Amadeus ešte pred rozlúčením povedal Alexandrovi:
„Ak vám môžem poradiť, posvieťte si na Gardenovcov. Nejako sa mi nevidia.“
„To sú tí hostia z prízemia? Prečo? Vyzerajú ako celkom príjemný starší pár.“
„Áno, ale napriek tomu sú podozriví. Prišli sem až z Austrálie, aby sa mohli kochať v historických pamiatkach z antických čias, ktorých tu niet. Snažia sa ma presvedčiť, že smrť pána Konstantinova bolo samovražda rozprávkou o tom, ako boli nepriamymi svedkami jeho obesenia. Vraj počuli zo svojej izby jeho hlas okolo tretej ráno a vraj ho spoznali, čo je nezmysel – veď sem prišli deň po odchode pána Konstantinova a nikdy ho nepočuli, ani nevideli.“
„Dobre, dobre, pozriem sa na nich. A zistím, odkiaľ sem v skutočnosti prileteli. Na letisku mi budú vedieť povedať, ktorou linkou leteli nejakí Gardenovci.“ súhlasil Alexandrou.
Amadeus sa s priateľmi najedol. Rozhodli sa, že predsa sa len pôjdu pozrieť na miesto činu. Samozrejme, len on a Marlene, lebo Christian ešte nemohol vychádzať na priame slnko, zvlášť napoludnie, keď sa všetko chveje v rozhorúčenom opare. No aj oni si pre istotu natreli ramená, krky a plecia, najchúlostivejšie časti tela, ak šlo o spálenie slnkom. Až tak sa pobrali k osudnej palme.
Miesto činu bolo ešte stále ohradené a pre verejnosť neprístupné, hoci ho nik nestrážil. No dnes večer mali obmedzenie zrušiť, preto bol najvyšší čas poriadne miesto skontrolovať. Amadeus sa s Marlene postavil pod palmu. Sklonil sa a pozorne skúmal vypálenú trávu, hoci ju polícia už mnohokrát skontrolovala.
„Teda tu dopadol, však.“ zamyslel sa Amadeus. „Presne tu. Vrah chce, aby sme si mysleli, že umrel obesením. Alebo že si pri páde zlomil väz. No nedokončená pitva preukázala, že pán Konstantinou zomrel utopením. Utopením v sladkej vode...“
Rozhliadol sa okolo seba. Nikde žiaden potok, žiadna rieka, jazierko, ba ani mláka – také čosi je na Tripose v letných mesiacoch nonsensom. Nie je tu nič, len nedozierne more za ich chrbtami. No on sa utopil v sladkej vode. Och, keby len telo nebolo unesené! Iste by pri pitve boli zistené dôležité informácie!
„Takže je nám jasné, kto ukradol telo pána Konstantinova. Bol to vrah. Však, Amadeus?“ opýtala sa ho Marlene a dívala sa do koruny palmy.
„Áno. Na deväťdesiatdeväť percent.“ prikývol Amadeus. „No neviem si predstaviť, kto iný by potreboval mŕtveho chlapa.“
„Tak čo, Amadeus, prišiel si už na niečo?“ opýtal sa ho znenazdajky niekto. Bol to Iasonos, opierajúci sa o policajnú zátarasu.
„Žiaľ, nie.“ pokrútil hlavou Amadeus. „Len samé maličkosti. A ty? Ako sa máš?“ opýtal sa ho on a pristúpil bližšie k tmavému mladíkovi.
„A ako sa asi môžem mať?“ vzdychol si Iasonos. „Pred pár dňami mi ktosi zabil otca. Práve idem z vypočúvania. Polícia sa ma pýtala, či neviem, kto to urobil. Vari si myslia, že by som hneď nebežal a nepovedal im, ak by som niečo vedel?! Ja viem, že potrestanie vinníka mi otca nevráti, ale aspoň chcem vedieť, kto to je. Nech mi aspoň to prinesie úľavu.“
Amadeus ho potľapkal po pleci a díval sa na hotel. Na balkónoch bolo všeličo. Niekto tam mal položené plážové ležadlá, plážové stoličky, niekomu na šnúrach viseli mokré plavky, alebo iné mokré časti šatstva. Gardenovci, ktorých terasa bola rovno oproti Amadeovi, ju dokonca mali zapratanú nafukovacími matracmi.
„Povedz mi ešte raz, ako to bolo v tú noc.“ vyzval Iasonosa Amadeus. On si vzdychol a spustil:
„Šiel som von z hotela. Prechádzal som touto cestou. Keď tu zrazu niečo šuchlo. Nie, na tom nie je nič podozrivé. Nemohlo to byť telo, to by muselo poriadne zadunieť. Len komusi čosi spadlo. Podaktorí hostia buntošia celú noc.“
„Iasonos, z nedôležitých okolností a maličkostí, detailov, sa dá postaviť celá mozaika vraždy. Ty si počul šuchnutie. Tvoja mama videla ženu v čiernych plavkách. A potom... Bože môj!“
„Čo sa deje?!“ zvolali naraz Marlene i Iasonos. Amadeus mal naširoko otvorené oči a díval sa neprítomne pred seba.
„Tvoja... Tvoja mama videla v noci vraždy ženu v čiernych plavkách s bielymi pruhmi, so slnečnými okuliarmi na očiach a s klobúkom na hlave.“ vravel Amadeus Iasonovi.
„Áno, tak je. Vravela mi, že takmer to zabudla policajtom povedať. Ako vravíš ty, každá maličkosť súvisí s vraždou.“
„Hej. Vravím to, no sám som len málo všímavý. Tú ženu som dnes videl i ja.“
„ČOŽE?!“
„Áno. Keď som ja na prízemí ráno vystupoval z výťahu, ona nastupovala. A mala na sebe čierne plavky s bielymi pruhmi, slnečné okuliare a klobúk, rovnaká žena, ako vravela pani Konstantinová. Vari aby sme ju nespoznali?“
„Takže po hoteli sa presúša nejaká ženská, ktorá možno zabila otca a nik si to nevšimne!“ zvolal nahnevane Iasonos. Amadeus sa mu hneď začal ospravedlňovať:
„Prepáč mi to. Ako vravím, nepovažoval som to za dôležité. No nič nie je stratené. Ja a tvoja mama vieme, ako vyzerala. Medzi hosťami ju nájdeme a polícia sa s ňou už pozhovára.“
„Prepáčte, páni, slečna.“ ozval sa pri nich ktosi štvrtý. Obzreli sa. Bol to pán Stone, oblečený, ako inak, v bezchybnom obleku.
„Áno?“ opýtal sa ho Amadeus.
„Pán Fürstburg, i vy, slečna, máte sa dostaviť do jedálne. Čaká tam na vás polícia. Už skončili vypočúvanie a chcú sa pozhovárať s vami.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár