ktoré som si pamätal. Okná na domoch boli porozbíjané, a ja som mal zlý pocit, že za každým z nich niekto bol, niekto, kto nás sledoval.
Pokrútil som hlavou a otočil sa k Lii. „No? Kam teraz?“ „To mi povedz ty, génius.“ uškrnula sa. „Ty si povedal, že tam nemôžeme zostať.“
Mal som sto chutí jej povedať o krvavej scéne, no udržal som sa. „Takže...“ zamyslene som si poškrabkal bradu. „Budeme potrebovať jedlo. A pitie.“ „Nechcem nejako rušiť tvoje veľavýznamné myšlienkové pochody, Nate, ale obávam sa, že tu už nič jedlé nezostalo.“ „Koľko vydrží človek bez jedla?“
"Záleží na okolnostiach. Sú ľudia, ktorí aj mesiac. A sú takí, ktorí nevydržia ani týždeň.“
„A bez vody?“
„Dva až tri dni. Blbec, ako to môžeš nevedieť? Si z učňovky, alebo čo?!“ Potláčal som nutkavú potrebu to dievča na mieste zaškrtiť. „Nie, som z gymnázia...“
„Pre postihnutých?“
„Čo keby sme sa sústredili viac na to, ako sa odtiaľto dostať?“ navrhol som. „Konečne rozumná reč, súdruh.“ zaškerila sa Lia a ukázala na cestu. „Môj nápad znie takto: pre začiatok len poďme po tejto dlhokánskej ceste, až kým sa nedostaneme niekam, kde to bude zaujímavejšie. Čo povieš?“ Neochotne som prikývol. Nič lepšie mi nenapadalo. Vlastne mi nenapadlo vôbec nič. A tak sme sa vybrali po ceste, prekračovali sme praskliny, podliezali spadnuté stromy, a obchádzali autá, ktoré akoby boli len tak porozhadzované. Všetko to pôsobilo takým zvláštnym, skoro až pokojným dojmom. Bolo úplné ticho, jediný zvuk boli naše kroky.
Kráčali sme neskutočne dlho. Tipoval by som to tak na päť, možno šesť hodín. Dokonca sme ani neprešli nejakú extra dlhú vzdialenosť. Dávali sme si na čas. Nikto nás nehnal. Keď sme sa dostali k dvojposchodovému domu, ktorý mal celú prednú stenu vyvalenú, Lia si sadla na kmeň topoľa a zamyslene na mňa pozrela. „Čo myslíš, o čo tu ide?“
Nechcelo sa mi odpovedať. Nevedel som. Prevrátil som oči a prestúpil z nohy na nohu. „Netuším. Vážne. Nemám najmenšie potuchy, čo toto vlastne je.“ Prikývla. „Poď, pozrieme to, nie?“ ukázala na dom. Pomaly som ju nasledoval. Bol to bežný rodinný dom. Izba, ktorá bola za vyrazenou stenou, bola pravdepodobne obývačka. V rohu bol gauč, roztrhaný, no stále v jednom kuse. Nič iné v miestnosti nebolo. „To je zvláštne.“ poznamenal som. „Gauč, no žiadna telka, ani kreslo, ani police...nič.“
Lia pokývala hlavou. „Pozri, tu niečo je.“ skrčila sa a zodvihla spomedzi tehál zdrap papiera. „Divím sa, že z neho ešte nie je prach.“ „Čo na tom stojí?“ zvedavo som sa naklonil ponad jej plece. „Vakcína objavená. Lakers vyhrali posledné tri zápasy. Jablká budú tento rok drahšie...“ chrlila Lia titulky. „Fajn, fajn, to už je nepodstatné. A dátum?“ „Moment...pätnásteho apríla.“
„Rok?“
„2012.“
Vyvalil som oči. „To nie je možné.“
„Tu to máš, čierne na bielom...teda, skôr na hnedom.“ ďobla prstom do štyroch číslic. „2-0-1-2. Ak vieš čítať, nemal by to byť problém.“ Namrzene som do nej štuchol. „Prestaň!“ „Dobre, len sa mi tu, prosím ťa, nerozplač...“ uškrnula sa. Spravil som dva kroky do miestnosti. Potom von v nej. Späť do nej. Dobré dve minúty som chodil v kruhu, nechával som si to uležať v hlave. Nakoniec som to vzdal a sadol som si na sutiny.
„Sme v háji.“
„Niečo mi hovor.“
„Čo rodičia? Mám taký pocit, že už po nás vyhlásili celonárodné pátranie.“ „To môže byť pravda, ale ja ti niečo poradím.“ usmiala sa. „Hm?“ zničene som k nej zodvihol pohľad. „Kým sme tu, nič s tým neurobíš. Takže sa tým nezaoberaj.“ „Asi máš pravdu.“ prikývol som. „Takže to bude chcieť nejaký plán, do najbližšej budúcnosti.“
„No, ja by som povedala, že by sme sa mali za každú cenu vyhnúť tomu, čo nás vyňuchalo na štadióne.“ plesla rukami. „To teda mali...“ zamrmlal som, keď sa otočila. „Rozhodne...“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár