Amadeus sa nemal s kým rozprávať. Christian si protestne sadol na druhý koniec jedálne a Marlene nemala inú možnosť, ako ísť s ním. Tam sa neustále bavili s akýmisi dvoma postaršími ženami. Amadeus sedel vedľa seniorského manželského páru, ktorý si čosi šepkali a pohľadmi ukazovali na stôl, kde sedel vrchný personál hotela. Pravdepodobne sa zhovárali o vražde.
„Je to strašné, čo sa tu dnes stalo, však?“ prihovoril sa im Amadeus. Oni sa strhli a pozreli na neho.
„Veru, veru, strašné.“ prikyvovala žena. „Ráno sme počuli plač mladej slečny. A keď sme otvorili okná, povedala nám, aby sme zavolali políciu. Bývame totiž na prízemí. Strašné, strašné.“
„No vy ste boli pri vypočúvaní, že?“ opýtal sa ho muž. „Môžete nám povedať, čo ste zistili?“
„Nuž... Nemal by som, ale hádam prezradím, že je takmer isté, že sa tu udiala vražda. Pán Konstantinou nespáchal samovraždu.“
Muž i žena sa očividne zadivili. Pozreli na seba, potom na Amadea a manžel povedal:
„Z čoho čerpáte takú istotu, pán... Pán...“
„Fürstburg. Amadeus Fürstburg, teší ma.“ predstavil sa a podali si ruky.
„My sme... Manželia Gardenovci. Sme Austrálčania.“
„Fíha!“ začudoval sa Amadeus. „To ste kvôli dovolenke museli precestovať polovicu planéty!“
„Nuž... Obaja máme radi grécku kultúru.“ objasnil to pán Garden. „No aj tak sme sa dosť nacestovali. Trikrát sme presadali, kým sme konečne doleteli na tunajšie letisko.“
Chvíľu ticho večerali, potom sa pán Garden znova rozhovoril o smrti pána Konstantinova.
„Prečo ste istý, že pán Konstantinou nezomrel vlastnou rukou?“
„Tak hovoria dôkazy.“ pokrčil plecami Amadeus. „No chápate, že o nich nemôžem hovoriť.“
„Ale...“ vravel pán Garden, obzrel sa a naklonil bližšie k Amadeovi. „My sme ho počuli čosi hovoriť. Teda, ja som ho počul. Okolo tretej ráno. Počul som zvonku akési mumlanie. Najprv som si myslel, že je to nejaký opilec, no spoznal som, že ide o hlas pána Konstantinova. Myslel som si, že sa pozriem von, no už som ho nepočul a pomyslel som si, že sa vrátil dnu. Škoda. Mohol som ho zachrániť.“
„To si mi ani nepovedal, drahý.“ zabŕdla do neho pani Gardenová s čudným výrazom na tvári.
„Nechcem som ťa rozrušiť, drahá, prepáč mi to.“ vyhýbavo povedal on.
„Dobre, dobre, budem na to myslieť.“ uistil ich Amadeus. „No až tu budú policajti, iste sa vrátia, povedzte im to. Musia to vedieť.“
„Samozrejme, pán Fürstburg, povieme im to.“
Bolo po večeri a hostia sa vrátili do izieb, poniektorí vyrazili do noci. Keď sa naši priatelia vrátili do apartmánu, Christian vbehol do svojej izby a zabuchol za sebou dvere tak prudko, že ledva stihol zaželať dobrú noc Marlene.
„Zdá sa, že teraz som pre neho vešiak na kabáty.“ vzdychol si Amadeus. „Ale ako si máme vysvetliť niektoré veci, ak ma ignoruje a nechce sa so mnou zhovárať?“
„To prejde, Amadeus.“ chlácholila ho Marlene. „Myslím, že dobre urobíš, ak ho pár dní necháš. A potom sa s ním pomer.“
„Tak dobre, budem sa mu vyhýbať do nedele.“ rozhodol sa Amadeus. „Potom sa pozhovárame, či to už bude chcieť, alebo nie.“
„Je to hlúpe, no vieš, že Christian už je za svoju spupnosť potrestaný?“ zasmiala sa Marlene.
„Naozaj?“
„Áno. Je červený ako rak. Skutočne nemal byť na pláži celý deň.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár