O nejakú chvíľu vošli do miestnosti dvaja ľudia. Prvá bola slečna Ráchel Ingerová. Bola to mladá a krásna žena, ktorej vzhľad sekretárky len pridával na šarme. Teraz mala na tvári kamenný výraz a oči uplakané. Druhým bol spomínaný akcionár, pán Oscar Stone. To, že je Angličan, do očí udieralo okamžite a pre jeho jemnú, peknú tvár, orámovanú dlhými hnedými vlasmi a bradou, bol iste magnetom pre tunajšie ženy, i keď bol dosť útly. Obaja si sadli k ostatným a Alexandrou, ktorý sedel za vrchstolom, začal:
„Všetci vieme, prečo sme tu. Dnes ráno sa tu našla mŕtvola majiteľa tohto hotela. Jeho smrť bola samovraždou, alebo sa niekto pokúša nás o tom presvedčiť. Pán Fürstburg, vám sa podarilo odhaliť nejednu vraždu. Čo si myslíte vy?“
„Podľa mňa to nebola samovražda.“ rezolútne prehlásil Amadeus, ktorý si sadol najďalej od vrchstola. „Nesúhlasí ani čas smrti, ani iné dôkazy a stopy. Ak si aj pán Konstantinou sám vzal život, iste nie obesením.“
„Kým nám neprídu výsledky pitvy, budem vám veriť. Teraz prejdime ďalej. Slečna Konstantinová, chcem, aby ste mi presne popísali, čo ste videli dnes ráno.“
Kyria Maria si vzdychla.
„Dobre.“ povedala. „Dnes ráno, ako každé iné, som sa šla prejsť. Po pobreží. Bolo okolo šiestej. Šla som po pobreží mora, keď som začula akýsi zvuk.“
„Zvuk?“
„Áno, akoby sa zlomila vetva stromu, alebo praskla stopka palmového listu. Asi... Asi vtedy sa lano pretrhlo. Zavolala som, kto je tam. Viete, slnko síce už svietilo, no otca sme našli na západnej strane hotela, kde boli v tom čase ešte tma a tieň. Nevidela som tam, preto som šla bližšie. A našla som otca...“
Ďalej to už Kyria Maria nedokázala a srdcervúco sa rozplakala. Jej mama, ktorá sedela pri nej, ju chlácholivo hladila po chrbte a čosi jej šepkala. Kyria Maria zdvihla hlavu a pokračovala plačlivo:
„Skríkla som. Započuli to nejakí hostia na prízemí, a hneď otvorili okná a pýtali sa ma, čo sa deje. Povedala som ich, nech zavolajú políciu. Iste neboli nadšení, prišli len pred dvoma dňami. Otvorili sa okná na prvom poschodí.“
„To sme boli my.“ prevzala reč pani Červenková, ktorá mala rovnaký prízvuk, ako jej manžel. „Pýtali sme sa, čo sa deje a Kyria Maria nám povedala, aby sme zavolali popa. Andreasovi sa už pomôcť lekársky nedalo.“
„Dobre.“ prikývol Alexandrou. V miestnosti bolo ticho, počuli len škripot pera, ako Ionos zapisoval svedectvá. Kyria Maria plakala, Iasonos zhlboka vzdychal. Zvonku k nim doliehal hukot mora, štebot vtákov, otravný bzukot cikád a hluk dopravy na vzdialenejšej ceste. Amadeus privrel oči a zaželal si, aby v takom krásnom a teplom dni tuto sedeli za priaznivejších okolností, nie v čase, keď so vonku do auta nakladá mŕtvola, lebo teplo urýchľuje rozklad a na telo si už začali sadať muchy.
„Pán Konstantinou, čo nám poviete vy?“ opýtal sa po chvíli Alexanrou Iasona. On si rukou pretrel tvár a Amadeus, ktorý sedel hneď pri ňom, si prvýkrát všimol, že má na tvári kvapky potu. Tie však neboli z tepla, ale zo smútku, nervozity a strachu.
„Ja... Šiel som po pána Fürstburga a jeho spoločníkov na letisko. Odchádzal som z hotela okolo tretej a premýšľal som, kedy sa asi otec vráti. Nešiel do Grécka lietadlom, ale našou jachtou. Je to len necelá hodina cesty. Pamätám si, že som prechádzal okolo tej palmy. Bola tma, no nejaké okná na prvom poschodí svietili. A ak by tam otec visel, alebo ležal dole, ako bol nájdený, iste by som si ho všimol. Nie, nebol tam. A tak som odišiel a... Moment!“
Všetci spozorneli, ba aj Ionos prestal písať.
„Na niečo si si spomenul?“ opýtal sa ho Amadeus.
,,Áno.“ riekol Iasonos pomaly. „Taká maličkosť. Keď som už míňal palmu, čosi som začul, Akési žuchnutie, tlmený dopad. Vtedy som tomu nevenoval pozornosť, v hoteli sú čudné zvuky časté. Niekomu niečo mohlo spadnúť, niekto len mohol niečo zhodiť na zem. Ale teraz... Och, nie! Akoby som počul dopad tela.“
Všetci stíchli. Amadeova ruka inštinktívne vystrelila k jeho brade. Alexandrou sa zamyslel a Ionos povedal:
„Možnože tomu prikladáte väčšiu váhu len pre okolnosti. Na tele vášho otca sme nenašli žiadne znaky po páde z väčšej výšky. A ak by – dajme tomu – spadol, alebo ho zhodili, zo strechy hotela, bol by niekde pri stene hotela a nie pod palmou. A na krku by nemal slučku a...“
„Dobre, to stačí, Ionos!“ zastavil ho príkro Alexandrou, lebo si všimol, že jeho kruté slová pozostalých zraňujú. „Vážení, už vás nebudem dlho zdržiavať, aspoň nateraz. Chcem len vedieť, kedy ste pána Konstantinova videli naposledy.“
Na túto otázku odpovedali všetci rovnako. Andreasa Konstantinova videli všetci naposledy pred jeho odchodom do Grécka, čo bolo pred troma dňami. Pán Stone ho videl naposledy o deň skôr, nakoľko predtým cestoval on na východnú stranu ostrova.
„Dobre, to bude na dnes asi všetko.“ uzavrel to Alexandrou. Hoci vám náš výsluch asi pripadal necitlivý, skutočne vám prajeme úprimnú sústrasť. Môžete odísť.“
Všetci postávali zo stoličiek a odchádzali. Alexandrou sa ticho po grécky rozprával s Ionosom. Pristúpila k nim Kyriaki Konstantinová a bolo jasné, že im chce ešte čosi povedať. Amadeus pristúpil bližšie. Ak má polícii nejako pomôcť, musí vedieť všetko.
„Páni, prepáčte, ale na niečo som si spomenula.“ riekla. „V noci, neviem už kedy, som sa zobudila a pocítila som smäd. Zišla som dole, aby som si naliala pomarančový džús. Keď som sa vracala, videla som na schodisku nejakú ženu.“
„Ženu, pani?“ začudoval sa Alexandrou.
„Bola podozrivá?“ dal jej otázku Ionos.
„Neviem, pane, ja som ju videla len letmo, šla som výťahom a ona po schodoch. Mala na sebe plavky, čierne, s bielymi pruhmi a na očiach veľké slnečné okuliare, na hlave klobúk. Bežala hore schodmi a bola akosi prikrčená.“
Obaja muži, aj Amadeus, na ňu začudovane pozerali.
„Mali ste nám to hneď povedať, madam.“ napomenul ju Ionos.
„Áno, viem, ale zabudla som na to. Viete, keď pracujem v hoteli, už ma nič neprekvapí. Raz v noci som na schodisku videla skupinku nahých opitých anglických seniorov, ktorí sa oblievali so šampanským. Myslíte, že toto ma mohlo zaraziť? No ale povedzte mi: bola to vrahyňa môjho manžela?“
„To nie je isté, madam, no je to zaujímavá stopa.“ povedal Alexandrou.
Všetci stíchli. Alexandrou sa pozrel na Amadea a povedal mu:
„Pane, vo svetle nových dôkazov sa prikláňam k vášmu názoru. Pán Konstantinou nespáchal samovraždu. Bol zavraždený.“
Vyšli z konferenčnej miestnosti. Amadeus vedel, že sú ubytovaní v apartmáne sto dvadsaťtri na piatom poschodí. Kým čakal na výťah, hladil si bradu a snažil sa myslieť na tajomnú ženu v plavkách, nie na nahých anglických dôchodcov, oblievajúcich sa šampanským.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár