„Jasné.“ prikývol Amadeus a sadol si k nemu. „Ide so mnou všade. Včera som musel vyjadriť dôrazný nesúhlas, aby opustil kúpeľňu, nech sa môžem osprchovať.“
„To máš celkom dobré, môj sa odo mňa nepohne ani tam. Nuž čo, je to nepríjemné, no včerajšie priznanie Ráchel bolo nepríjemnejšie.“
Amadeus na to nepovedal nič. Rozhliadol sa a spýtal sa:
„Nemohol by som dostať raňajky už teraz. Akosi som vyhladol.“
„Samozrejme.“ prikývol Iasonos. „Ja, ako si si možno všimol, s ostatnými neraňajkujem, iba si dám čaj. Najviac cítim hlad v noci a skoro ráno.“
Šiel do kuchyne a čoskoro doniesla obsluha Amadeovi výdatné anglické raňajky.
„Aspoň budem mať spoločníka pri jedení.“ riekol Iasonos. „Lebo svojho ochrancu nemôžem pokladať za príjemnú spoločnosť. Zvykneš jedávať takto skoro ráno?“
„Ani nie, len dnes akosi cítim hlad.“ odvetil Amadeus. „To môj otec zvykne jesť takto skoro. A tiež neskoro v noci, ak sa zdržal v práci.“
„Aj môj otec často jedával v noci.“ zasmial sa Ianosos. „Keď sa vrátil z nejakého stretnutia, vždy šiel najprv tu. Predpokladám, že aj v tú nešťastnú noc zamieril najskôr tu. Bože, keď si predstavím, čo urobili Červenkovci a Ráchelini rodičia... Vieš o tom, že Ráchel za nich zložila kauciu?“
„Počul som to.“ priznal Amadeus. „No odkázala mi, aby som ťa uistil o tom, že veľmi ľutuje to, že ti nepovedala pravdu. Ospravedlňuje sa ti.“
„Nie je ľahké jej odpustiť.“ vzdychol si Iasonos. „Ak je niečo, čo v partnerských vzťahoch nenávidím, je to lož. Ja som jej nikdy neklamal. Nikdy. A ona mi nemohla povedať, že sa ju jej rodičia snažia dostať domov? A keď k tomu prirátam, čo urobili s telom môjho otca...“
„Hádam to potrebuje čas.“ riekol mu Amadeus. „Vari za to Ráchel nestojí?“
Iasonos neodpovedal. Do miestnosti zrazu vbehla mladá pomocníčka z kuchyne a podišla k staršej žene, ktorá utierala stoly. Potešene jej povedala:
„Mám to!“
„Skutočne?“ potešila sa aj staršia pani a položila handru na stôl. Mladšia zamestnankyňa hotela prikývla a vybrala z tašky tanier s gréckym motívom bludiska po okrajoch.
„Včera mi volala tá firma a potvrdila, že kópiu taniera je vyrobená. Uf, už so sa obávala, že budeme mať nekompletnú sadu.“
„To je skvelé?“ potešila sa aj tá druhá. Mladšia prikývla, podala jej nový tanier aj črep, podľa ktorého bol tanier vyrobený. Starká ich porovnala a tvár sa jej rozžiarila šťastím.
„Prepáčte.“ ozval sa Amadeus a šiel k nim. „Môžem sa vás niečo spýtať?“
„Čo by ste si priali, pane?“ opýtali sa obe.
„O aký tanier ide?“
„Och, kýval rukou staršia žena. „O nič nejde.“
„Mňa to ale zaujíma.“ nedal sa odbiť Amadeus.
„Aj mňa.“ ozval sa za ním Iasonos. Ženy sa pozreli na seba a pokrčili plecami.
„V to ráno, keď zomrel pán Konstantinou, sme našli jeho obľúbený tanier rozbitý v kuchyni. Nezaťažovali sme tým nikoho, veď aj nás smrť pána Konstantinova ranila, no predsa len sme chceli, aby bola zbierka pokope. Viete, máme takýchto tanierov ešte jedenásť, no pán jedol vždy iba zo svojho jedného jediného. Ostatné majú po okraji trinásť symbolov bludiska. Tento iba dvanásť. Rovnako, ako ten rozbitý tanier. Je tak, mladý pán?“
„Áno, majú pravdu, Amadeus.“ prikývol Iasonos. „Z iného otec nikdy nejedol.“
„A črepy ste našli v deň, keď zomrel.“ mrmlal si popod nos Amadeus. „Mohli by ste mi ukázať miesto, kde ste našli tie črepy?“
Obe ženy prikývli a šli s Amadeom a Iasonosom do kuchyne. Osobní strážcovia ani nestačili prehľadať kuchyňu a oni už boli vo vnútri. Pracovníčky ich zaviedli k veľkej kadi na umývanie riadu.
„Črepiny sme ráno našli tuto, pri kadi.“ vysvetľovala staršia žena. „No niekoľko úlomkov bolo aj ďalej.
„Hm. A nič podozrivé ste tu neobjavili?“ pýtal sa Amadeus.
„Nie, nie. Prečo?“
„Ja len... Ale nič. Vďaka. Pomohli ste nám.“
Amadeus vyšiel von, sprevádzaný začudovanými pohľadmi. Bolo to jasné. Už to začínalo do seba zapadať. Teraz už len nájsť vraha.
Amadeus sa ponáhľal k výťahom. Myseľ mu horúčkovito pracovala, tvár mal sklonenú, ruka mu odušu hladila bradu. Nevšímal si okolie, až do čohosi, lepšie povedané kohosi, narazil.
„Och, prepáčte.“ ospravedlnil sa. Videl, že osoba, do ktorej narazil, bol pán Stone. A tiež videl, že ho povalil na zem.
„Je mi to ľúto.“ zopakoval úprimne, kým sa pán Stone dvíhal zo zeme.
„To je v poriadku.“ usmial sa, keď sa postavil a oprášil.
„Dnes ste už jednu nepríjemnosť mali, však? Videl som, ako ste ráno zabili toho škorpióna.“ vravel Amadeus.
„Och, áno, to nebolo príjemné.“ potvrdil pán Stone. „Najprv som spanikáril, no potom som sa vzchopil.“
„No spoločnosť vám robila nejaká dáma.“ pýtal sa Amadeus.
„Dáma?“
„Teda, počul som ženský výkrik. A keď ste škorpióna zabili, tak ste sa k dotyčnej dáme prihovorili.“
„Ach tak, no tá dáma mi nerobila spoločnosť.“ spomenul si pán Stone. „Len sme sa náhodou stretli pri vchode do hotela.“
Amadeus prikývol a začul akúsi zmes hlasov. Pozrel sa tým smerom. Niekoľko postáv v golfovom oblečení smerovalo na rannú partičku.
„Bola to niektorá z tých dám?“
„Pane, ale veď v tej skupinke dámy nie sú.“ upozornil ho pán Stone. Amadeus sa lepšie pozrel a skutočne – golf si šli zahrať len muži. Amadeus pokrčil plecami a povedal:
„Asi mám slabé okuliare.“
„To je v poriadku. Čudovali by ste sa, koľkí si takéto podstatné rozdiely nevšímajú.“
Amadeus bezducho prikývol, no zrazu mu čosi došlo. Kamienky mozaiky dopadli na svoje miesta.
„Tak je.“ riekol neprítomne. „Podstatné rozdiely sme negovali. Od začiatku.“
„Pán Fürstburg?“ pozrel sa na neho nechápavo Oscar.
„Prepáčte, no ja si ešte musím ísť čosi overiť.“ riekol Amadeus a úklonom hlavy sa rozlúčil. Vbehol za ohyb chodby, a tam potichu čosi riekol po anglicky svojmu strážcovi. On sa najprv začudoval, potom prikývol a odkráčal. A Amadeus nastúpil do výťahu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár