Mŕtvola spod palmy
„Prepáčte? Dovolíte? Radi by sme sa pozreli, čo sa...“ vravel Iasonos a pretláčal sa dopredu cez hlúčik ľudí. No keď sa mu otvoril výhľad na voľné miesto uprostred, zmĺkol. Po palmou ležal muž a nehýbal sa. A i keď nebol bledý či sivastý, ako bývajú mŕtvoly menej opálených ľudí, jeho doskrúcané telo a najmä slučka na krku svedčili o tom, že je mŕtvy.
„Ó, Bože!“ vzdychol si Iasonos a veselé ohníčky v jeho očiach sa kamsi vytratili. „Otec. Môj otec!“
Sklonil hlavu a telo sa mu otriaslo v tichom plači, no vedel, že mŕtvoly sa nesmie dotknúť. Amadeus, votrelec pri cudzom nešťastí spolu s Christianom a Marlene, si obzeral ostatných. Oproti nemu stála akási žena. Bola v stredných rokoch, mala čierne vlasy, tmavú pleť, hnedé oči a bola to nesmierne škaredá žena. Spolu s manželom, teraz mŕtvym, ju videl ešte doma na fotografii, ktorá bola v listine o výhre dovolenky. Volala sa Kyriaki Konstantinová.
Vedľa nej plakala pravdepodobne jej dcéra, ktorá bola rovnako škaredá, ako matka. Neskôr sa Amadeus dozvedel, že jej meno je Kyria Maria. Nestála, ale čupela pri tele svojho otca a prelievala horúce slzy. Amadeus si v zástupe všimol ešte manažéra hotela, ktorého tiež poznal z fotografie. Bol to Grigorij Červenkov, ktorý stál hneď pri ňom s kamenným výrazom na tvári. Jeho manželka, Varvara Červenková, stála o niečo ďalej, dívala s na mŕtvolu a oboma rukami si zakrývala ústa.
Amadeus predpokladal, že Grigorij bude najmenej užialený a ustrašený a bude s ním rozumná reč, hoci mu bol, nevediac prečo, na prvý pohľad nesympatický. Obrátil sa ale k nemu a ticho mu pošepkal po anglicky, hoci mal na jazyku nemčinu:
„Pane, prepáčte, ale volali ste políciu?“
„Áno.“ povedal. „No nebudú nám tu veľmi nápomocný. Zväčša vyšetrujú dopravné nehody. Na tomto ostrove sa nekradne ani nezabíja. Vražda sa tu naposledy stala asi pred sedemdesiatimi rokmi. Triposu sa nedotkla ani svetová vojna. No toto je pravdepodobne samovražda a nebude čo vyšetrovať. Pozrite: z palmy visí pretrhnutý povraz a slučka je okolo krku pána Andreasa Konstantinova.“
Amadeus prikývol a v ušiach mu znel prízvuk pána Červenkova. Pravdepodobne Rus. Ozaj, nebol veľmi tmavý. A aj jeho telesný pach odkazoval na tento národ. Amadeovi začala myseľ pracovať na plné obrátky. No potom sa zháčil a obrátil. Jeho sestra pozerala na mŕtveho muža a v očiach sa jej zračil strach. Takáto scéna zapôsobí nepekne na dospelého človeka, nieto ešte na sedemnásťročné dievča. Chytil ju okolo pliec a rýchlo odvádzal preč. Christian ich nasledoval.
„Preboha!“ vravela ticho Marlene a stále mala v očiach des. „On... Ten chlap... Je... Je mŕtvy.“
„Áno, je mŕtvy.“ prikývol Amadeus. „Bude to samovražda... Alebo vražda.“
„Dovolíš, Marlene, na moment si tvojho brata požičiam.“ zavrčal Christian a odtiahol Amadea nabok.
„Čo je?“ nerozumel tomu Amadeus, s mysľou pod palmou.
„Prestaň.“
„Čože?“ nechápal Amadeus znova. Jeho myseľ sa neochotne začala sústreďovať na Christiana.
„Poznám ťa, priateľu. Začínaš vyšetrovať. Pohľadom si už skúmal mŕtvolu. Díval si sa po pozostalých a okolostojacich a hľadal si podozrivých. Nerob to.“
„Christian, nič také som nerobil. Ak je to samovražda, tak je to strašné. No ak je to vražda, treba vinníka nájsť, aby sa nevyhol trestu. A ak budem môcť, pomôžem polícii, ako budem vedieť.“
„Nie, nebudeš nikomu pomáhať.“ nástojil Christian. „Pozri: tam stojí tvoja sestra. Je prestrašená. Toto nečakala. Šla sem na dovolenku, nie chytať vraha. Venuj sa jej, nie mŕtvolám.“
„Ja viem, ja viem.“ prikyvoval Amadeus a hladil si bradu. „Marlene je mladá. A ja som študent a nie detektív a...“
„V prvom rade si teraz Marlenin brat.“ napomenul ho Christian. „Oddýchni si a daj pokoj mŕtvym. Polícia to vyšetrí.“
„Počul som, že miestna polícia vie vyšetrovať tak maximálne prekročenú rýchlosť.“
„No uvidíme. Pozri, práve prichádzajú.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár