„Dobrý večer, Evička!“
„Zdravím. Niekoho si mi doniesol?“
„Áno, veľmi nepekný pohľad. Asi sa do mesta priveľmi náhlil a na mokrej vozovke nezvládol riadenie. Narazil do betónového piliera. Hm, zrejme nemal airbag.“
„Dobre, daj mi ho sem. Pozriem sa na to.“
„Nech sa páči. Maj sa.“
Kroky odchádzajúceho muža zanikli v tichu. Eva sa otočila. V blikajúcom ponurom neónovom svetle videla na oceľových márach prikryté studené, mŕtve telo. Vedela, čo má robiť: odkryť prikrývku, zobrať dole šaty a pitvou zistiť príčinu smrti.
Pristúpila k mŕtvemu. Nevedela prečo, ale ruky sa jej začali neovládateľne chvieť. Nie, už nemohla viac urobiť ani krok. Ani krok k telu, ktoré bolo prikryté bielou plachtou. Čo sa to s ňou deje? Nikdy nemala problém s mŕtvolami. Jej starý otec i jej otec boli patológmi. Jednoducho sa v ich rodine nekrofóbia nevyskytovala. A ani ona sa nikdy bezduchého tela nezľakla. Až teraz...
Prekonala triašku a pristúpila k telu. Zhlboka sa nadýchla a odokryla plachtu. Hlboký nádych ale nebol dostatočný na obraz, ktorý videla. Pred jej rukami vyzbrojenými skalpelom sa belela zosnulá tvár Adama. Adama, jej priateľa! Jej snúbenca. O necelé dva týždne si mali navždy pred oltárom povedať svoje áno. Ako je možné, že tu takto leží?
Eva bez slova odstúpila od tej sivastej tváre, z ktorej vyžaroval pokoj, no aj mŕtvolný chlad. Dotackala sa na druhú stranu miestnosti a sadla si na stoličku, za svoj stôl, kde boli porozhadzované perá, ceruzy, anatomické nákresy a záznamy o mŕtvych. Všetko jej to teraz pripadalo bezvýznamné. Koho zaujíma, načo Adam zomrel, keď už ho viac niet? Už nikdy neuvidí jeho sladký úsmev, jeho jemné gestá, nepocíti jeho pohladenie, nebudú ju na tvári štekliť jeho nežné pery.
Zdvihla svoj pohľad o niečo vyššie. Na tapete obrazovky jej počítača sa vynímala ona a on, Adam. Boli vtedy v divadle na opere Madame Butterfly. Na predstavení tohto krásneho diela sa prvýkrát zazreli. Na nej boli aj na svojom prvom výročí a mienili si ju vychutnať aj počas svadobnej cesty. Často sa smiala, že dopadne tak, ako Cho-Čo-San. Ju manžel opustil kvôli inej žene. No Adam ju zanechal naveky pre mokrú vozovku a chvíľku nepozornosti.
Sklonila tvár a tu, ohraničená studenými múrmi krematória, sa usedavo rozplakala. Jej žiaľ prepukol neuveriteľne mocne. A nič ho nedokázalo utíšiť.
Eva nevedela, nemohla vedieť, že nie je sama. Niekoľko krokov od nej stál Adam; teda jeho duša, ktorá sa od tela pred niekoľkými minútami s bolesťou, vlastnou roztrhnutiu jednotného bytia, oddelila. Avšak duša, ako jednoduchá substancia, je schopná naďalej existovať aj bez tela. Iným, nám neznámym spôsobom.
Adam bol blízko tomu, aby mohol život po smrti naplno poznať. Bolo mu povolené, aby sa prišiel rozlúčiť so svojou milovanou snúbenicou. A potom môže preňho nastať večnosť. Teraz so smútkom pristúpil bližšie. Bol tesne za operadlom stoličky. Načiahol ruku. Chcel Evu opäť pohladiť, tak, ako nespočetne veľakrát predtým. No skôr, ako sa mu to podarilo uskutočniť, Eva vyskočila.
„Smrť či nesmrť, práca je práca.“ riekla. Adama sa zmocnila zlosť. Prečo ženy vždy maskujú svoj smútok prácou? Neznášal to už u svojej sestry – vždy, keď sa pohádali, šla umývať riad. A stále nejaký ten tanier aj rozbila. Prečo nežné pohlavie nedokáže nechať smútok a spravodlivý hnev, aby sa ich zmocnil? Ak by on nebol slobodný vo svojich pocitoch, nemohol by bezprostredne prekročiť prah večnosti. Musel by vyliať v očisci všetok svoj hnev.
Eva s chvejúcim sa srdcom podišla k telu svojho milého. Odokryla ho a snažila sa nedívať do jeho tváre. Ako má tú milovanú bytosť rezať skalpelom? Najprv chcela zo studeného tela zobliecť košeľu. Rozopla gombíky a myslela si, že takúto činnosť bude vykonávať až po svadbe. Natiahla ruku, aby mohla košeľu stiahnuť dolu.
No čo sa to stalo? Ako sa neopatrne dotkla ramena, pravdepodobne musela uvoľniť nejaký predsmrtný kŕč. Ruka vystrelila, a prsty sa pevne ovinuli okolo Evinho hrdla. Ona v úľaku padla na zem, no stiahla na seba i Adamovu mŕtvolu, ktorá s buchnutím padla dole a vyrazila Eve z pľúc vzduch, ktorý do seba vsala napriek škrtiacim prstom.
„Pomóc! Pomóc!“ chrčala a dívala sa do prázdnych očí Adamových, ktoré sa pri páde pootvorili. Stisk zosilnel a Eve sa začalo zatmievať pred očami. Z posledných síl vrazila rukou do chrómovanej nohy pracovného stolíka. Okolo bojujúcej dvojice sa porozsypovali nástroje patológov. Eva schytila do rúk lesknúci sa skalpel. Bude mať dosť síl odseknúť nebezpečnú ruku, i keď jej toto asi neuveria a bude jej uložená pokuta za zohavenie mŕtvoly? No nie. Nemá dosť síl. Umiera a na jej prsiach spočíva mŕtvy Adam. Sťa Rómeo a Júlia. Akurát že u Shakespeareho Rómeo Júliu neuškrtil.
„Nie, Eva, ty takto nezomrieš!“ zvolal Adam, i keď nik živý nemohol počuť jeho hlas. „Počas života som ťa uchránil pred svojim telom, pred jeho chúťkami, a teraz by som ťa vari neuchránil?“
Rozbehol sa vpred a narazil do svojho tela, ktoré sa nadvihlo. Stisk troška povolil a Eva do seba vdýchla pár životodarných dúškov vzduchu a pach chlóru. No telo znovu spadlo a prsty sa zas nemilosrdne zakvačili do jej krku. Adam sa zohol a začal s námahou otvárať oceľové zovretie svojej vlastnej ruky.
„Prečo som len tak rád chodil na nákup, pomáhať mame s taškami?“ vzdychal, lebo prsty držali pokope, akoby boli z titanu. Eva, ktorá bola niekde medzi životom a smrťou, jeho hlas začula, či skôr vnímala jeho myšlienky. Ba sa jej zazdalo, že čosi svojimi rozširujúcimi sa zreničkami aj vidí, lepšie povedané, vníma kohosi prítomnosť.
„Adam?“ ozvala sa. Jej ústa však hlas nevydali, no predsa sa meno jej snúbenca ozývalo v éteri.
„Tu som.“ odvetil jej. „A neboj sa, zachránim ťa. Ty budeš žiť. Ešte si nedosiahla osobnú dokonalosť. A ver, že dobrotivý Pán k sebe nepovolá dušu, kým to pre ňu nie je najlepšie.“
Prsty však o seba odlepiť nemohol. Pozdvihol svoj duchovný pohľad dohora a zvolal:
„Bože, viem, že to nerobíš často, no prosím ťa, daj, nech zachránim jej život!“
Pozrel sa na svoje mŕtve telo, vzdychol si, nerád, že musí zas zostúpiť do toho slzavého údolia a vošiel do mŕtvoly.
Duša aktivizovala všetky životné pochody tela. Začala prúdiť krv, mozog začal vykazovať elektrickú aktivitu, začali pracovať žalúdok, pečeň, obličky, pľúca sa roztiahli, keď nos nasal vzduch. A začalo byť srdce.
Adam mal pocit, že nedokáže pohnúť rukou, akoby ruku ani nemal. Pocit obdobný tomu, keď počas spánku skrútite ruku nad hlavu a po prebudení máte pocit, že vedľa vás leží kus mäsa. No predsa len si uvedomil svoje telo a rozovrel oceľový stisk. V hodine dvanástej. Alebo už bolo neskoro?
Vyložil Evino telo na lôžko, kde ležalo pred chvíľou jeho telo.
„Eva. Prosím ťa, Eva, prebuď sa!“ volal. Stisol jej ruku a na svoju veľkú úľavu zistil, že má tep. Dokonca zacítil, ako dýcha. Otvorila oči.
„Och, Adam! Ty žiješ?!“ zaradovala sa, no hneď jej tvár zosmutnela. „Bolo to strašné. Tvoja ruka... Musel tam byť nejaký kŕč.“
„Mohol som znova ovládnuť svoje telo.“ povedal. „No už mi akoby nepatrilo. Zachránil som ťa. No moja duša sa opäť s tou nepredstaviteľnou bolesťou musí od tela oddeliť.“
„Nie, Adam, nie!“ zakričala Eva. „Ožil si a vyrval si zo smrti aj mňa! Ostaň. Máme sa brať.“
„Nie je to možné, drahá.“ povedal a nežne jej pohladil pramienky vlasov. „Vidím, cítim stav, do ktorého sa mám odobrať. Čakajú ma tam. No ty musíš žiť. A o mnoho rokov sa stretneme.“
Evine oči sa naplnili slzami. Ani Adam nezostal chladný pri myšlienke, čo opúšťa, ale tešilo ho pomyslenie, čo ho čaká.
„Pobozkaj ma, Adam. Urob to predtým, než sa vydáš na poslednú cestu.“ zažiadala šeptom Eva. Adam si vzdychol, usmial sa a naklonil sa k Eviným pootvoreným perám. Len čo sa ich ústa stretli, hanblivo a s triaškou, poslednýkrát ako prvý, Adam umrel. Posledný tlkot jeho srdca patril Eve, posledné objatie jej, ba aj posledný bozk. No jeho duša jej už nepatrila. Tá odišla k Tomu, od Ktorého všetko vychádza a ku Ktorému sa všetko navracia.
Eva vyložila mŕtve telo znova na máry, rozhodnutá prenechať jeho pitvu rannej smene. Naposledy pohladila svojho milého po tvári a napriek tomu, že jej tiekli po tvári slzy, usmievala sa.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
vždy som hovoril a stojím si za tým, láska dokáže všetk .......filip
si veľmi šikovný, dobre sa to číta
si veľmi šikovný, dobre sa to číta
3
Vďaka, no keď som to písal, napoly som spal, vždy som pozeral na obrazovku, či už nie je otvorená brána môjho letu a hanbil som sa za svoj päťročný notebook pred tou zmesou národov a národností na letisku.
Napíš svoj komentár
a nerozumiem spojeniu - uvoľniť nejaký predsmrtný kŕč - ak si myslel posmrtné stuhnutie, to sa uvoľní len samé až po dlhšom čase