Nedeľa
Po večeri Amadeus s Marlene videli do apartmánu vchádzať Christiana. Bol červený ako rak a chodil, akoby mal v zadku zabodnutý kôl.
„Hm, Christian, existuje čosi, čo sa nazýva krém na opaľovanie. Počul si už o niečom takom.“ poznamenal krotko, no ironicky Amadeus, hoci sa vedel vžiť do Christianovej červenej kože.
„Vážne?“ ozval sa on a hodil na Amadea tvrdý pohľad. „A existuje čosi také, ako pokora. POČUL SI UŽ O NIEČOM TAKOM!“ skríkol a zabuchol za sebou dvere svojej izby.
„Ale je to pokrok.“ poznamenala Marlene, keď nad rámom dverí do Christianovej izby popraskala omietka.
„Áno, áno, už ma prestal ignorovať a uznal moju existenciu priamo.“ súhlasil Amadeus. „Zajtra si to v poriadnej hádke vysvetlíme, a potom...“
„Amadeus.“ prerušila ho Marlene. „Zajtra je nedeľa.“
„Vážne?“ začudoval sa on a začal si hladiť bradu – neklamný znak toho, že mu myseľ pracuje na plné obrátky, alebo znak zahanbenia. Tentoraz to bolo to druhé.
„Skutočne.“
„Och, Bože!“ vzdychol si Amadeus. „Pri ceste sem sme prekonali sedem časových pásem, celú noc som nespal... Troška sa mi to v hlave posunulo. Myslel som, že dnes je piatok.“
„Dnes je sobota.“ presviedčala ho jeho sestra. „Zajtra je nedeľa. A dal si svoje slovo, že do nedele to dáš s Christianom dokopy.“
Amadeus sa zamyslel. Zas si hladil bradu, tentoraz v hlbokom zadumaní. Povedal:
„Nevezmem späť slovo gentlemana. Dobre. Zajtra sa s ním porozprávam. A sľubujem ti, že skôr, ako pôjdeme na Služby Božie, podám si s Christianom ruku.“
„Tak už to vidím.“ pokrútila hlavou Marlene.
Ráno sa opäť ukazoval pekný deň. Ostatne, je zbytočné opisovať letné dni na Tripose. Každý je pekný. Nezaprší tu pol roka a mraky sú cez deň málokedy. No táto nedeľa bola pekná zvlášť, nakoľko bolo skutočne oblačno a pofukoval chladnejší vánok od mora. Dnes sa to dalo vydržať.
Raňajky prebehli v príjemnom duchu, lebo myšlienka na mŕtveho spod palmy sa už z mysli hostí pomaly vytrácala. Ale Amadeus a Marlene neboli až taký pokojní. Christian celé ráno nevyšiel z izby a nebol ani na raňajkách. Jeho české priateľky čakali márne.
„Kde len je?“ strachovala sa Marlene a obzerala sa po miestnosti.
„Len pokoj, sestrička.“ chlácholil ju Amadeus a pohladil po pleciach. „Iste je vo svojej izbe. Poďme hore. Pozriem sa, čo sa deje.“
Dojedli a šli do apartmánu. Marlene sa išla vychystať do kostola a Amadeus vošiel do priateľovej izby.
V izbe bola tma. Závesy boli zatiahnuté. Christian ležal na bruchu len v spodnej bielizni a na jeho spálený chrbát mierili dva zapnuté ventilátory, ktoré stáli z ľavej a pravej strany jeho postele. Stonal, ako rodiaca samica slona.
„Christian, čo sa deje?“ nechápal Amadeus a podišiel bližšie. „Nebol si na raňajkách. A za chvíľu ideme na Služby Božie a...“
„Amadeus, ja dnes nejdem nikam.“ povzdychol si Christian. „Nedokážem sa ani pohnúť. Ruky, nohy, prsia, krk, tvár, plecia, chrbát... Všetko to mám ako v ohni. Ešte šťastie, že nenosím také odvážne plavky, ako začína byť zvykom u vás v Amerike, lebo... Aúúú!“
„Nezávidím ti.“ povedal Amadeus a sadol si k nemu na posteľ. „Počuj, v hoteli je zdravotná sestra, ktorá ma s takýmto niečím iste skúsenosti. Zavolám ti ju.“
„Dobre, dobre, nech už s tým niekto niečo robí. Nech mi dá tabletky. Nech mi dá masť. Nech mi amputuje kožu, len nech niečo robí!“
„Iste na to tu má masť. Neboj sa, Christian, za pár dní sa budeš slnku vysmievať.“
Christian s námahou otočil hlavu na druhú stranu, aby videl na Amadea. Líca mu svietili ako dve ruže. Je to spálením, alebo sa aj červená?
„Amadeus, prepáč mi. Nemal som sa na teba hnevať. Bol som hlupák a závidel som ti. Prepáč.“
„Ani ja nie som bez viny.“ pokrútil hlavou Amadeus. „Správal som sa k tebe ako ku svojmu komorníkovi. Musím si dať pozor. Až mi vraždy začnú prerastať cez hlavu, daj mi po papuli, nech sa spamätám.“
Zrazu ktosi otvoril dvere. Bola to Marlene. Keď videla, že sa mladí muži uzmierujú, diskrétne privrela dvere.
„Je to v poriadku?“
„Iste. Len moja koža nie je v poriadku. Celú noc som cítil akýsi zápach spáleniny, až som si náhle uvedomil, že to páchnem ja. Prial by som si peknú tuhú alpskú zimu.“
„Veď ti zimu, sneh a mráz neznášaš.“
„Asi prehodnotím svoje postoje.“
„Prepáčte, páni.“ ozvala sa odo dverí nesmelo Marlene. „Ale už je tu taxík.“
„Iste. Tak, Christian, zakopali sme vojnovú sekeru?“ povedal Amadeus a ponúkol Christianovi ruku.
„Áno. Len ju veľmi nestláčaj.“ riekol Christian a podal Amadeovi pravicu.
„Dobre, priateľko, tak mi už ideme. A ty si daj druhýkrát na slniečku pozor.“ zasmial sa Amadeus a žoviálne buchol Christiana po pleci.
„AÚÚÚÚÚÚÚÚÚ!“
„Prepáč.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár