Mrspunk: Sumár krízový

Má nejaký zmysel písať blog na birdz? Je písanie blogu ešte na niečo dobré? Má sa písať? Niečo povedať? Spraviť? Je v niečom naozaj zmysel?

Mám krízu. Takú akú už všetci mali a kto nie, bude ju mať. Nie je to kríza veková alebo životná, skôr mi to príde ako kríza osudová a svetová. Spôsobuje mi ťaživý tlak na hrudi, menej mi chutí jesť, nepociťujem hlad, chce sa mi večne spať, prípadne iba ležať pod perinou. Nechce sa mi míňať peniaze, mám pocit, že si musíme šetriť na horšie časy. Cítim sa bezmocná a stratená. Svet je tak strašne veľký, ja dokážem zablúdiť vo Vrakuni tak potom ako sa mám zorientovať vo vesmíre? Čím viacej sa učím, tým menej toho viem, respektíve stále objavujem nové a nové sféry, o ktorých som nič nevedela a ani vedieť nebudem pretože sa to proste nedá stihnúť. Chcela by som pochopiť toľko chemických reakcií, fyzikálnych zákonitostí, matematických operácií, toľko histórie. Prečítať poéziu, ísť na koncert a do múzea a galérie. Ale nedá sa to stihnúť. Aj keby som na instagrame každý deň o 5 minút menej, aj keby nepíšem tento blog, stále by mi toho bolo málo. Má mi byť útechou, že i tak som na tom lepšie ako niekto iný? Hej, viem viac ako väčšina mojich spolužiakov, som kultúrnejšia ako väčšina ľudí, ktorých stretnem na Trnavskom mýte, veľa ľudí sa trápi v divných vzťahoch a ja mam perfektného frajera. Keď sa začnem porovnávať, som akurát ešte smutnejšia pretože sa trápim aj za druhých. Kade chodím, tade sa snažím nasávať zlú energiu, na ľudí sa usmievam a vždy sa s každým bavím milo lebo si naivne namýšľam, že tým niekomu spravím deň. Ale keď je váš svet depresia tak si nemôžete všimnúť, že sa na vás usmiala jedna Verona. Alebo možno áno, ale už tomu neverím.

Občas sú záchvaty nádeje. V piatok som mala labák s chalanom, ktorý bol naozaj fajn a ja som použila zlý vzorec a on ma opravil. To sa mi nestalo asi dva roky. Na chvíľu som sa cítila super, lebo som si pripomenula, že aj ja môžem spraviť chybu a nie je všetka zodpovednosť len na mne pretože mi niekto pomáha, niekto je zodpovedný spolu so mnou. Odľahlo mi. Odrazu som nebola na všetko sama. Tlak povolil. Ale samozrejme to nevydržalo dlho.

Niekedy keď kráčam po ulici precitnem a cítim sa ako v knihe z vojnového obdobia. Všetko je zahmlené, človek je dopovaný strašným kvantom informácií ale v skutočnosti nič nevie pretože nie je jasné čo je pravda a čo lož a čo propaganda a čo vtip a hlavne nie je jasné akú má informácia váhu. Ako ďaleko sa dostane? Koľko ľudí ju pochopí a kto sa aj podľa nej zariadi? Kto iba mávne rukou? Všetko je rozmazané a nevieš čo bude zajtra. Všetci vieme, že vojna je a bude ale tvárime sa že akože nič a väčšinu času sa neviem rozhodnúť, či je to preto že si chceme udržať pozitívne myslenie aby sme sa nezbláznili alebo preto že sme zaslepení a nesúcitní ignoranti. Pomohlo by vôbec niečomu keby sa netvárime že nič? Nie, určite nie, iba by sme sa cítili mizerne a to nikomu nepomôže. Asi. Ktovie. Ja teda neviem.

Rozprávam sa so spolužiakom. Zhodneme sa, že je všetko napiču. Prečo? Nevieme povedať alebo nechceme. Sme homo sapiens, vrchol, topka. Viem si zapáliť cigaretu jedným ťuknutím zapaľovača. Je moderná doba, mám čo do úst. Mám slobodu, nemám zaracha, už ma pár rokov pustia do učka na párty. Môžem študovať čo chcem. Nikdy mi nebolo lepšie, nikdy sme sa nemali lepšie a predsa. Zabíjame planétu. Budúcnosť ľudstva, ktorá má vymýšľať nové zelené technológie, je iba hŕstka dementov, ktorá mi denne pije krv. Mám toho toľko a pritom cítim prázdnotu. A nie je to klasické, že mám veľa hmotných vecí a málo duševna, to nie. Už vyššie spomínam, že mám lásku. Nie iba partnerskú, ale aj od rodiny, od kamarátov, dokonca aj zvieraciu. Nič mi nechýba. Panebože, veď mne už sa ani dofetovať nechce!

Niekedy som už rozhodnutá. Zbalím seba a frajera do jednej tašky, odídeme na samotu do nejakej chajdy a tam prestanem byť súčasťou tohto sveta. Zostarnem tam. Bez internetu, bez kontaktu s kýmkoľvek. Ďalší deň už rozhodnutá nie som. Nebola by ma škoda? A jeho? Sme užitoční, vieme tejto spoločnosti pomôcť. Nebolo by lepšie ostať niekde v laboratóriu a objavovať? Zmieriť sa s tým, že nestihnem všetko ale môžem sa snažiť čo najviac dozvedieť, naučiť, pochopiť, vidieť. Nemala by som rodiť deti a vychovať aspoň zopár slušných a schopných stvorení? Na druhej strane ma pri tej predstave napína, pretože čo spravilo to dieťa aby si zaslúžilo trpieť tento svet?

Ak existuje niečo ako duša, tak tá moja je už na konci svojich síl. Je unavená a nevidí pred sebou žiadny cieľ, ktorý by ju ešte motivoval pokračovať. Možno som naozaj ako mačka. Mojich trápnych 21 rokov by sme kľudne mohli prerátať na 91, čo by vysvetľovalo moju nevládnosť a vieru, že už mám pred sebou iba smrť.

Blog

10 1 1 0 0

Komentuj

Sumár krízový

6 komentov k blogu

Horúce!