Mám 6 rokov, sedím v tureckom sede na zemi pred zrkadlom. Vedľa sedí mama. Dokola mi opakuje, že mám povedať l a ľ. Snažím sa, nejde mi to. Mám sa na seba pozerať aby som videla či sa správne hýbu ústa a jazyk. Nehýbu. Nasleduje logopedická riekanka plná krkolomných nezmyslov. Tečú mi slzy. Mama ma motivuje pečiatkou srnky, ktorú mi dáva logopéd do zošítku na konci stretnutia. Veronka povedz tdpaslík. Tdpaslík stále dokola. Nič z toho.
Mám 14 rokov, opäť plačem, uťahujú mi na zuboch strojček, ledva vnímam debatu zubárky so sestričkou o tom, ako som vôbec mohla poriadne rozprávať s tak deformovanou sánkou. Teraz už mi je to jedno, viem povedať r, l, ľ aj všetky sykavky. Celá rodina sa tešila keď mi po siedmych rokoch života začali rozumieť a to mi stačilo ku šťastiu.
Dnes mám neviem koľko, cítim sa zase na 6 lebo toľko toho mám vedieť, povedať, napísať, ale nejde mi to. Zase otravujem mamu aby mi pomohla, pretože v štatistike som úplne stratená ale ona vraj už tiež lebo veď matfyz bol dávno. Necítim sa byť dostatočne schopná na napísanie bakalárky. Áno, ja viem, už aj sprostejší odo mňa to zvládli, tak musím aj ja. Ale hľadám aj nejaký obstojnejší argument.
Nechávam veci zájsť príliš ďaleko, mám rada voľný priebeh, nevytyčujem si ciele ale cesty. Už od mala. Možno to bol môj nespútaný slobodný duch a možno neznesiteľná hanba. Vraveli mi to všetci, od endokrinologičky po urológa. Veronika, nechápem ako si vôbec ešte prišla do ambulancie po vlastných, nechápem že si to mesiace neriešila a nechala tak, nerozumiem že si sa mamine nesťažovala, to si akože prišla až teraz, a podobne. Nojo chcela som proste iba žiť, nemala som za cieľ aj prežiť. Takže ok, snažím sa poučiť, nemykám nezaujato plecami, tentoraz si v dostatočnom predstihu uvedomujem, že nie som pripravená. Každému to hovorím ale nikto ma neberie vážne. Asi si už spomínam, prečo som sa na to vykašľala už ako 4-ročná. Nikto radšej nič nevidí, nič nepočuje, až keď je neskoro, obvinia ťa, že veď si mala skorej povedať! Bojím sa, že ma to bude prenasledovať. Jedného dňa ma budú pitvať a medici nado mnou budú klábosiť a čudovať sa, ako som vôbec mohla existovať. Aha vidíš ten mozog, veď s takým nemohla vedieť ani len poriadne zanalyzovať IČ spektrum, no čo je to za život.
Nenechám sa pitvať. Tú hanbu by som nezniesla...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
peter151
14. 12.decembra 2016 01:35
a čo ti je ?
3
prestáň! a hneď. pitvať nepitvať, potom to je už aj tak jedno. tu a teraz, nezabudni
Napíš svoj komentár