Platba kartou prijatá. Na mojom Blackberry zapípa nová sms, na účte mi zostalo niečo cez 200 €. Odfrkávam, že do konca mesiaca je ďaleko. Plné ruky nákupu, vychádzame z Billy a smerujeme ku kamoškinej audine. Vonku je mokro a chladno, netypicky december ale ešte to má čas. Prehodíme zopár slov. Pred anjelom z vianočných svetiel okolo nás prefrčí sotva 8 ročný chalan na bicykli. Prejde popri nás, keď v tom začne brzdiť nohami, akoby sa snažil zastať pri nás. Veľmi ticho sa nám prihovorí, skoro tak ticho, že ho ani dobre nepočujeme. Osloví ma ujo. „Ujo mohli by ste mi pomôcť?“ Bol som veľmi zvedavý ako si predstavuje moju pomoc, i keď som tušil, že to asi nebude oprava defektu. „Nemohli by ste mi dať nejaké drobné, som strašne hladný.“ Pozriem naňho nepekným súdiacim pohľadom a odpovedám „Ale na bicykel máš čo?“ V tom si ten bike prezriem a vidím, že to je kúsok, ktorý bol moderný keď ešte aj moji rodičia boli len v pláne. Pozerám na chlapca, ktorý je slušný, tichý, vystrašený a vidno, že to čo robí mu je proti srsti. Anička mu vraví, že peniaze mu nedá a ja, že pri sebe nemám hotovosť. No chalan sotva počúva, čo mu vravíme. S takým hladom pozerá na náš nákup až chytám dojem, že mi z neho očami odjedá. Vraví mu, že mu môže dať niečo z nákupu ak je naozaj hladný a nechce nás len obrať o drobné. Chlapec bez rozmýšľania pritaká a čaká, čo mu dáme. Anička mu obetuje svoj jogurt, ja môj šalát. No chlapcovi to dosť určite nebude a tak mu ponúkam aspoň balíček popcornu, na ktorý mám chuť. Opýtal som sa ho, že či tam kde býva majú mikrovlnku a dávam mu popcorn. Chlapec ho berie do rúk a až neuveriteľne šťastne pozerá na etiketu, aká je to príchuť. Tak málo a tak šťastný ? Chytila ma slabosť. Úplne potichu Aničku prosí, či mu nedá aj balíček čipsov čo má. Dáva mu ho a pridáva fľašu vody. Robili sme to tak spontánne ako keby sme to už niekedy okúsili. Nedá mi to a pýtam sa, či sa oňho rodičia nestarajú. Vraví, že žijú na ubytovni a obaja rodičia nepracujú a že do podpory je ešte veľmi ďaleko. Vraví, že má 50 centov, za ktoré si kúpi rožky k šalátu a prosí nás aj o tie drobné. Nedostane ich. Bez poďakovania odchádza tlačiac bicykel s polplným náručím. Nepoďakoval. Od bezdomovca, ktorému dáš drobné by som to zobral za neúctu a vydieranie, no tento chalan poďakoval svojou pokorou, slušnosťou, nevtieravosťou a tou rozžiarenou tvárou.
Na túto scénu svietilo svetlo z anjela a dopadla na mňa hrozná slabosť. Urobili sme dosť ? Ten výraz na jeho tvári, keď sme mu obetovali skoro polovicu z nášho nákupu by mohol ísť ako definícia slova šťastný do výkladového slovníka ale čo potom, keď zje čo sme mu dali ? Čo potom ? Nájde sa každý deň niekto, kto mu dá svoj nákup ? Či bude chalan hladovať aj naďalej ?
Sadám do audiny a odchádzame na intrák. Cítim sa tak zvláštne zranený.
Čo všetko mám a aj tak som sa tak šťastne netváril hádam zopár mesiacov, ak nie rokov.
Na lopatky ma dostala chalan, ktorý ma oslovil Ujo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár